RUMBELLE - Akty "X" GOLD, Zberačka nádejí 29. kapitola

AKTY „X“- GOLD

Zberačka nádejí

XXXXVIII.

      Tento druh masochizmu sa mi už prestáva páčiť. Som mokrá, podchladená, o chvíľu sopľavá a uprskaná. Bolo mi to treba?! Je načase vymeniť sebaľútosť za plán "B". "B" ako: Bež, Belle!

  Cítim, aká som stŕpnutá a každý pohyb stále znamená rovnakú, ak nie väčšiu, bolesť.

  Mala by som čím skôr vypadnúť. Aspoň z tohto slizkého kúta určite.

  Zapieram sa o klzké kachličky a chrbtom prisatým k rohu šúcham sa hore. Lustrovať, či tu nie sú zabudované kamery nemá zmysel, aj keby tu boli, s mojím technickým nadaním by som ich nespozorovala, ani z očí do očí. Lepšie bude tváriť sa nenápadne... Nenápadne? Po tomto elegantne, priam existencionalisticky  zahranom kúpeľňovom kolapse?! Čas na konšpiračné teórie.

  Povedzme, že ak ma aj sledujú a behom tejto hodinky, čo sa tu dramaticky dojemne zvíjam, sem nikto nevyštartoval a nenabehol na zachraňovať, tak možno ma nesledujú. Fajn, logika hodná bloncky. Nesledujú, alebo kašlú na mňa. Som pre nich... Čo?! Pokusný králik? Experiment? Nevravela tá malá trapka, že tu budem v bezpečí?! Zabijem ju, zabijem a potom mi už konečne musí povedať, v čom sme to všetci namočení! Všetci?! Ja určite. Moje veci z prírodných matrošov elegantne sajú, takže som mokrejšia ako handra na podlahu. Ale cítim sa skôr ako ona... Ona?! Vždy na mňa pôsobila, ako opršaná sliepka. Ako handra. Fajn, vymenili sme si úlohy. Teraz som za handru ja. Toto nebol pôvodný plán! Toto iste nemôže byť pôvodný plán! Čo ty vieš, aké plány má. Majú...Kto?!...Vraciame sa k algoritmu, že sme vymenené. Vedia to? ...

  Doparoma. Doparoma! Úplne som zabudla na ten šialený klobúčik. Ak sledujú, tak vidia, že ja nie som ona. To musia vedieť už dávno. Pochybujem, že počas "zákroku" som bola pod klobúkom. Pod parou možno. Nepila som! Nič som neužila, ani sprostý aspirín. Nič nejedla... nejaký plyn? Rozprsknutý v ovzduší...nenápadne...Možností sú stovky.

  Márne sa pokúšam naladiť vysielanie od momentu, kedy som zistila, že som tu sama po... po teraz. Nemám ani tušenia, koľko môže byť hodín. Je vôbec ten istý deň, čo včera? Zas perlíš?! Blbý zabudnutý mobil! Vedela by som to presne! Čas, dátum, polohu. Teraz ako: podľa hviezd? Machu? Slnka?

  Mám chuť opäť si zaliezť do kúta v tom sprchovom a splynúť s ním. Nie, nemáš na to chuť, drahá Belle! Je ti zima, si mokrá a tvoj spodok práve...asi...ožíva! Neznášam bolesť. Neviem ju znášať!

  S rukou pod bruchom vytackávam sa na chodbu. Ohromné! Ešte väčšia kosa. 
  Nedá mi nesledovať steny, rohy, kúty... keby kamera, tak nejaké to červené očko. Mávajú kamery červené očká?! Jediné červené očko je to podo mnou. Krvácam?! Krvácam! Je mi na omdletie, ale tú radosť "im" neurobím. Im?! Hrdinsky sa treba dovliecť aspoň do izby. Nevydá?!...

XXXXIX.

  Stáli pod kopcom a s nevôľou pozerali na prvú vstupnú bránu, očividne dobre zabezpečenú pred nezvanými návštevníkmi. Za ňou sa černie les. Hora. Možno oboje. Niečo nepriehľadné, temné, tajomné. Hnus!

   - Vyzerá to na súkromný pozemok. A dobre strážený. Plot sa tiahne...a tam kdesi stráca v kroví, ale asi pokračuje. Psov eliminujeme,  psovodi sú dosť nákladní, nerentabilní a hlavne spoľahlivosť klesá priamou úmerou k počtu...- mrmle si mladá, nevyspatá žena do volantu, na ktorý jej už-už ide odkväcnúť hlava.

   Necíti sa životaschopnejšie, ale snaží sa vnímať, počúvať, aj trochu premýšľať. Veľmi to nejde.

  - Nejak sa vyznáš...- vystreľuje bezpečnostný pás a vykoptáva sa z auta. Dolámanie oporného systému pípa všetkými kĺbovými alarmami. Natiahol sa a hľadá, z ktorej strany poľnej cesty spraví pánsku latrínu, v kabrioletovom prevedení. Stále je na rozpakoch, či jej má, môže, smie, musí, alebo chce veriť. Nevie na čom je a to ho irituje zo všetkého najviac. A ešte včerajšie spodné prádlo. Alebo predvčerajšie?

  Vychádza z auta tiež a nemá v úmysle dopriať mu súkromie. Niečo jej napadlo a to niečo sa jej sakrametnsky páči.

  - Dobrý nápad, budeme sa tváriť nenápadne ako zamilovaný pár, čo túži po pauzičke v prírode, po romantike... - navrhuje spontánne, hoci sa snaží zachovať si mustru vážnej žaby, čo má všetko pod kontrolou. Už tuší, že asi nemá. On nemusí tušiť nič.

  Zapol si rozparok a balansujúc len na jednej nohe sa k nej naklonil.

  - Ty sa tvár ako ti je libo, ja sa budem tváriť nanajvýš ako turista! Ale kochať sa nemienim! - odsekuje nevrelo, tušiac, že páchnúci dych to dopovie za neho.

  Dopovedal.

  - Kávu si snáď dať spolu môžeme, - ukázuje smerom k dedine, čo sa črtá pod kopcom.

  Žmúri do stratena.

 - ...v krčme nám budú vedieť povedať...viac...poradiť. - doložila, ale jeho stisnuté pery to neobmäkčilo.

  Pozerá smerom k hustému návršiu za chrbtom, či sa predsa len nepokúsi zdolať ho sám a hneď, ale dáva jej za pravdu. Miestni budú vedieť, čo je to tu zač. "Belle, srdiečko, ešte chvíľu..."

   Nasúkava ruky do džínsovej bundy a zúrivo trieska dverami na aute, pozabudnúc, že je jeho vlastné.

  Kráča pred ním a čaká, že ju dobehne. 
  Nevydalo.

XXXXX.

  To, čo vdychujem je zas chlad. Potuchnutý, hnilobou raziaci. Nos sa mi takmer dotýka steny. Kamennej. Ako na celom hrade. Hrádku. Studený, miestami suchý, inde zas vlhký kameň nepravidelných rozmerov, v rôznom stave opotrebenia., alebo znenápadnenia pod tapisériami. Ruina je ruina. Mám chuť otočiť hlavu, ale nejde to. Pohnúť rukou detto. Ničím nemôžem pohnúť! Rozumom by to možno šlo. Irónia, Belle?! To je predzvesť toho, že na tom nebudeš až tak zle. Takže: nepohni sa, ale skús zistiť, prečo sa nemôžeš pohnúť...

  Pokiaľ mi oko dovolí, škúlim ním bokom. Ešte... ešte kúsok to ide.

  "To je fakt moje koleno? Takto blízko pri tvári?!"...otváram oči len na pol žrde. Koleno, holé stehno. Druhý pár v nedohľadne. "Nemám všetkých pohromade?!" Nemám ich pohromade! "Roztiahnuté. Som na koze!"

   Čas zahájiť paniku... Čas nepodľahnúť panike!

   Pár sekúnd mi stačí, k rozhodnutiu. Nedám najavo, že som pri vedomí. Gynekologická koza v stredovekej ruine? To sa mi zdá podozrivé.

  Privieram oči a skúšam rozoznávať zvuky. To kvapkanie bude asi infúzia. Kdesi v ústach cítim plast. Hadička? Celú hlavu akoby som mala zmrazenú. Celé telo znehybnené, mozog malátny, sotva zaostruje vnímanie. Zmysly odpojené. "Nebuď sebec, zameraj sa na vonkajšie detaily!"

  Šuchot. Nie som tu sama. Konečne sa prebralo aspoň srdce. Strach rozpumpoval zmrazenú krv a ja si musím dať o to väčší  pozor. Nesmiem sa pohnúť. Blázon! Nemôžem sa pohnúť. Veď ok, nemôžem...

   - ...je mi to ľúto, ...nie nevyšlo... pokúšali sme sa o zázrak, ale subjekt nespolupracoval tak, ako sme očakávali... a podľa výpočtov... viem, že nemalo dôjsť ku komplikáciám, ...kompatibilita  nebola stopercentná... - šepot utícha, asi mizne kdesi vedľa. 

  Po chvíli sa vracia.  

  - ...ale lekárska veda je na tomto poli ešte stále v plienkach... potrebujeme urýchlene náhradný materiál z banky, ešte možno nie je nič stratené. Jeden pokus jej telo ešte môže... relatívne by mohlo...vydržať... -

  Milosrdná tma.

  Tma.

domiceli