RUMBELLE - Akty "X"-GOLD, Zberačka nádejí 9. kapitola

AKTY „X“- GOLD

Zberačka nádejí

XVII.

      Nemusela som, ale pre pokoj svedomia som kázala prejsť spomalene okolo inkriminovaného baru. Odobrené. Zásah. Adamovo auto tu nie je, môžem vyraziť tam, kde iste bude. Iste? Tá vnútorná nutkavá presvedčivosť ma desí.

  Taxikár by sa aj rád zhováral, ani po tretej odignorovanej otázke to nevzdáva, ale ja hľadám odpovede na úplne iné veci.

  Keď sa to tak vezme, hoci nemám vo zvyku chytať za slovíčka, vlastne ma aj sám požiadal, aby som mu neverila. Tak prečo sa o to tak úporne snažím?! Prečo mám v sebe zabudovanú povinnosť byť jeho štítom? V dobrom aj v zlom. Nie sme manželia. Aj keď spôsobom spolunažívania...

  - Nechoďte na parkovisko, prosím. – navigujem a sledujem, ako taxikár s nevôľou obťahuje obrubník zboku supermarketu.

  Preplnené kontajnery, prútené koše s naskladaným kartónom, pár kríkov a bezdomovcov pritúlených pod plechmi prístrešku pre kamióny. Zaborená v majči z rozodratej hliny, zhnitej trávy a tekutiny, čo ani nemusela byť dažďovou, nechávam taxík zmiznúť za rohom. 

  Odvrátená strana. Presne takto to tu celé pôsobí. Vpredu letáky, farebné plagáty lákajúce na akcie, vysvietené výklady. Tu tieň plechového monštra narýchlo zbúchanej budovy, použité obaly a pes, čo kňučí a so stiahnutým chvostom doslova cúva za prešivák somráka, čo zadriemal, aj keď je sotva poludnie.

  Čas pohnúť sa niekam vpred. Odliepam podrážku z blata, ošuchujem ju o obrubník.

  - Plašíte mi psa. – ozvalo sa mi za chrbtom.

 Už podľa pachu viem, že muž spod prístrešku sa akýmsi zázrakom dostal ku mne a zrejme za to zaplatím drobákmi, ako vstupným do ich sveta. Spod plášťa sa mu ozývajú tlmené zvuky zvieraťa, ktoré sa všemožne snaží dostať sa z jeho náručia a asi ujsť.

   - Ak vám dám na pivo, pustíte toho chudáka?! – skúšam vyjednávať, lebo osud ukňučaného živočícha mi niečo, skôr niekoho  pripomína.

  - Pán Rudo nie je chudák, je to pes záchranár. Mal by dostať metál, paňulka. – pritláča muž nervózneho chlpatého spoločníka pažou o telo, ale ten, akoby ho z kože drali, snaží sa vyskočiť a vymaniť z nechceného objatia.

  - Úbohé zviera. - mraštím nozdry a lovím všetky mince z vrecka.

  - Úbohé dievča... - natŕča chlap zafúľanú drapľavú ruku. - ...bolo štedrejšie ako vy. Aj slušnejšie. Posedelo, pozhováralo sa so starým človekom...- mrmle si muž, jednou rukou držiac psa už drsne za kožu na krku, v druhej premŕvaním prerátavajúc utŕženú mzdu za vydieranie.

  Zapaľuje mi. Nevybral si ma náhodou.

  - Nevybral. To Rudi si vás vybral. Ju a vás... – odpovie nečakane, spomalene sa spúšťa nižšie a pokladá psíča na zem. To, pocítiac uvoľnenie, stále sa trasúc, kňučí ako o život, nešťastne poskakuje a hoci mu jeho malý mozoček radí ubziknúť kade ľahšie, psí inštinkt ho drží pri majiteľovi.

  - Bola bláznivá. Aj vy ste. Pán Rudi to pozná. – pokračuje muž a mdlo sa díva na vyvádzajúce zviera, čo nevie kam z konopí a z tlamy sa mu ozývajú prapodivné zvuky zavíjania a kňukotu naraz.

  - Poznali ste Lili? Vy...vy ste ten psíčkar, čo ju...nad ránom vtedy našiel? Tam...hore nad supermarketom?! – nahlas si zadávam súradnice miesta, kam asi mieri svojimi indíciami tento čudný špinavý človek s nervóznym zachlpeným psiskom po boku.

  Predstavovala som si športovca s nejakou vymakanou postavou aj rasou psa, v tesnom oblečku, čo pri rannom behu náhodou objaví provizórny hrob a tu...

  Muž vytasí svoj pokazený chrup.

  - Zvieratá vedia viac, ako ľudia. Počkali sme s ňou, kým privezú kvety. Vravela, že tu končí, ale bála sa. Každý sa bojí... Aj vy sa bojíte. Už som si myslel, že ani neprídete. Dlho čakáme. Boli tu policajti, aj takí, čo sa na nich len hrali. Novinári, aj z telky. Aj ten chlap chvíľu pred vami zastal presne tu, ale ten nepočúva svoj hlas. Trochu pribrzdil a zaparkoval aj tak na parkovisku. Tam pán Rudi nechodí... – špičkou topánky škrabkal psa pod bruchom, ale utíšiť ho nevedel.

  Do jeho prehovoru stále zavíja tak nešťastne, akoby ho mučili. Ledva  slovám, čo šepká bezďák rozumiem. Musí hovoriť o Adamovi. Takže som sa nemýlila. Adam šiel tiež sem. Čo teraz?! Pýtať sa na Lili, alebo hľadať Adama?! Hľadať Adama a pýtať sa na Lili! 

  - Prepáčte. Musím nájsť svojho partnera. – mrvím prstami na rukách, ako by som chcela zakývať a vymedziť svoj osobný priestor.

  - Toho starého, či toho nového? – zadrel muž a mňa akoby ovalil po hlave.

  Trafil presne. Zohol sa po psa, prikvačil ho zas pod pažu a z vrecka vydoloval zoschnutú hlavičku kvetu. Gerbera.

  - Lili vám nechala odkaz. Vedela, že prídete... že vy už budete vedieť... –

  V momente, ako sa dokrkvaná kvetina dotkla mojej ruky, pes akoby zázrakom stíchol a obaja na mňa už len vyvaľovali oči.

  Kým som ja svoje konečne odlepila od zoschnutých zažltnutých lupeňov, muža so psom nebolo. Sedeli oďaleč vedľa seba pod prístreškom pre kamióny a prispávali v poľudňajšom slnku. Nejaká za obchodom stratená strelená ženská ich nemohla vyhodiť z poobednej siesty.

XVIII.

  Díval sa dolu do doliny. Minule si ani nevšimol, aký dobrý výhľad tu je. A ticho. Nebyť ešte zvyškov policajnej pásky potrhanej po okolí a rozkopaných jarkov ohraničených vykývanými kolmi zdalo by sa, že je v lone prírody. Došľaka – lono! Zo všetkých asociácií ho musí napadnúť práve táto! Zaboril hlavu do dlaní, popretieral, vyhrnul vlasy z tváre a zadíval sa späť dopredu. Čo bude...? Tam?...Vpredu? Ďalej...

  - Už ti ...verím, že si ...v tej... lekárni nebol! – zadychčaná skúšam sa vyhnúť výčitkám, že som predsa len stíhačka, čo ho všade prenasleduje.

  Tvári sa, že ma nezaregistroval. Tvári sa ako vždy, keď sa so mnou nechce o nahodenej téme baviť.

  - Odkedy vieš, že je späť? – zatieňujem mu výhľad a tasím rovno, aby si dobre rozmyslel vodiť ma ďalej za nos. Ani výhovorka, že sa ma pokúša ochrániť, mu tentokrát nepomôže...

domiceli