RUMBELLE - Akty "X"-GOLD, Zberačka nádejí 6. kapitola

AKTY „X“- GOLD

Zberačka nádejí

XII.

      Už samotný puch týchto katakomb mu dvíhal žalúdok, nieto ešte predstava, čo ho zas čaká.

  Aká ohavnosť od tela, že prebúdza zmysly práve v tom najnecitlivejšom poradí. Kým sa mu zobudí aj hmat, už dávno bude premrznutý, s triaškou čakať ranu z milosti obrovským staromódnym reflektorom nie rovno medzi oči, ale priamo do nich. Skúsi eliminovať zápach pripomienkou vône. Jej vône. Smola. Nevydalo.

  - Tak sme zase dakus zlyhali, pán Gold. – ozvalo sa mu za chrbtom a vrazilo ušiam nôž do stredu bubienkov rovnako ako prievan medzi prepotené  lopatky.

  - Som rád, že priznávaš svoj diel viny. – pokúsil sa o iróniu.

  Potom už len zasyčal a do priestoru vytrčil zaťaté zuby.

  - Vieš, že neznášam, keď sa snažíš byť vtipný! –

  - Vieš, že neznášam, keď sa mi hrabeš vo vlasoch! – pokúšal si vyslobodiť v pästi protivníka zakvačené pramene, ale len, čo sa viac vystavoval zakúsenej bolesti. Vzdal to a už len hlasno skrz nozdry vypustil prúd nazbieraného vzduchu.

  Ruka povolila a prešla mu po celom obvode temena. Striaslo ho hnusom. Tieto ťahy neznášal ešte viac, ako násilie. A ešte to, že mu stál za chrbtom.

  - Neinvestoval som roky a majetok do pofidérneho výsledku. Chcem ten stopercentný! Len ty si to stále ešte zjavne nepochopil. Ba, dokonca, si sa pokúsil prejsť mi cez rozum. No, no, no...to sa predsa nerobí... – zámerne spomalene, s pátosom proklamoval muž za jeho chrbtom. Stále čakal, že ho zas začne hladkať po hlave, ako malé decko. Triaška zhnusenia nastúpila automaticky ako reflex Pavlovových psov.

  Muž si naozaj položil ruku na vrch jeho hlavy, ale nechal ju tam bez pohnutia len priloženú. Cynicky líškavo sa však rozvravel namiesto pohladení.

  - Čo si si myslel, že získaš? Čas? Náskok? Dovolil si si ťahať ma za nos a nechal ma žiť v ilúzii, že všetko klape ako má a pritom si prebehol na druhú stranu... a mne si o tom akosi zabudol povedať. –

  Ruka sa zodvihla a pomaly zatlieskala.

  - Bravó, maestro. Bravúrne predstavenie. Takmer som ti naletel! Konfrontácie, ktoré sú zbytočné. Kopa šťastných ľudkov, ktorým zostáva nádej. Všetko vyzeralo tak, že sa vec vydarila a speje do finále... A potom prišlo zopár scén s pietnym aktom nad hrobmi, o ktorých sa akosi nevie... Presne! Presne toto ťa prezradilo! Nečakal si, že Belle bude taká akčná a nenechá to tak. Vždy tá malá potvorka prišla na to, že ide o kamufláž. Mal by som sa jej osobne poďakovať...-

  - Neopováž sa k nej priblížiť! – konečne ako by sa prebudil.

  Muž za ním stále tlieskal. Rovnako spomalene, do rytmu, ktorý mu dvíhal adrenalín. Potom počul, ako premeriava miestnosť. Tam a späť. Tiež do rytmu, tentokrát trojtakt. Raz-dva-tri, raz-dva-tri, raz-dva-tri...

  - Za ten čas, o ktorý si ma obral, ešte zaplatíš! Neskôr. A draho. Teraz sa však konečne vrátime k pôvodnému plánu. – zastal mu rovno nad hlavou, ale len sa na neho díval zvrchu. Na cestičku v rozstrapatených polodlhých vlasoch. Nevydržal, opatrne prstami vzal prameň, čo nešiel tadiaľ, kadiaľ mal a vrátil ho. Aj tie ostatné, kým cestička nebola zas rovná. Malíčkom ju ešte prihladil z oboch strán.

   - Presne. Takto si to predstavujem. – zašepkal spokojný muž.

  Zo zubov mu tiekla voda, pri každom jeho dotyku, ale snažil sa nevybuchnúť. Vedel, že by to bolo márne.

  - Čo odomňa chceš?!  A načo bolo dobré vzbudzovať v Belle podozrenie, že spávam s inou?! - predsa skúsil márnu obranu.

  - Lebo ty si mal spávať s inou! Nie s...Belle! Ani to meno nemôžem vysloviť, aby ma neroztrhlo od jedu! – namiesto dupnutia zadunela o betón kovová špička tretieho taktu. Vychádzková palica.

  Nebol práve v situácii, že by sa mohol smiať, ale toto konštatovanie, to, že mužovi za chrbtom spôsobil nervy ho aspoň trochu pobavilo. Stačilo to na dvihnutie kútika úst. Dokonca sa odvážil aj zakloniť hlavu, aby súper videl, že sa ho tak celkom nebojí.

  Ten však o jeho detinské malé víťazstvo nijak nestál. Tento mínusový bod už ráčil vstrebať.

  - Vrátime sa k meritu veci. Aby si vedel, nešlo len o „podozrenie“, keď už sme pri tom... – začal sa opätovne muž prechádzať. Trochu zrýchlil. - Keď nejde hora k Mohamedovi, musí ísť Mohamed k hore. Ani sa nesnaž tomu porozumieť, ty si už vlastne svoju úlohu splnil. Dúfajme. Výsledok si o pár týždňov overíme, napriek malým komplikáciám, ktoré sa dostavili. Možno je to aj lepšie, že nám na médium dávajú pozor rovno v nemocnici, dokonca, keď sa to tak vezme, aj to, že je stále v kóme. Aspoň nebude robiť problémy...ak by chcela. Nie, nebude! – rozprával si sám so sebou a jeho začínal zalievať pot.

   - Chceš mi povedať, že...-

   -  Chcem!  – stočil sa muž na palici, spravil pár krokov dopredu a nahol sa k nemu, až sa im identické ostré nosy takmer dotýkali.

  Tentokrát sa však v úsmeve krútili len jedny pery.

  Jeho zbledli, odkrvené sa pootvorili a spodná sa roztriasla.

  - Blahoželám, otecko...- vyceril muž zuby v neúprimnom úsmeve, z očí mu sršali iskričky a prsty potľapkávali bledého súpera po začínajúcom strnisku. - Teraz je všetko, ako má byť. Mohlo to ísť síce menej komplikovanou cestičkou, ale aspoň som  využil svoje schopnosti vo väčšej miere. Škoda ich nechať zakrpatievať.  Naša Lili, už teda nie je médium. Je niečo viac! A ja predsa len vyhrám! Vyhrám! A ty, ty mi zaručíš, že sa jej nič nestane, kým zodpovednosť nepreberiem osobne. Zatiaľ...čo ma veľmi mrzí, musím to nechať v tvojich nemožných labách! Tak sa, láskavo, snaž ma viac nesklamať... Apropó, ak ťa teraz, po tom fakt hnusnom podraze,  naša sladká Belle nepustí už konečne k vode, tak som sa asi zmýlil aj v nej. A ja sa tak nerád mýlim... Ja vždy len vyhrávam! Vždy! – vzpriamil sa muž a dopadajúc na jednu nohu odkráčaval preč. Tmou chodby sa niesol jeho neľútostný trojtakt.

XIII.

- Adam, ja sa už  nečudujem, že máš okno! A to prinajmenšom francúzske. Niekoľkodielne. Rovno na terasu...– trieskam kabelku o pooblievaný stôl v boxe, kam ma nasmerovala babenka v šortkách, čo tu upratuje. 

  Ležká si tu spokojne, natiahnutý na gaučíku. S hrôzou sa obzerám, či niekde nebudú gerbery. Šľahlo by ma. Vysypaný popolník, podpivníky... vlastne nič zaujímavé. On je zaujímavý. Mala som za to, že neznáša putiky!

  Durdím sa zbytočne, potrvá  najmenej pol dňa, kým celkom príde k sebe. Nieto ešte ku mne.

  Ešte včera som mu verila, že nepije a na ničom nefičí. A aká som bola pyšná, že takého chlapa poznám. Ale to bolo včera.

  Vykopávam lodičky pod stôl a hľadám čašníka, čo by mi priniesol dva poháre čistej vody. Jeden vylejem na otlaky, ani neviem, koľký je toto už pajzel, kam som vliezla, druhý tomuto ožranovi do toho klamárskeho opuchnutého ksichtu!

domiceli