Mr. GOLD - Iba každá druhá 25. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

25. kapitola

Predobedná

XXX.

  Nič lepšie ho nenapadlo. Jediné miesto, ktoré poznali obaja, bola oná malá kaviarnička oproti kníhkupectva. Dúfal, že kamoške, kamošovi, kamošom, obavy rástli s plurálom nenasľubovala denné menu, lebo čašník už nemal ani omrvinku z ranných koláčov. Radšej si nič neobjednával, aby sa aj to náhodou neminulo.

  Nervozita rástla geometrickým radom. Stihol sa doma prezliecť, oholiť, vynadať odrazu v zrkadle, aj chodbovému, čo sa do nich zmestilo, ale odvahu zašiť sa doma a čakať, kým si ho vytočená alebo sklamaná nevyzdvihne z ulity, to nemal.

  Kabát si len rozopol. Manžetové gombičky zopárkrát prekrútil, sponu z kravy strčil do vrecka. Nosila spomienky pripnuté priblízko pri srdci  a o tie teraz momentálne nestál. Zato tie posledné by si rád nechal nerozmazané časom ešte aspoň... neskromne poriadne dlho!

  Dobre, toto jej ešte bude tolerovať, dokonca sa skúsi tváriť neutrálne a odpustí si ironické...odpustí si akékoľvek poznámky. Ale potom jej to zatrhne. Zatrhneš jej čo? Vlastný život? Priateľov? Kontakty? Za to, že si ju jednu noc zatepľoval nemáš právo ju odizolovať od zvyšku sveta. Kedy si sa stal vzťahovačným a majetníckym?! Vždy som taký bol! Vekom rastie chuť... Chuť. Dvihol kútiky úst a privrel oči. Spustil zrýchlený film a spomaľoval jednotlivé pasáže, až kým neodzvonilo.

  Dvere na kaviarni.

  Pretlačila sa, zachytená o šatku, aj rozopnutý kabát. Dvakrát sa vrátila von, raz dvihnúť prievanom sfúknutú čiapku, raz uvoľniť strapce šatky zachytené o vonkajšiu kľučku. Dnu vniesla čerstvý vzduch pre neho a prievan pre čašníka. Asi nemal svoj deň.

  - Mohla som tušiť, že  budeš tu. Mohol si zavolať... že ty si zabudol to číslo u mňa doma...?! - stíchla a pozrela smerom k obsluhe, či ju náhodou nepočula a neposkladala si story. Lovestory...

  Počula, ale diskrétnosť patrí k povolaniu. Čašník zmizol za závesom. Dá jej čas sa vyzliecť, vyrovnať teplotu aj hladinu hormónov. Môžu sa trochu bozkávať. Ak chcú. Sú tu sami.

  Vpadla mu do konkrétneho okamihu, skúsil ho navodiť v reále, ale ďalej ako na krk sa nedostal. Dovolila mu ju odšáliť aj odkabátiť. Chvíľu priliepala zelektrizované vlasy o hlavu, potom to vzdala. Sadla si rozkročmo oproti nemu, stisla mu koleno medzi svoje a s dôverou položila ľadové dlane na jeho nohavice.

  Len aby ich neposúvala ďalej. Prezieravo sa poobzeral, či sa čašník nevracia a či sa radšej nezasunie pod stolík hlbšie, ak...

  - Dovolala som sa! Musela som cez skype, zašla som k známym. Vyzerá úžasne. Budeš nadšený. Všetko je vybavené. Nemusím ísť čakať ani na stanicu... Každú chvíľu tu bude...- potľapkala ho po pevných stehnách, naozaj preliezla o kúsok vyššie, ale s potuteľným úškľabkom, tušiac, kam by jej pohyb vyústil, sa radšej stiahla a zatlieskala si.

  Nezdieľal jej nadšenie.

  - Ty sa stále hneváš. – skonštatovala, pátrajúc v kabelke po príručnom zrkadielku, ale muselo jej stačiť to nainštalované na stene. Natiahla sa, pošpúlila pery a zas sa stiahla ako korytnačka medzi ramená so širokánskym úsmevom, tľapkajúc natiahnutými prstami po stolíku.

  - Toto bude lepšie ako všetky sekundárne pramene na nete! Ver mi! Všetky info z prvej ruky! No, nie som si celkom istá, ale podľa mňa vie všetko. Neviem, mám taký pocit... Mne je skrátka sympatická a basta! Keby si ju počul v tom telefóne, aká bola nadšená...má taký príjemný hlas a fakt milá, sympatická a pekná...trochu rozmazaný obraz bol, ale ja viem ohodnotiť...nadšená bola z môjho návrhu... ako ... teší sa na stretnutie...- položila mu ruku na tú jeho, že snáď trocha pozitívnej energie prelezie cez brušká, ale nič sa nedialo.

  Bol stále ako zamrznutý, odmeraný, chladný... Dobre, aspoň, že hovorí o žene. Kamoška je lepší variant, ako kamoš, z ktorého sa vykľuje niečo viac. Cestou. Do minulosti.

  - Asi sa teda nevyhnem zoznamovačke s nejakou tvojou dávnou kamoškou, ak som správne pochopil. Dlho ste sa iste nevideli... Počuj, Lacey, nemyslím si, že je to dobrý nápad. Vy si budete mať o čom pokecať, ale ja... budem tu sedieť ako piate koleso na voze a tváriť sa ako... ako čo? Ja rešpektujem tvoj život, nemienim ťa z neho vytŕhať, mala si to naplánované, kvôli mne neruš nijaké schôdzky... - skúsil sa poošívať a radšej zväčšil vzdialenosť medzi nimi.

  Oprel sa dozadu a vytiahol si dlaň spod tej jej. Radšej si nervózne prihladil vlasy. Zbytočne. Každý jeden držal na svojom mieste. Kvalitný strih. Kvalitná starostlivosť.

  - Ja nič neruším. Ja som ju zorganizovala, naopak, kvôli nám! Ok, nerátala som s tým, kde...túto noc skončíme, ale... považovala som to za dobrý nápad! – tvár jej žiarila.

  - Túto noc? – skúsil podpichnúť.

  Pritiahla sa bližšie a zas si adoptovala jeho ruku. Oboma ľadovými rodičmi, ktorých ani teplo, čo tu bolo ešte nestihlo prihriať na poživateľnú teplotu. Hrala sa mu nervózne s prstami a stále rozprávala o svojom nadšení. Už ju ani nevnímal. Ona ho tiež nepočúvala, jeho pádne argumenty očividne mienila ignorovať.

  - Ty ...sa za mňa hanbíš?! – vytasila eso z rukáva, keď sa jej zdalo, že jeho letargia a nevôľa sa od rána nielenže nezmenšujú, ale narastajú geometrickým radom. - Ty si myslíš, že sa nejako strápnim? Neveríš mi? Ja viem byť zodpovedná. Viem, čo smiem a čo by som nemala. Ty... ty dobre, poznáme sa krátko. Fajn, len jedna noc, ale o tom jej nemusím vravieť vôbec. Budeš tu skrátka ako... – nervózne zaklopkala prstami o jeho hánky.

  - Lacey, ja sa k tebe rád priznám. Nemusíš ma pred priateľkou zatajiť, ani jej o mne klamať. To, čo sa stalo dnes v noci...- pritiahol si jej ruky a venoval im konečne bozk, kým jej ich vrátil na stred medzi nimi. - Za to sme zodpovední obaja a nemáme sa prečo skrývať, ani za čo hanbiť. Pochop len,...tvoja kamoška je pre mňa cudzia žena. Hej, mám trochu obavu, ako na mňa zareaguje, pretože očividne nespadám do kategórie prerastených tínedžerov a nerád by som ťa dostal do rozpakov, keď ti to nenápadne vyhodí na oči. –

  - Nevyhodí! Stav sa! Je na tom presne tak isto! – žmurkla a veselo sa rozosmiala. - Práve preto som chcela, aby si tu bol so mnou. Chápeš? Aby som prelomila bariéru. Nech vidí, že nikoho neodsudzujem a... beriem to skrátka ako realitu, ktorú priniesol život... – proklamovala skoro presvedčivo, ale dobre vedela, z čoho ju následne obviní.

  Nedala mu šancu.

  - Viem. Viem! Nič nevrav. Mala som iný názor. Toto...všetko...- sklopila oči a nasadila rumenec, kým opatrne, čo najzvodnejšie dvihla viečka, aby za nimi videl, že jej oči žiaria iba kvôli nemu a pre neho.

  Na to sa dobre pozeralo.

  - Takže si ho zmenila. – pozrel na ňu neveriacky.

  Odhodlane prikývla, nahla sa a nalepila sa mu na pery, aby súhlas potvrdila. Necukal sa. Držal. Aj ju si pridržal, keď odsúhlasovanie chcela predčasne ukončiť. Sám rozhodol.

 - Verím ti. Teraz sa už zoznámim so všetkými cudzími ženami na okolí a ustojím to so cťou.-   

   Chcel sa opäť bozkávať, ale dvere na kaviarni sa započali otvárať.

  Trhla sa, pozrela smerom k prichádzajúcemu hosťovi.

  - Už je tu! To musí byť ona! – vystrelila nadšene zo stoličky a dotiahla ju k stolíku, nahlas sa zhosťujúc vzájomného predstavovania.

  - Dovoľ, aby som ti predstavila, svoju priateľku, ktorú síce poznám len z telefónu a skype...-

  - Ahoj...Belle. -

domiceli