Mr. GOLD - Iba každá druhá 17. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

17. kapitola

Snenie

XIX.

  Pár krokov od neho zastala. Plamienok sa rozprskal, aj s celou pochodňou. Zrejme sa trocha vosku dostalo na dlaň a to v prvom momente zabolelo. Ochotne priskočil na pomoc. Ukotvil jej dlaň podložením svojej, aby sa prestala triasť a spôsobovať ďalšie horúceho vosku prelievacie tsunami v miniatúrnej vaničke, čo nepočítala s rýchlosťou topenia sa sviečky.  Druhou vzal kahanček a odložil chvatne na akýsi štós knižiek. Nie, ten nepálil, ale jej ruka na jeho už trochu hej. Odlupoval pozorný do špiku kosti kúsky vosku, zámerne spomalene, aby sa brušká prstov stíhali zoznámiť s jej čiarami na dlani. S jej osudom.

  Ani nezaregistroval, že si nevšíma dianie v katastri dlane, ale díva sa mu uprene rovno do tváre.

  - Kto ste, pán Gold? – zašepkala, keď pocítila jeho dych, čo sa jej ako malému decku snažil fúkaním zahojiť boľačky na ruke.

  - Záleží na tom? – skúsil nepriamo, vrátiac prsty na jej dlaň, aby letmo skontrolovali celé to miesto.

  - Záleží...mi na vás. – uzatvorila mu pochabo blúdiace prsty na dlani tou svojou.

  Díval sa a zdalo sa mu, že sa odráža v jej zreničkách. Že je stredobodom, dokonca osvieteným rozmnoženými bodkami svetla. Stiahol prsty do vlastnej dlane a nežne nimi prešiel po obvode jej tváre. Zachvela sa a pery sa pootvorili...

  Skôr než stihla vysloviť ďalšie slová, možno otázku, priložil si ukazovák k svojim a následne k tým jej, aby ho s celou dlaňou stratil kdesi pod vlasmi na jej krku.

  Stratil svoj odraz v jej očiach. Skryla si ho pod viečka. Je čas zamknúť ho tam. Najlepšie navždy.

  Pomaličky si priťahoval jej tvár k svojej a s viečkami už na dosah na obe priložil pery. Nepodarilo sa ich uzamknúť. Trasúce sa, prekvapené, sa odchyľovali. Už-už sa otvorili dokorán. Páchateľ stihol ujsť. Stihol sa skryť za jej ucho, ukradnúť lalôčik a špičkou nosa pozobúdzať všetky bunky naokolo...

  - Ešte aj tie sprosté sviečky sú proti mne! Prskajú a vosk je nekvalitný, ledva sa mi túto podarilo zapáliť, ale...  dočerta! – zahromžila, keď jej náhle zhasla v dlani. A tak opatrne ju niesla.

  Striasol sa. Ak to mohla byť vízia budúcnosti, tak si to chlape pokafral na celej čiare. Kde sú tvoje inštinkty lovca? Kde tvoja mrštnosť? Ako to, že tu sedíš ako kýbel s betónom a... nič.

  Už bolo neskoro sa postaviť a ísť zachraňovať situáciu so svetielkom v jeho živote. Svetielka nebolo. Len jedna šťavnato nadávajúca žienka, čo si zúrivo nechtami zlupovala tuhnúci vosk z dlane. A zúrivo to aj komentovala.

  Nemal šancu pri tom asistovať. A tak krásne to v tej vízii zvládal...Tak nežne, placho, krehko, romanticky...

  - Robte niečo! – zavelila.

  Vízia sa rozplynula rovnako ako ten tenký prúžok dymu, čo zostal po jedinom zdroji svetla.

  - Myslím si, že by sme mohli skúsiť niekoho privolať. Zvonka. Cez okno. Búchať na výklad. Neviem. Nemôžeme tu predsa stvrdnúť celú noc. – obzeral sa, ale po tme aj tam nemal šancu zmerčiť okno, ktoré nebolo zamknuté.

  Zrazu obrátila. „Robte niečo“ v jej ponímaní bolo asi odlišné od „Robte niečo“ v tom jeho. Aké nečakané šťastie...

  - Čo?! Čo... vám vadí na mojej spoločnosti?! Berte to trochu pozitívne. Ja by som o takomto čase bola doma sama. Hladná, naštvaná, bulila by som do podušky a ľutovala sa. Vy? Prinajlepšom to isté... či?! – zatlačila ruku v bok a pritlačila ju druhou.

  Zamyslel sa. Sedel by zapadnutý v  kresle, natočený k západu dávno zapadnutého slnka a vytesňoval by myšlienky. Márne, ako sa poznal. Možno by si dal pár tekutých vytesňovačov a zaľahol skôr, ako sa rozložia na miniatúrne čepielky, čo ho budú otravovať svojimi hrotmi na tých najcitlivejších miestach. Močový mechúr nevynímajúc.

  - Nie, ale vieš, sme v kníhkupectve, chýba mi tu...- skúsil okľukou.

  Pochopila.

  - Potrebujete vymeniť olej. Žiadny problém. Hore sa rekonštruuje ten byt. Kúpeľka a vecko sú už skolaudované, len... tá elektrina a siete ešte nie. Nech sa páči. Podajte mi ruku, funkciu slepeckého psa ešte zvládnem, kým sa úplne zložím. – dostal obratom ponuku.

  Neváhal neprijať. Ešte bola zdrsnená zle odstráneným voskom, drapľavá a teplá. Neokolkoval sa ju stisnúť viac a následne s obavou, či to neprehnal, zovretie povoliť. Takmer sa mu ruka z jej vyšmykla. To by ho škrelo. Zastala.

  - Vy sa ma bojíte! Tak je to. – počkala si, kým vystúpi na ten istý schodík, kde stála a bude ho mať zoči-voči, aj keď bez konkrétnych očí. Sonáta pre tmu a dva dychy.

  - Pomôže mi dostať sa na toaletu rýchlejšie,  ak sa priznám, že hej? Pochop, si organizovaná zločinnosť v jednom tele a neriadená strela krátkeho doletu. Nevyspytateľná, roztržitá, rozlietaná a neukotviteľná. Každý tvoj nápad hraničí s bláznovstvom, čo slovo, to výzva do bitky a po každom pohľade sa mi rovno podlomia kolená, čím ma zas prekvapíš a...-

  Prekvapila. Zapchala mu ústa. Perami. Cúvol, ale stena ho prirýchlo vrátila späť. Nerozpakoval sa ju uposlúchnuť. Pritiahol si ju oboma pažami a nechal ústa dopovedať svoje... A že toho bolo pomerne dosť.

  - Vedela som to! Nie som vám ľahostajná. – odsotila ho mierne späť do steny a vykročila rýchlejšie smerom na poschodie.

 „...nevyspytateľná, roztržitá, rozlietaná a neukotviteľná... každý nápad hraničí s bláznovstvom, čo slovo, to výzva do bitky a po každom pohľade sa mi rovno podlomia kolená...“ opakovalo mu kvalitne rozhodené vnútro a kolená naozaj mali čo robiť, aby ho plnohodnotne niesli za ňou.

 Zvuk splachovača nie je tá pravá serenáda na rande, ale znamenalo to, že sa vracia k nej. Už bolo načase. Baštrngovala s radiátorom, ale jeho samoodvzdušňovací systém bol pre ňu španielskou dedinou.

  Obzeral si len chabým svetlom zvonka osvetlené siluety podkrovnej izby. Chladná, doslova studená, ešte páchnuca nezaschnutou omietkou a farbami. A čerstvým náterom na drevenom obklade. Bez nábytku. Namiesto koberca šušťavý igelit, namiesto záclon tiež.

 Tak tu bude spať. S ňou. Raz...Onedlho. On a ona...

  - Prestaňte tam tak postávať a pomôžte mi s tým. – skočila mu do myšlienok.

  Zamračil sa. Nie, nepáčilo sa mu tu. Vôbec! Nechce tu byť. Nemieni tu stráviť už ani minútu! Ani sekundu! Preč! Preč odtiaľto... Zvrtol sa a nechal jej len dupot strácajúci sa na schodisku.

  „Dočerta. Asi som ho odplašila. Išla som na to moc zhurta! ...Čo ešte dnes pokazím?!“

   Nešťastne sa hodila sa do radiátora, dosadnúc na jeho úzku plochu.  V tom v ňom zasyčalo, zafučalo a z trysky na odvzdušňovanie sa spustila voda. Najprv prúdik, potom prúd. Na plné pecky. Uzáver jej vystrelilo z rúk a jej na oplátku strelilo pár vodných ostrých faciek.

  - Pomóc! Veď... Vytopí nás to! - zúfalo tlačila dlane na gejzír. Zúfalo a márne. Natlakovaná stupačka napustila systém a drala sa ďalej,  nehamovanová bezpečnostným uzáverom. Po chvíli už ani nebolo rozoznať, čo je špinavá, riadne páchnuca  radiátorová voda a čo jej bezmocné slzy.

domiceli