Mr. GOLD - Iba každá druhá 16. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

16. kapitola

Spánok

XVIII.

  Mal dosť času vymýšľať a vyzývať svedomie so zdravým rozumom na súboj. Drzo im veľkoryso, aby sa nepovedalo, hádzal rukavicu, ale nečudoval sa, keď zvolili radšej kontumačnú prehru. Poznali ho. Aj oné božie mlyny. Tie skúsil premenovať na tie donquichotské veterné. Mlyn ako mlyn. Beztak budú súdiť ľudia. A ona! Na to si zakázal myslieť.

  Bol to jej nápad. Ona z neho chce mať literárneho kritika. Čo je zlé na tom vyhovieť žiadosti dámy?! Prosbe ženy. Čo je zlé na tom skúsiť odbočiť konečne z vlastnej cesty, ktorá nevedie nikam a ísť aspoň chvíľu inou?! Do ničoty sa dá vrátiť vždy. A čo ak sa nebudeš musieť ani vracať? Čo ak práve tieto klamstvá ťa dovedú tam rovno a skôr?!

  Nebude klamať. Len nepovie všetko. Prípadne nepovie nič. Alebo skoro nič. To by mohla byť poľahčujúca okolnosť? To by mohla. Ale to vieš, hodnotiť budú iní. Ona.

  Zhasínala svetlo a upravovala tabuľku na dverách. Bude CLOSED. Pozdravila pohľadom zvonček, ten odcinkal a tlmene jej ešte chvíľu čosi zvnútra šepkal, ale nepočula, lebo...

  - Šľak aby ťa trafil! – kopla si tentokrát sama do vyvýšeného prahu dvier, o ktorý zavadila, keď sa pokúsila za kľúč potiahnuť dvere a tak ich zavrieť.

  - Dobrý večer aj tebe. - skúsil ju upokojiť spoza chrbta, ale tentokrát asi zalomený kľúč v zámke bol dôležitejší, ako jeho do príjemného módu nastavený hlas.

  - Hnusný, sprepadený pajzel je to! Na nič súci! Len podmínovať a vystreliť do vesmíru! – mrnčala ďalej, tentokrát to globálne schytávalo už celé kníhkupectvo.

  - Smiem vedieť s kým to bojujeme, drahá? – skúsil znovu, z druhej línie, lebo nemala v úmysle natočiť sa k nemu ani kúskom pohľadu.

  Dupla si a zas, stlačené ruky do pästí. Kopla do dvier a tie sa  s cinkotom opätovne roztvorili. Zvonček sa rozrečnil. Pouličná lampa párkrát roztržito zablikala, rozprskla pár iskričiek a zhasla. Konflikt sa práve rozrástol na celomestský, celosvetový, celovesmírny!

  - Vidíte, nikto nespolupracuje! Nikto! Každý na mňa dlabe! Nič nejde! Nič nefunguje! Na všetko som sama...- lamentovala do tmy ulice.

  Skúsil to s tým zámkom. Zadretý. Ani dnu a ani von. Kľúč chvíľu štrajkoval, ale nakoniec poddal. Víťazoslávne jej ho podával. Odmietla. Dobre, dnes zamknem za teba. Nezamkol. Nešlo to. Skúsi vyvážiť vnútorný mechanizmus. Zrejme sa rozšteloval. Nahmatkával zámok z druhej strany po tme, kým sa aj ona rozhýbala, vliezla do obchodu, že mu posvieti. Neposvietila.

  On bol úspešnejší, privrel, aj kľúč strčil, aj otočil aj... s ním viac nepohol. Zatrmácal dverami.

  -  Nejde elektrina. Zrejme zas vypadli poistky v celej štvrti. Nadobro! - ozvalo sa od vypínača.

  - Nejde odomknúť. – zašepkal tajuplne smerom, odkiaľ prišlo hlásenie z elektrární. - Zrejme... zrejme som zamkol. Nadobro. –

  Nahmatkala dvere, trafila aj jeho ruku na kľúči, chvíľu sa svorne vyhýbali kontraproduktívnym dotykom, kým vyhrala a chopila sa kľúča. Čosi šťuklo, puklo a tentokrát ona natrčila kľúč jemu.

  - Vidíte, ide to. – skoro sa svojej šikovnosti pousmiala.

  Aj v tme bolo vidno, že to, čo drží medzi palcom a ukazovákom už nie je kľúč. Len polovica kľúča. Teraz jej už do smiechu nebolo. S poslednou nádejou skúsila kľučku. Hore-dolu. Zas a zas. Dverám sa tlama neotvorila.

  - Niečo funguje. Podarilo sa mi zamknúť. – sarkasticky pochválil sám seba, ale ani jemu do smiechu dvakrát nebolo.

  Scenáre, ako príde polícia a obviní ich z násilného vniknutia, prípadne ich budú vydolovávať hasiči oknami výkladov sa mu nepozdávali.

  Sadla si na schodík pod dverami.

  - Chápete to? Všetko sa kazí! Úplne všetko! Nielenže ma šéf nahrešil za vás, že som vás oslovila, a aj... s vami zostala...ani tie dve potvory so mnou nekomunikujú, ani sprostý PC! Verili by ste, že na nete nič nie je?! Nič! Ničovaté nič o tom... je to nejaký malý, bezvýznamný writerík a nikto sa zatiaľ neunúval o ňom spísať aspoň pár riadkov. Nijaké kritiky, recenzie, hodnotenia, blogy, chaty...nič! – vysypala, čo ju už poriadne ťažilo. – Tešila som sa, ako si niekde sadneme a ja sa pochválim, čo všetko som už pozisťovala a kam som pokročila v organizácii a pozrite...- natrčila prázdne dlane.

  Nepozrel, bola tma. Tak si aspoň prisadol. Oveľa bližšie, než by mal, ale presne tam, kde chcel. Opieral sa jej o bok. Vďaka bohu za úzke schody v kníhkupectvách.

  - Tak sme si spolu aspoň sadli...- skúsil ju trochu povzbudiť. Mal ešte v rukáve nápad s mobilom, aby zavolala pomoc, ale...

  Ale predbehla ho.

  - A nemôžem ani zavolať pomoc. Telefóny, pevná linka, tu nejdú už od rána, kvôli tej rekonštrukcii a na mobile nemám ani fuka. Som už týždeň bez kreditu. Nemôžete skúsiť svojím? – natočila sa k nemu a ľutovala, že to vôbec vyslovila. Takáto príležitosť...

  - Nemôžem. Nedisponujem týmto výdobytkom techniky. Nedisponujem žiadnym z nich. Nemám počítač ani laptop, dokonca ani telku. – uložil si ruky na kolená a čakal výčitky na svoju skostnatelosť, staromódnosť a nenormálnosť.

  - Máte rozum.... – pritakala. – Ale ako potom píšete? Jáj, vy nepíšete. Prepáčte, stále vás považujem za literárneho kritika. Ozaj, ale čo vlastne robíte? ...keď nepíšete. – nahla hlavu doboku, ale nič nevidela. Ani siluetu nie.

  - Píšem... - priznal dobrovoľne, len zatají čo a to premostením k inej problematike. - Vravela si, že nikde nič o autorovi nebolo? - netrafil práve prijateľnú tému.
  Ale nebolo a basta! Ako dobre. Priznaj, aj ťa to ješitne potešilo. Ale ona je sklamaná. Skús ju povzbudiť.
   -  Prelustrovala si aj neoficiálne zdroje? S oficiálnymi bolo zbytočné aj strácať čas. Štát a jeho inštitúcie bežní smrteľníci nezaujímajú... - radšej zastavil prúd reči.

  Do súkromnej čítačky mu prišla fotka syna. To zabolelo. Oficiálna správa. Úmrtný list vystavený lekármi v nemocnici. Nič neuveriteľné, všetko normálne, oficiálne. Zdokumentované. Založené. Odložené. Rovnako ako on. V novom neznámom malomeste. Zhovievavo tentokrát pod starým menom. Prestal byť pre nich zaujímavý. Dôležitý nikdy nebol. Iba... jeho syn. Nie je syn. K čomu otec?!...

  - Prečo ste ticho? Zdalo sa mi, že ste ešte neskončili a chcete niečo dopovedať...- skočila mu do ticha.

  - Omyl. Ja už som dávno...skončil. – takmer odvrkol.

  - Som nemožná. Neviem, čo ste mysleli tými „neoficiálnymi“ zdrojmi. Alebo viem? To...to mám akože pátrať po ľuďoch, čo ho poznajú? Akože rodina? Kamoši? Jeho manželka?! Hej... to by možno aj šlo. Také manželky vedia o svojich mužoch aj to, čo oni sami ani len netušia. – zafilozofovala si. - Lenže... nebude to trápne? A ako zabezpečím, že mi zas zdvihne ona a nie on? A ak on, potom čo? Akože...jáááj, prepáčte, ale potrebujem hovoriť s vašou paňou, nie s vami, lebo chcem vysnoriť nejaké pikošky a ták ...o vás, samozrejme...- hrala si fiktívne telefonické divadielko, ale nevnímal ju.

  Stále mal na čítačke jeho. Syna. Kto vie, či aj ona už vie celú pravdu. Nechal jej vtedy v nemocnici list. Prečo? Načo? Naivne čakal, že sa mu ozve...aspoň s úprimnou sústrasťou. Mohla. Nemohla! Mala iné starosti! Radosti... s tým... s ním... s...

  - Vy sa trasiete! Nie je vám zima? – zachytila ho za rameno.

  Netriasol sa od zimy. To len minulosť bola chladná. Chladnejšia, než predpokladal.

  - Je koniec októbra. – obhájil sa rýchlo.

  - Jasné! O chvíľu sú dušičky. Máme tu pripravené tekvice a sviečky, budú tematicky ladené dni knihy. Nájdem ich. Posvietime si... na seba. – skoro zavýskala od detinskej radosti.

  Ochladilo sa. Ešte viac. Dušičky. Hroby. Odpusť Bae...

  Díval sa, ako s maličkým kahančekom v dlani kráča kdesi zo skladu späť k nemu. Chabé svetielko sa  triaslo, ale približovalo sa. Presne tak. Sústreď sa na toto. Na ňu. Ona je svetielkom...a kráča ti v ústrety.

domiceli