RUMBELLE - Depozit krídiel 18. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel

18. kapitola

      Zatiahol ručnú brzdu. Reálnu, aj tú v sebe. Mal čas premýšľať, ale sestrin nikde nezačínajúci, nič neriešiaci a nikdy nekončiaci monológ mu stále pripomínal, že jeho problémy sú len jeho, ale tie jej sú jej aj jeho. Možno bol aj rád, že na vrátnici do areálu nemocnice nikto nebol a mohol zatiahnuť až dnu a tam ju vystrnadiť z auta. Z hlavného parkoviska by musel s ňou, s taškami, koláčikmi a prehováračkami, že keď už je tu, nech ide s ňou za malým. Aspoň na okamih. Jasné, že by šiel, ale...

  Beztak sa mu zdalo, že je taškami priveľmi obvešaná. Polovicu jej aj tak vrátia, ako pre nemocnicu neprijateľné, zakázané a vôbec. Asi všetky matky majú enormne nabubrelú predstavu, že ich dieťa v takejto inštitúcii iste trpí hladom, chladom, odlukou a nemá mu kto utrieť sople, ale kraviny, čo tam pozvlákajú nielen z domova, ale aj z obchodíkov po ceste, musel jej dvakrát zastať, aby dokúpila, čo údajne zabudla pribaliť, sú z kategórie „kraviny“. A veci, čo sú potrebné a nepatria do inventáru nemocnice typu: plienky, toaleťák, príbor a holenie stále odpočívajú zabudnuté v teple domova. Všade dobre, doma najlepšie. Inak sa to vyhodnotiť nedalo. Radšej sa ani nezaujímal, čo vlečie. Prečo napríklad, jednu z tašiek najskôr vyloví z kufra, potom ju tam zas strčí a pribuchne, následne ju zas vyloví, ospravední sa jej, alebo aspoň prihovorí...
   Ale niečo predsa...

  - Nemáš, náhodou, jednu čokoládku navyše? – ešte stiahol okienko.

  Natočila sa a zamračila. Dofrasa! Čokoládky zabudla kúpiť! Čo teraz?! Aj sestričkám mohla podšuchnúť, aj doktorovi sa patrí, aj malý ľúbi...

  - Nevšimol si si, či boli tie minipotraviny pri ceste ešte otvorené? – vrátila mu otázku a chcela sa aj sama.

  „Tak pŕŕ...“ Už teraz mešká, už ho možno hľadajú. Nemá čas a nemá ani chuť.

  - Za recepciou je nemocničný bufet. Zastav sa tam. ...a jednu, prosím,  kúp pre to dievča, čo je s malým na izbe. Dosť sa tam o neho stará, zaslúži si. Peniaze máš? – skúsil začiahnuť do priúzkych nohavíc, ale boli priúzke. Má na čo zvaliť vačkové suchoty. A hrozia ešte väčšie. Podcenil však súpera.

 - A...ako vieš? – nahla sa do okienka a nemienila opustiť obsadené územie, ani v rizikovom móde, že ho započal zaťahovať. - To ...s tým  nejakým dievčaťom na izbe? -

  - Priznávam, som nevinný! – usmial sa a pokúsil sa ukoristiť aspoň kúsok z koláča, čo kým spal, napiekla pre malého. Sketa je to, nie sestra! Nenakrájala ho!

  - Tak von s tým! Aké dievča? Hádam si ...počuj, že ty si včera...na tej pohotovosti zbalil tú mladú pipku, čo sa vytiahla z doktorovej ordinácie, keď sme zaklopkali?! Teraz už viem, kde si sa toľko zdržal! ...si ty normálny?! Čo ak to bola doktorova jednorázovka a ty...Preto tam nechceš ísť so mnou! Ja ťa asi fakt raz prizabijem! Ty nemôžeš ani deň vydržať bez... Čo ak ten lekár teraz... – hľadala slová a bránila napadnutý koláč. - Veď si vravel, že si bol s tou svojou novou láskou. Tou malou študentkou. V nočnej košeli... – koláč zachránený, jeho reputácia však definitívne sknokautovaná v predsmrtnej agónii sa váľala niekde medzi spojkou a plynom.

  - To je nadlho. Nemám teraz čas. Skrátka jej daj čokoládku a povedz, že ju pozdravujem. Nie, nehovor jej nič. – trochu aj sám tápal, dvíhal a zas zaťahoval ručnú brzdu a nevedel kam z konopí a myslel na rýchlu dezerciu.

  Generál však zavelil.  A pekne do útoku!

  - O dve hodiny, po návštevných, ťa tu budem čakať a budeme mať času habadej! Teda aspoň kým sa nestretnem s tou... študentkou. Ako si mi sľúbil. Inak by si mi už konečne mohol povedať jej meno, nech sa potom necítim trápne.  Niečo pre ňu mám. – nadhodila oťažené tašky. – Aj tak viem, že teraz ideš ku nej, aby si ju na stretko so mnou pripravil. – žmurkla víťazoslávne, akoby práve rozlúštila náhodne objavené egyptské  hieroglyfy na rubovej strane toaleťáku a celá vedecká obec jej nadšene tlieska.
  Tleskol po volante aj on. 

  - Čo?!...čo som ti to akože sľúbil? Nič som ti nesľúbil...- skúsil oponovať, ale potom si to rozmyslel.

  Naštartoval, pripravený vycúvať z pozície klamára, aj z miesta, kde stávajú sanitky z pohotovosti, lebo jedna mu už do výfuku práve vrčala a cerila nervózne preblikujúce oči.

  - OK, sľuby sa majú plniť...- hoci si na nijaký v podobnom znení nepamätal, nahralo mu to do kariet. - Volá sa Belle, má krásne priesvitnú nočnú košeľu s iste veľavravným názvom na pravom prsníku: OÚNZ a asi bude trochu koktať, keď ťa zbadá. Buď k nej milá, v podstate som zavinil, že je tu a dlžím jej viac ako blbú čokoládu. A navyše...ona ku mne a k tvojmu synovi milá bola. A nezabudni na tú čokoládu. Čau...- a je to vonku.

  Čo si už chudera počne s práve doručenou poštou si radšej ani nepredstavoval. Ktovie, či sa o tom vôbec niekedy aj dozvie. Pred očami, rozpleštený cez celé predné sklo, mu práve pristál vetroň. Ale, ktože to je v kokpite?! Sám pán šéf...Úsmev mu zamrzol. Zostali len zaťaté zuby.

  Bezradne sa obzerala, ale chodba pred bufetom bola beznádejne prázdna. A jej ruky beznádejne plné. A, ľaľa, predsa len niekto. Nejaké rozjedované dievča, ktorému chýba zubná pasta a obviňuje zrejme zákonného zástupcu na druhej strane telefónu. Ozaj... Zubná pasta a kefka! Aj na to zabudla. Pre malinkého. A má teraz takú novú, malinovú a kefku v tvare dinosaura, čo sa dá aj postaviť.

  - Slečna, bola by si, veľmi ťa pekne prosím, taká láskavá...- stopla ju neodolateľným spôsobom, nanominujúc jej do ruky svoj pekáč s koláčom, aby sa mohla pohrabať po vrecku svetra. - ...potrebujem kúpiť nejaké čokolády. Tri. Nie, budú stačiť aj dve. Vieš, nič predražené, aj keď  tu to bude iste predražené. Stačí aj najlacnejšie šmejdy. Mne je to jedno. A tie chudiny sestričky môžu byť rady, že vôbec niečo vyfasujú. – natrčila jej pár drobných mincí a prevzala zas štafetu svojho koláča, vopred ďakujúc širokým úsmevom.

  Nezložila telefón z ucha, ale poslušne nacupitala do zasmradeného bufetu. Práve dovezené mastné šišky a v mikrovlnkách dozrievajúce mrazené bagety prefackali každého prichádzajúceho pacienta, či jeho rodinného príslušníka neodolateľnou vôňou imitácie domova.

  Do regálov nedovidela. Predavačku urazila žiadosťou o „šmejdy“ v podobe čokolády. Nechala ich výber v jej kompetencii. Ani nie tak dobrosrdečne, skôr jej to bolo srdečne fuk. Síce mali aj Viktore likérom plnené bonbóniky, ale ich cenový level nezodpovedal drobákom od tej panej, čo na ňu čakala v podhradí. Ale bude mať nadnes jeden dobrý skutok a na bonboniéru zájde večer. Nezájde! Viktorko dnes nemá službu na pohotovosti!

  Zabudla si aj kúpiť zubnú pastu pre seba.

  - Strčte mi ich sem, do vrecka. Aj zvyšok drobných. Tak. Skoré uzdravenie. – vybavené.

  Hrdá na svoj manažérsky talent vykročila o dve čokolády obohatená a o pár minci chudobnejšia žena hľadať detské oddelenie. Nakupovať síce vie, ale trasu v tomto pošudenom nemocničnom labyrinte, hoci je každoročná, má vopred stratenú. Blbé tabule. Debilné značenie. Zalezené sestričky!

  - Nemáte zač...- zamrmlala Belle zas vyprázdnenej chodbe. – Otec?! Haló...otec! Mohol by si mi, prosím, z domu priniesť zubnú pastu?! A nejaké normálne pyžamo. Preboha! Len to oranžové s tou žirafou nie! V tom mám krivé nohy...- zabudla, že otcovi ešte nezložila a dúfala, že ani on jej.

domiceli