OUAT
Pešiaci medzi prstami
13. kapitola
Svätopánska púť
Tmavou
chodbou sa ozývali tlmené stony, chvíľami prerušované chrapľavými výbuchmi
smiechu a záchvatmi kašľa.
- Kde je
svetlo?! -
- Simon, ty „hik“, neponáhľaj sa tak s tou
sviečkou! – tackal sa Arnolf ako druhý v tesnom zástupe šomrajúcich postáv,
opierajúcich sa o studené steny z vlhkej hliny.
- Bodaj ho! -
Chodbou sa rozľahol buchot a zúrivý dupot ťažkých
čižiem. To Gaston kráčajúc pospiatky sa potkol v tme o chrta vyvaleného krížom
cez chodbu a hľadal stratenú stabilitu. Nedalo sa ináč, ako pustiť bremeno,
ktoré niesol pod pažami, a oboma rukami sa zachytiť klzkých múrov. Kráľova
hlava tlmene dopadla pod psie brucho.
Orfy, nesúci ho za nohy a pokračujúci v ceste v tme
netušiac, čo sa stalo, sa s fučaním zaprel a pretože bol silný a statný, hodný
kus ešte tlačil Jeho Veličenstvo a chrta pred sebou pomedzi Gastonove nohy.
Zastavila ho až Loničova hruď a sykot, lebo zdvihnuté nohy kráľa v pevných
okovaných čižmách zasiahli ho na veľmi citlivom mieste. Bolesť, ktorej
nezabránil ani postoj na špičkách, už nedokázal udržať. Ani korene stromov, visiace
zo všetkých strán, Gastona nezachránili.
Skôr než sa dlhou podzemnou chodbou rozozvučal
lomoz padajúcich tiel a sypúcej sa pôdy, chrt ležiaci na so svetom sa lúčiacej
mačke, nad ktorou po dlhej naháňačke konečne zvíťazil, sa zahniezdil a ťažkou
zadnou časťou ešte viac zatlačil úbohé zviera pod sebou. Hrdo ležiac na svojej
koristi viditeľne nemal v pláne uhnúť kľajúcim mužom z cesty. Mača nešťastne
mňaukalo a pazúrikmi sa pevne zapieralo do zeme. Vyslobodenou mokrou hlavičkou
udieralo o čiesi nohy, až kým ju pes zas nezatlačil do bahna pevnou, zospodu
zošúverenou labou.
- Pśśśt! Páni, pre milosrdenstvo božie, silentio! – otočil sa za Arnolfom kráčajúci
spovedník k nakopeným šľachticom za sebou práve vo chvíli, keď sa správca
Sorin-Dorel potkol o rozkydnutého Orfyho a korunoval tak túto čudnú pyramídu.
- Jasnačka, velebný „hik“. Simon! Ťahaj okamžite
sem s tou sprostou svätojánskou muškou! – zahučal Arnolf na plné hrdlo na
vzdialeného mladíka a trasúce sa svetielko v jeho dlaniach v tom momente
zhaslo.
- Tak, a sme v ... -
- V tme, Gaston! – zachránil spovedník Loniča pred
kliatím.
- Hovno, velebnosť! – zareval znovu Arnolf. Potom
už bolo počuť iba buchnáty a každý vedel, na čí chrbát dopadali. A keby len na
chrbát...
- Tu som, už sme skoro na konci, – zjavil sa v
diaľke Simon s malým plamienkom.
- Jánske ohne! – zhrozene vypleštil oči starý
spovedník a ráznym pohybom pravej ruky sa trikrát prežehnal. – Ale zbav nás od
zlého... -
- Amen, – dokončil Gaston, ktorý sa maximálne
sústredený snažil prekročiť rozvaleného chrta. Zle si však vymeral krok a
pristúpil psovi čumák, zaboriac mu celú hlavu do bahna.
- Kde je Pufík? – hľadal v tme Simon svojho chrta,
ktorého zúfalé zaskučanie práve začul a ktorý mal zmapovať prostredie v lese. –
Pufík, k nohe! -
Stačil jeden výkrik a chrt sa poslušne rozbehol za
svojím pánom, nedbajúc na Orfyho, ktorý ho práve prekračoval, ani na mačku,
ktorá len čo sa vyslobodila spod Pufíkovho zadku, skončila pod ťažkým Orfyho
bruchom.
- Skur...„hik“ pes! -
Ctihodný kráľovský spovedník sa už hodnú chvíľu
neprestajne prežehnával nad slovnou zásobou svojich ovečiek a modlil sa za to,
aby sa táto nekonečná púť už konečne uzavrela.
- Tadiaľto, už sme skoro vonku, – zmizol Simon
zasa v tme.
- Jéj, čo sú to za obrovské svetlá?! – kričal Orfy,
vidiac stále minimálne dvojmo a dvíhal sa zo zeme nepúšťajúc z rúk svoje
bremeno.
- To je východ, – ozval sa z diaľky Simon.
- Mesiaca alebo slnka?
- Mesiaca, ty... „hik“! Nevidíš, že je noc?! –
zamudroval Arnolf, ktorý teraz kráčal ako posledný, držiac sa spovedníka za
plece a poháňajúc ho vpred.
Gaston, pospiatky sa zas predierajúc v čele
zástupu hustými koreňovými závesmi a ťahajúc kráľovo urodzené telo pod pažami,
sa začal smiať, pričom prudko natriasal svojím nákladom i Orfym, ktorý držal
Jeho Výsosť za nohy, pevne si ich pritláčajúc o svoje boky a udivene pritom
hľadiac na rozmazané svetelné body pred sebou.
- Ešte nikdy som nevidel vychádzať dva mesiace
naraz, – nechápavo pokýval hlavou a rozjímal o tomto nezvyčajnom úkaze, až kým
mu dva svetelné kruhy nesplynuli do jedného svetlého otvoru, ktorým vyšiel z
podzemnej chodby na slnečné svetlo uprostred lesa.
Simon, v jednej ruke držiac sviečku, ktorej
roztopený vosk mu už zalial celú dlaň, pomáhal chlapom vyliezať z podzemia.
Vždy, keď vytiahol jedného šľachtica, neudržal rovnováhu a zvalil sa dozadu do
hustého tŕňového malinčia. So zavalitým spovedníkom sa mordoval už hodnú
chvíľu, no ani piaty pokus o vytiahnutie ctihodného brušiska z pritesného
otvoru nebol úspešný.
Gaston s Orfym, vyvalení už spokojne v machoch
a lišajníkoch s hlavami opretými o kmeň stromu, zakaždým vybuchli do hlasitého
smiechu, namiesto toho, aby mu šli pomôcť. Prišli by o zábavku.
Simon horko-ťažko vytiahol starého nemotorného
spovedníka na svetlo božie a kým sa stihol pozbierať z malinčia, už sa z diery
s fukotom vyprosťoval posledný zo šľachticov, namosúrený Arnolf.
- Ty „hik“... s tou sviečkou! Ty si tu kráčaš v
takomto svetle a my sa môžeme „hik“ v tej tme... – osopil sa na Simona, keď
vyšiel z úkrytu a zalialo ho ostré slnečné svetlo prenikajúce pomedzi lístie
vysokých stromov.
- Hej, svätojánska muška, poď sem! – kričal v
machu zvalený Orfy. – Zasvieť mi. Niečo mi padlo do oka a nevidím si tam.
Simon sa narovnal, ale keď sa les okolo neho
zakýval, znova sa rýchlo učupil.
- A teraz čo?! – zaujal Arnolf majestátny postoj a
naduto sa obzeral po nepriateľských stromoch. – Priveďte mi koňa! -
- Svätý otče, teraz buďte múdry, – obrátil sa
Gaston na od vyčerpania a tlačenia polomŕtveho spovedníka a nečakajúc odpoveď
dal sa do organizovania:
- Ideme! -
Simon chrániac dlaňou plameň sviečky pred lesným
vánkom obzrel sa navôkol po svojich priateľoch a po krátkom dumaní vyriekol:
- A kde je kráľ?! -
- No kde by bol, tu sme ho zložili, – ukázal
Gaston na miesto, kde spokojne na mäkkej tráve odfukoval Sorin-Dorel. Gaston sa
zakymácal, do líc nabral vzduch a stiahnuc hlavu dozadu vo vratkom postoji ho
znovu pomaly vypúšťal. Keď už mal škrane prázdne, poškrabal sa na hlave a
pochybovačne dodal:
- Alebo sme ho zložili hentam? -
- A hentam, to je kde? – zo zeme naňho s úsmevom
žmurkal Sorin-Dorel ležiaci mu pod nohami a hladkal si brucho, ktoré mu siláci
tak dlho niesli, proti čomu sa vôbec nebránil a ani nemohol, lebo hlavu mal
zaborenú v Gastonovej rozgajdanej košeli.
- Veď my sme ho tam dolu... -
- No, ešteže sa mu horšie nestalo! – bránil sa
Orfy, ktorý ani len pomyslieť nechcel na to, že by sa mal znovu vrátiť do
podzemia a hľadať tam kráľa.
- Chlapi, veď sme chlapi! Tak buďme chlapi! –
začal svoju reč Gaston, ktorému sa v hlave už trochu rozvidnievalo, a pridŕžal
Simona, ktorý ho takmer so slzami v očiach priam zbožne počúval nakláňajúc sa k
nemu stále viac a viac.
- Kto sa hlási dobrovoľne? – ukončil svoju reč
mladík, načo sa od neho odvrátilo všetkých osem očí, ktoré na jeho roztrasenú
siluetu doteraz uprene hľadelo a čakalo z jeho úst nejaké rozumné riešenie.
Len dojatý
Simon mu stále nechápavo pozeral do očí, až kým vo svojom naklonenom postoji
nestratil rovnováhu. Celou váhou sa bezbranne oprel o Gastona, zvalil ho na zem
a naraziac mu čelom pod pravé oko, pasoval sa za prvého dobrovoľníka.
Srevrenský les slabo šumel a od vysokých stromov
sa odrážali rýchlo zanikajúce zvuky hádajúcich sa mužských hlasov. Lesný vánok
sa jemne pohrával s listami mocných bukov a na červené plody nízkych kríkov
padala nečakaná riedka hmla. Hlasy, ktoré ozvena lámala na drobné kúsky, však
zneli čoraz jasnejšie.
Gaston sa strhol. Preboha, veď nie je až taký
opitý, aby nespozoroval, že všetci mlčia. Muži mlčia. Stromy mlčia. Pufík mlčí.
Zver tu nie je. A vtáky? Gaston sa zahľadel do korún stromov, ale nikde ani
vtáčika-letáčika. Teda aj vtáky mlčia. On tiež mlčí, tak kto sa to potom
rozpráva?!
- Chlapi! Ktosi sa tu háda! Priznajte sa
dobrovoľne! -
- Pozor, niekto sa sem hrabe! Aha, tam! -
Všetkých šesť šľachticov razom vytriezvelo a
napriamilo svoje polámané telá. Simon v panike sfúkol sviečku, za čo dostal od
Gastona pohlavok, no nikto ani nemukol. Cez jemný závoj hmly sa v diaľke medzi
stromami črtali siluety postáv presekávajúcich sa hustým lesným porastom a
blížiacich sa k skupinke vystrašených
šľachticov.
- Videli nás? -
- Nevideli!
-
- Ale nás
uvidia! -
Prvý sa spamätal Pufík a s bojazlivým kňučaním
prášil pomedzi stromy kade ľahšie, preč od blížiaceho sa zástupu vedeného
svorkou zdatných a zúrivých psiskov. Gaston so Simonom tiež dlho neotáľali a
vzali nohy na plecia, nasledujúc svojho chrta. Hrdý rytier Arnolf sa ešte
chvíľu hral na odvážneho, ale keď sa nepriatelia nebezpečne priblížili,
rozpačito posotil Orfyho, zo solidarity bez pohnutia stojaceho vedľa. Pohľadom
sa razom zhodli, že tentoraz výnimočne bude lepšie zdupkať a vedno s vyplašeným
Sorin-Dorelom dlhými krokmi neustále sa obzerajúc, uháňali ozlomkrky lesom.
- Hej, priatelia, – šepkom volal na vzďaľujúcich
sa mužov starý kráľovský spovedník, – nenechávajte ma tu.
Keď ho nikto nebral na vedomie a keď sa po
šiestich márnych pokusoch konečne postavil, uvedomil si, že nemá najmenšiu šancu
utiecť pred postavami, ktoré od neho delilo už len pár krokov a jedno husté
malinčie.
- Zmiluj sa... bože nado mnou... hľa, človek
sliedi za mnou... – modlil sa, keď sa z posledných síl strkal do pritesného
otvoru podzemnej chodby, odkiaľ len pred chvíľou vyšiel. - Moja duša k tebe
sa... k tebe sa... – tlačil svoje tučné brucho čoraz hlbšie a vystrašenými
očami sledoval blížiacu sa pohromu.
- ...utieka! – vyhrkol, keď konečne dopadol na dno
chodby spolu s hrudami suchej hliny.
V
nekonečnej tme sa priplazil k najbližšiemu okraju tohto hlineného tunela,
nahmatal akési hrubé drevené brvno, oprel sa oň a so zopätými rukami pokračoval
v modlitbách za spásu svojej duše.
Vôbec však nevnímal slová, ktoré nezrozumiteľne
odriekal. Zhora cez nepriateľský otvor k nemu doliehali mužské hlasy:
- Vy dvaja choďte tadiaľ, vy štyria tam za
psovodmi a my sa, Oližer, pozrieme do tejto nory.
Spovedníka až nadhodilo. Ústa mu razom onemeli,
oči sa rozšírili hrôzou a rukami začal v panike hrabať okolo seba.
- Svetlo nemáme, však?... No nič to, idem prvý,
podaj mi ten povraz... -
- ... k tebe pozdvihujem svoje „hik“, – začal
znova hundrať spovedník plaziac sa chodbou čo najďalej od diery, z ktorej
dovnútra vletel dlhý povraz.
- Priviaž ho o ten dub, – ozývalo sa zhora. - Nie
o ten, ty tĺk, o ten bližší!... Idem dolu. -
Spovedník fučal a ťahal svoje nevládne telo v
ťažkom habite po hline v hustej tme, až mu zrazu ruky vkĺzli do prázdna a on sa
v celej svojej bruchatosti zosypal kdesi hádam do samého pekla.
Hmlistým srevrenským lesom sa ešte hodnú chvíľu
presekávali muži, hľadajúc správcu provincie Srevrena, s ktorým mali už dlho
nevyrovnané účty a ktorému sa zatiaľ vždy podarilo ujsť a skryť sa pred
fanatickými prenasledovateľmi, slúžiacimi už neexistujúcemu krušovadskému
kráľovstvu. Títo Oranžoví draci boli postrachom celej ríše Gregora II. a
doteraz sa nikto neodvážil skrížiť im ich ničivé razenie krajinou. Dokonca ani
Gregorove, vojnou aj po toľkých rokoch už zdecimované, či skôr otrávené vojská
nezastavili ich triumfálne výjazdy.
Spoza zelenožltých kríkov a hnedých vráskavých
kmeňov starých stromov sa ozýval len šuchot krokov po opadanom lístí, sem-tam
doplnený o vášnivý štekot neúnavných psov a pokriky unavených psovodov.
- Kde mám koňa?! – jedovato zrúkol jeden z mužov,
keď sa skupina prenasledovateľov vrátila na svoje pôvodné miesto.
- A kde je môj?! -
- Chýba nám päť koní! Niekto ich musel odviazať! -
- Našli ste niečo, chlapci? – vracali sa z lesa
poslední dvaja muži.
- Nič. Ani svoje kone! – odvrkol rozhorčený
mladík.
- V tej nore tiež nikto nebol. Zdalo sa mi
však, že je tam prievan. To nebude ledajaká nora. Ktovie, možno skôr tunel...a
zišlo by sa preskúmať, kam tá chodba vedie, – mudroval bradatý muž oprašujúc si
vyšívanú vestu.
- Zrejme falošný tip, – pokrčil ramenami a vysadol
na koňa. – Zoberiem si tvojho, Oližer. S tou starou bosorkou si to ešte vybavím.
Mňa nikto za nos vodiť nebude! To jej príde draho! – dodal napokon a štuchol
koňa do slabín.
Hmla nad Srevrenou sa začala dvíhať a chladné, ale
svieže poludňajšie slnko sa dívalo na vzďaľujúcich sa jazdcov a za nimi sa
náhliacich piatich psovodov, ktorí zostali bez koní, a tak nadávali na celý
svet, ale najviac na psov, ktorí ich ťahali vpred neznesiteľne rýchlo.
Domiceli,
Fra Vargelico
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára