RUMBELLE
Depozit krídiel
16.
kapitola
Zhypnotizovaní jej mobilom, premieľali po
zákrutách mozgových závitov každý svoje myšlienky a nechali ich odznievať v onom
labyrinte kdesi dostratena, lebo noc si už robila sakramentsky oprávnené nároky
na ich telesné schránky. Za trest nenápadne, ale spoľahlivo odpájala spoje, až sa zdalo, že všetko je zrazu spomalené, vláčne...
Jedine jej to maximálne vyhovovalo. Bahnila si v spoločnosti, v ktorej sa ocitla. Aká dôležitá. Nepostrádateľná... puk... odpojený spoj. Figu! Celý mozog! Totálka. Exitus.
Jedine jej to maximálne vyhovovalo. Bahnila si v spoločnosti, v ktorej sa ocitla. Aká dôležitá. Nepostrádateľná... puk... odpojený spoj. Figu! Celý mozog! Totálka. Exitus.
Nemýlila sa. Ruby o takomto čase ešte
úspešne ponocovala, čo však mohlo byť rizikom pre jej komunikatívne schopnosti. Ale kamošku by určite v štichu nenechala. Zvlášť po tom, čo nechtiac
zapríčinila jej momentálny prúser. Vlastne čakala, kedy sa jej na to otvorene
spýta. Prekonzultujú to, nabalia na to asociácie a škola bude mať najbližšie dni čo a koho pretriasať. Aj negatívna reklama je reklama! Bulvár s krycím menom "Ruby" mal už nechty na mobile naostrené... že jej pošle cez instagram fotku nejakého nechutného saka, s tým
ale ani tak veľmi nerátala.
- Už píše. – potešene oznamovala
svojej strážnej službe a hniezdila sa zababušená v deke, čo na ňu
hodil, napriek protestom, pozorný lekár, nie kvôli udržaniu teploty, skôr aby aspoň čiastočne zahalil jej
veľkodušne chodbám ponúknutú výstavu jedného teplomilného živočícha
v erárnej nočnej košeli.
Bola rada, že tu môže byť s nimi, hoci
hlavne ten, o kom si myslela, že jej bude zobať z ruky jej najprv
prečistil žalúdok a potom nasypal čerstvého zrna. Nie, popola na hlavu. Vlastnú,
že ho musel tamten tiež asi nadrogovať, keď mu bez mihnutia oka pomáha
a zaťahuje do toho aj ... ok, vyhol sa pomenovaniu „malá aj sladká“, Belle. Nevraživo zazeral. Zazerali. Kto do teba kameňom, ty do neho ešte väčším. Sokovia, jéj, ako to pekne znie, zrejme vyfasovali rovnocenný zrakový arzenál zbraní!
V duchu obaja nervózne stepovali skrz ordináciu,
v realite sa len dýchaním pretekali, kto z nich sa dostane k nej
bližšie, aby to ešte zodpovedalo proxemickým tabuľkám, ale už nahrávalo ich
obscénnym záujmom.
SMS.
„Nasla si novy sekac?
Po pici trieda! Podminuj ho! Uz aj dedko Mulan ma uletenejsie kusky v krame...“
To zrovna nebolo to, čo chceli počuť,
respektíve od Ruby čítať. Už-už bola nachystaná odpísať jej v intenciách s detailami,
ktoré by ju iste zmiatli ešte viac, keď prišla nová, našťastie duchaplnejšia správa.
„Cekni Davidka, od neho by to aj vystalo. Teda
jemu by aj pristalo, pupuskovi nasmu prihoretemu. Ked si zmizla, bol tam jeden, Greg
sa tusim volal a kupil mi novy drink...bolo mi z neho soufl...mrte
zle!... z drinku. Sila jak hovado. Aj bol hovado. Nadržane... a bol hnusne
vlezly. ... stary plesaty chujino, navyse tam mal stihacku. Mulatka.
Zduta. Mala suknu, alebo to bou len opasok v hentej istej farbe. Mozno
bolo aj jej...Dlzis mi ten drink... nejebkaj sa mi tam dlho. Chybas... Gastonka
ti zatedy obrobim, na mna sa mozes spolahnut...“ a
kopa vyrehotaných smajlov bombardujúcich ich skoro po každom slove.
Neskoro zistila, že nečíta sama. Cítila sa
trápne. On sa cítil ako doma. Slovník Ruby ho tam preniesol. Aj obsah jej
náročne koncipovaných viet so smajlíkmi a gifmi na tých najnemožnejších
miestach, pokojne uprostred slova. Ale pochopil.
Vystrel sa. Zvážnel.
Zaklipkala zúfalo viečkami. Načo jej tá trúba písala o Gastonovi! Kto sa jej prosil?! Teraz si bude myslieť, že má nabijáka a ...a čo?!
Bol už beztak myšlienkami inde.
Greg a Tamara. Zrejme prišli až po
skončení jeho služby. Dohodnúť kšefty so šéfom. Začínalo to všetko zapadať.
Dlho neboli. Tušili, že po nich idú. Ale vymysleli nové, nenápadné krytie
svojich špinavých obchodov. Škoda by bolo pustiť takú kvalitnú odberateľskú
klientelu, akou bola tá z Králičej nory.
Má jedinú šancu. Nájsť tých dvoch
a vysondovať koľko toho matroša dlží šéfovi. A potom má dve možnosti.
Získať od nich identické množstvo, alebo rovno prachy. Keš. Bolieť budú obe.
Kýval si svojím myšlienkovým pochodom na znak súhlasu, alebo mu len hlava kväckala od únavy?! Skúšala dešifrovať. Je mrte neodolateľné, keď chlapovi padajú vlasy do tváre. Každý chlap by mal povinne nosiť dlhé vlasy! Aspoň polodlhé! Presne také, ako má on. A ona by sa do nich ponárala všetkými prstami a vykladala mu ich za uši a ony by zas padali a ona vykladala a ony padali... Hlava sa jej nakláňala doboku a oči zužovali obrazovku. V momente ich však zas vypleštila, ako práve pristúpená žaba.
Sťahoval totižto zo seba doktorský ohoz, keďže
v zrýchlenom konaní – cez hlavu, čiastočne aj s tričkom.
To potrebovala vidieť. Nepotrebovala. Chcela!
Videla! Vyhodnocovanie bolo bleskurýchle... Takmer žiadne zimné doplnky.
Minimum svalov. Hladká koža. Oceňovala nevyužitie tukov pri celkovom zatepľovaní. Asi si
stráži figúru, ale dlabe na posilku. Kvôli nej by nedlabal. Rifle mohol mať
o pár čísiel väčšie. Padali by a videla by viac. Len o kúsok
viac. Ako sa u chlapov volá tá čiarka stredom brucha, čo majú tehotné? Tam
je to linea negra. Chlap to má tiež, ale tak zvláštne stromčekovito zarastené
a stráca sa to kdesi dolu v spodnom prádle....ale ten kúsoček je taký
vzrušujúci. Prižmúrila zas pozorne oči. Má privysoký pás na gatiach. Vidno
z nej iba kúsok.
Aj tak ho obvinila, že to spravil s tým
vyzliekaním náročky, presne tak, ako to robia baby a tvária sa potom zhrozene, sekundu pred omdlením od fiktívnej hanby, že "to je aká náhoda!"... že to vôbec, ale že vôbec nemali v úmysle a vopred pred zrkadlom ponacvičované na efekt:.."jéžiš, trčí mi ramienko, brucho, podprsenka, ucho, oko, bobor pod pazuchou...bla-bla-bla." Macherky vedia aj nahodiť červeň.
Má ju! Chlapskú... stromčekovitú... lineu
negru! Má ju! Všimla si skôr, ako potiahol tričko, kam patrí.
Predtým totiž napchal ruky do vreciek, ako keď si myslíme,
že ich máme vyvrátené. Gate klesli. Jej sa nálada patrične zdvihla. Viktor už
ledva vyrovnával tlak. Ako sa len pozrie jej otcovi teraz do očí...O tomto tu
sa nikto nesmie nič dozvedieť.
Doošíval sa. Je čas sa rozlúčiť a ísť si svojou cestou.
Prvú natrčil ruku k lekárovi.
- Chcem sa vám poďakovať. Bez vás by som bol
v slepej uličke. – čakal, kým mu doktor podá svoju. Neveril tomu, ale čakal.
- Ja sa chcem poďakovať vám. Keby ste neboli
vtedy... v tej slepej uličke... – pozrel nežne na Belle. - ...je dôležité
podať prvú pomoc včas. Kým ešte nie je neskoro...to ostatné sa...aspoň dúfam,
tiež dorieši. Belle si nezaslúži, aby bola ťahaná po súdoch, kvôli
nerozvážnosti... niekoho iného. Spoliehame na vás. – prisilno stlačil jeho
ruku, aby mu dal najavo, že nie je len taký ledajaký doktorko, ale tiež chlap
na svojom mieste. A zámerne použil aj množné číslo, nech tento tu vie, že
Belle už má svojho ochrancu!
Zvážnela. Nikto si ju nevšíma.
Mýlila sa.
-
My sa ešte stretneme, srdiečko...-
žmurkol, ale ruku jej nepodal.
„Prečo?! Ako to?! Ako k tomu príde?! To
je nefér! Aj ona chce, aby jej poďakoval. Zaslúži si to...Chce, chce
a chce!...“
Už prechádzal cez ordináciu, už držal kľučku
zvonka na dverách, keď za ním odhodlane vyštartovala.
Pribuchla a...nič. Zostala stáť
s približne miliónom otázok naháňajúcich sa jej v ústach, ale pery sa
nie a nie pohnúť. Dofrasa, nemôže sa predsa rozplakať!
Otočil sa. Usmial. Natiahol dlaň a bruškami nechtov, tak ako to mal vo
zvyku pri malom, jej opatrne prešiel po sánke.
- Dovidenia, Belle! -
Odchádzal.
„Keď neprší, aspoň kvapká...“ Porozlievala sa
zvnútra do všetkých vlásočníc, aby všade dala vedieť, že je ťažko zamilovaná.
Asi. Určite. Neodvolateľne...A čo ten plač? Bude, či nebude?!
Viktor jej familiárne položil ruku cez rameno a pritiahol si ju. Pod tou dekou, akoby objímal stoh ďateliny, ale nemykala sa. Asi bude dobre.
- ...povedal, ...že... sa ešte stretneme... - prezradila mu tajomne s nádychom nádeje, čo počul ešte v ordinácii aj sám. Z jej úst to však vyliezlo s akýmsi úplne iným kontextom. Prepáč, Belle, ale...
- Hej...Ak všetko dobre dopadne, tak na súdnom pojednávaní určite... -
- ...si odporný jak masársky pes! - oprela mu hlavu o plece.
Prikývol. Aspoň nejaké vyznanie.
domiceli
Trošku uber polcolovosti a bude to perfektné ;-) ale aj tak môže byť :-)
OdpovedaťOdstrániťodvolávam návrh z roku 2016 - nič neuberaj, veľmi dobre sa bavím :D
OdpovedaťOdstrániť