RUMBELLE - Hýrivé tiene II... 7. kapitola

Rumbelle

Hýrivé tiene 2

7. kapitola

    Taký zvláštny pocit. Už pri obliekaní sa do šiat, čo jej priniesol s trochou rečí, čo chceli byť akýmsi nepodareným ospravedlnením, ale opätovne vyzneli len ako príkaz, cítila ľahkosť. Áno mala na sebe pomerne málo látky vzhľadom k návykom, nijaké spodnice, nijaký korzet, nič zväzujúce, zaťažujúce, nič, čo ju pútalo k miestu a postaveniu...terajšiemu postaveniu. Ani k tomu minulému. Na to už zabudla. Jej telo a duša však nie...Len sa mlčky prispôsobili. Ale toto bolo zas niečo nové.

  Teraz vykročila za bránu hradu a mala pocit, ako práve narodené dieťa. Prvý nádych, prvé prekvapenie zo sveta, ktorý je tu pripravený pre ňu.

  Pripravený bol iba on, aj keď nervózne podupkával obďaleč, netrpezlivý a nesvoj, lebo kým ju priestor mimo zámku oslobodzoval, pre neho sa stával nepohodlným väzením.

  - Dohoda je jasná. – nevedel, ako ju narýchlo privítať a ukotviť jej rozlietané pohľady a letmé úsmevy zas ješitne na seba.

  Venovala mu z každého z nich po jednom a pridala pár elegantných úklonov ku každému slovu.

  - Nebudem zavadzať, miešať sa do rozhovorov, upozorňovať na seba akýmkoľvek spôsobom...- formulovala body jeho podmienok, že ju dnes vezme so sebou, ale...

  - A nechcem vidieť nijaké takéto tieto pukerlíky, drahá! Uvedom si, že tvoj odev ťa radí medzi slúžky a tie...také dievčatá z ľudu a podľa toho sa aj ráč správať! – znervóznel, lebo nech sa na ňu díval z ktorejkoľvek strany, napriek handrám, čo tvorili jej dnešnú garderóbu, aby ladila s tými jeho, stále spod jednoduchej blúzky a hrubej ľanovej sukne vytŕčalo telo šľachtičnej.

  Priveľmi štíhly pás, neskutočne jemná pleť, pestované vlasy...hrôza! Perla tlačiaca sa z fazuľovej šupky.

  Uznala, že sa hnevá právom.

  - Smiem si aspoň...

  - Nie, nesmieš nič! A kráčať treba dva kroky za mnou, tak to sedliačky robia.- zastavil jej protesty.

  - Tak to robia cigánky! Sedliaci sú družní, seberovní muž k žene a nápomocní...- nedala sa. – Vídavala som ich chodievať z poľa, dokonca muži svoje polovičky nechali viezť sa na vozoch plných mäkkej slamy a oni s úsmevom kráčali a poháňali zvieratá. – strčila si päsť do boku.

  - Ja poženiem teba, ak mi takto budeš hubovať a odvrávať! Späť do hradu! – stopol ju.

  Radšej si zahryzla do jazyka. Na tento výlet sa teší, odkedy jej ho v slabej chvíli ponúkol, ako satisfakciu za posledné svoje výčiny, tak si to nesmie na poslednú chvíľu pokaziť. Sotva vytiahli päty z hradu, už sú zas kosa na kameni.

  Po očku ju sledoval, ako pokorne kráča, občas sa ohne, čosi popri cestičke urve z trávy a motá medzi prstami.

  - Nechcem byť hnusný, drahá...- ukázal na takmer dopletený venček v jej rukách, ktorý si s úľubou primeriavala už na vrchu hlavy.  – Ale tamto nosia mladé, slobodné dievčatá a ty budeš hrať moju ctenú právoplatnú manželku, takže...zabudni na vienky zelené...- dodal s dávkou cynizmu v hlase.

  - Si hnusný, aby si vedel! – nevydržala a s vykrútenými ústami dodala. – Som stále mladá ...a...a slobodná...a aj vienok zelený...ako symbol panenstva mi stále prináleží...-

  - ...a hlavne sa dobre rozkrikuj po celej doline!  Manželka – panna, to vyjdem na poriadneho paka v krčme! – prekrútil očami.

  A just si ho nasadila a drzo si pohla, aby mu stačila v ráznom kroku. Bok po boku. Či s vencom, alebo bez neho, aj tak bol rád, že tu je. Radšej s tým vencom, prehodnotil samoľúbo a roztiahol pery do úsmevu.

  - Čomu sa smeješ? – zožierala ju zvedavosť, vidiac, tak často nevidenú, jeho dobrú náladu.

  Ošíval sa, kým z neho vyliezlo.

   - ...som si predstavil, ako mi dáš...- nedopovedal a ukázal rozžužlanou byľkou, vytiahnutou z úst, na vädnúcu ozdobu na vrchu jej hlavy, akoby ju bol rozmaľovával.

  S hrôzou sa nadýchla a riadne doňho sotila, až sa jej venček zosunul na oči a nič nevidiac, podkla sa o akýsi výmoľ a nebyť jeho...spadla by len sama. Takto sa skotúľali obaja do trávy a ešte hodný kus dolu kopcom, kam sa zvažovala cesta do dediny.

  Pristanúc síce tvrdo, nezdržali sa smiechu, vidiac jeden druhého polepených trávou a kadejakou z vlasov i šiat trčiacou burinou, trochu doškriabaných a strapatých, rozpleštených ako žaby v prachu. V tráve.

  Natiahla sa trochu viac, vystrelila ruky nad hlavu a zhlboka sa nadýchla rozbzučanej reality okolo seba. Podoprel sa o lakeť a nadýchol sa vône, čo mu bola bližšia. Tej jej.

  Viečka sa jej chveli, riasy kmitali v predĺžených tieňoch na zamatových lícach, pery ešte držali úsmev. Kde-tu neposedný, z vrkoča uvoľnený vlas, rozbehol sa jej po líci a zmizol v záplave ostatných, naverímboha rozhádzaných všade vôkol. Neodolal.

  Kúsok po kúsku, zmámený slnkom, teplom a ružovou farbou sklonil sa nad jej tvár a priložil pery na tie jej.

  Pootvorila oči, neveriacky zažmurkala a jemu sa zazdalo, že v ich odlesku nevidí nič, čo by ho vyháňalo z práve sebecky vyvlastneného miestečka. Toho jediného na zemi, po ktorom tak nekonečne dlho túžil a dosiaľ nebolo v ponuke. Až teraz...

  Spomalene sa odťahoval, očami čosi hľadal. Našiel. Načiahol sa, vymotal z trávy venček, čo pri kotúľaní sa dolu svahom takmer stratila. Trochu ofúkal polámané kvietky, napravil pár lístkov a počkal, kým si tiež nesadne.

  - Veľmi ti pristane. Ja ...nemám nijaké právo ti ho brať. – položil jej venček späť do vlasov, prešiel ešte letmo po celej ich dĺžke, a keď sa mu stratili posledné kučierky pod prstami, rýchlo vstal a bez obzretia vykročil.

  Akoby to bol iný...človek.

  Bez obzretia vykročil. Bránka za ním čosi zadrnčala a vrátila sa popamäti späť, oddeliac tu a tam.

  - Ako by to bol iný...človek. – skonštatovala smutne, dívajúc sa na jeho v poraste lesíka miznúcu siluetu.

  Muž v okuliarikoch, s rukami spokojne založenými za chrbtom sa pozeral tiež. Ako lekár bol dostatočne naivný, aby veril. Aj tohto pacienta vyprevádza „tam“, do nového života, do reality, v ktorej rýchlo zabudne na „tu“. 

  Už dávno zabudol. S prvým krokom, s prvým nádychom, ako čerstvo narodené dieťa objavil svet. A svet objaví jeho.

  Už nevie, že Kde bolo, tam bolo, bola raz nejaká kráska, ktorá súc jeho súčasťou, sformovala ho a pripravila a tuší, že jej miesto zahalí milosrdná hmla zabudnutia a bude to chcieť čas, aby sa on otvoril inej kráske, možno v niečom paralelne záhadne podobnej, pri ktorej bude mať len matný pocit déja vu, ale nikdy, nikdy ju nedá do spojitosti s tou, čo teraz drží mreže bráničky ústavu, v obnosenom starom kabáte, spod ktorého vytŕčajú sinavé manžety nemodernej nočnej košele a po imaginárnych lícach jej tečú úprimné slzy.

  - Je čas,  Belle...- ukázal ryšavý muž v plášti pred seba, kdesi na dokonale prázdne miesto a široko sa usmial.

  Nadýchol sa, vydýchol, ešte raz pozrel smerom na cestičku, kde už nikoho vidno nebolo a otočil sa späť k budove, kde bol doma.

  Pustila mreže, utrela si nos do rukávu, nadvihla jednu nohu a dala sa skákať škôlku.

  Ktovie, koľko vydrží, kým nespadne...

domiceli

...koniec.