RUMBELLE - Hýrivé tiene BONUSová kapitola

Rumbelle

Hýrivé tiene

BONUSová kapitola

     Nevyšlo to. Nevydalo byť tu ešte aspoň chvíľu sám. A meditovať pred meditáciou. 

  Skupinové sedenie začne tak najskôr o pol hodinu a už tu sedí muž, vyrovnaný ako podľa pravítka, do pravých uhlov. Aké bizarné vzhľadom na účel skupiny. Napohľad, napríklad, tento už "vyrovnaný" očividne je.

   Prehliadal si ho s miernou nedôverou. On príchodziemu nevenoval pozornosť vôbec. Kolená pri sebe, na nich dlane, maličké okuliarky, zvyšky vlasov doryšava. Oči zapreté pred seba, ústa pootvorené.

   Vynechal radšej jednu stoličku. Neprisadol si. Ani ona nie. Iba sa na seba usmiali a nechal ju napokoji ošívať sa v pootvorených dverách, s hlavou opretou o veraje a palcom medzi perami.

   Vrátil sa pohľadom k mužovi ob stoličku. Usmieval sa tiež, ba už si ho tiež aj premeriaval.

  - Všimli ste si, koľkí sa tu s niekým zhovárajú? – vyslovil namiesto pozdravu, ale nedal mu možnosť dešifrovať svoju vetu, pokračoval s vysvetľovaním sám. – V bežnom živote, tam vonku, to tak nie je. Všimli ste si to? – natočil dlaň smerom k prázdnej medzere vo dverách a zakýval jej.

  Pochopil, na čo naráža. Z akéhosi žiarlivostného popudu sa znovu otočil k dverám. Ešte tam stála. Ešte stále sa usmievala a placho zahanbene ošívala.

  - Vy viete, kto je tá žena? – spýtal sa priamo a mal nutkanie preliezť tú vynechanú stoličku.

  - Tak to je žena. Krásna? Má aj meno? – nahol sa mužíček v okuliarikoch až k nemu.

  Už neľutoval, že stoličku nechal prázdnu. Mal chuť si odsadnúť ešte ďalej.

  - Dali ste jej predsa nejaké meno. – usmernil ho muž.

  Asi sa dotieravca tak ľahko nezbaví. Na blázna - bláznivo. Ok, ide na to.

  - Volám ju Belle, jednoducho Kráska. – odpovedal automaticky. – Ale... – a už doodpovedal. Čo to tu vlastne stvára?!

  - To je v poriadku. Úplne normálne. Tam, vonku, keď už má niekto to šťastie, že je niekto, s kým sa dá debatovať, zväčša sa jeho svedomím stáva on sám. A to je bláznivé. Rozprávať sa sám so sebou. Nemyslíte? – s nadšením filozofoval muž a skúšal vymámiť podrobnosti.

  - Takže ju vidíte. Nepovažujete ma za blázna, ako miestne sestry, ktorých som sa na ňu pýtal a iba sa priblblo usmievali. – vystrelil prst smerom k nej a čakal odpoveď.

  Ale muž záporne krútil hlavou.

  - Nie som psychiater, nevidím do vášho svedomia. Len vravím, že máte šťastie. Veľké šťastie, že máte ju...- tentokrát vážne prikyvoval. – Je tu s vami od začiatku? Stále? Všade? – tvár sa mu začínala triasť vzrušením.

  Teraz akoby začínal chápať jej divné reči, že je s ním od svojho narodenia. Ak je ona jeho svedomím, potom by to dávalo zmysel. Musí to dávať zmysel, keď mu to povedal blázon.

  Toto je fakt bláznivé...

  Pocítil akési sklamanie. Takže nie je. Vôbec neexistuje. Je to len výplod jeho bujnej fantázie. Je to vlastne on sám. Tak preto majú toľko vecí a spomienok spoločných. Preto mu rozumie. Preto...sa s ňou cíti tak nejak zvláštne dobre a chýba mu, keď tu nie je... Obzrel sa. Naozaj tam nebola...

  - Nedovoľte jej odísť. Kým ste tu. Cítim, že...neviem to vysvetliť, ale vraj sa to stáva, že...Možno budete mať to šťastie a stretnete ju... aj tam vonku. Spriaznenú dušu. Vašu druhú polovičku. Každý ju potrebuje. Každý ju niekde má...– žmurkol na neho spoza okuliarov.

  - Od jej narodenia... – zopakoval si nahlas a veci sa mu začínali javiť v úplne inom svetle.

  - Čo ste vraveli? Kto sa narodil? – vyrušil ho zas muž.

  Je to blázon! Striasol sa, ale mal nevysloviteľnú chuť naskočiť na jeho vlak, prebrať jazyk a rozprávať a rozprávať. Tak rozprával.

  - Už som ju stretol.- pozrel k dverám. 

  Prázdne. Neodradilo ho to.  

  -  Ale nevidel som ju. Nemal som odvahu otvoriť oči. Pred pár týždňami som odtiaľto ušiel. Už som to nemohol vydržať. Mám syna. Tam vonku. Je tam sám. Musel som za ním... – presadal si opatrne k mužovi, ale ten sa triasol buď vzrušením, alebo strachom pred zvláštnym tónom hlasu svojho spolubesedníka. – Sedel som v parku, pršali listy a prichádzala ku mne... – pokračoval ešte tajomnejšie.

  - Aká bola? Krajšia ako tu? Opíšte mi každý detail! Chcem to vedieť! Musím to vedieť! – roztriasol sa muž ešte viac a nasucho preglgol.

  Vrátil sa na svoje miesto. Natočil sa dopredu, pohodlne oprel a zadíval sa priamo pred seba. Nie, nešlo to. Zaklonil hlavu, predstavil si dva zlatožlté listy položené na viečkach...

  A zasa počul ten smiech. Obyčajný detský smiech, vŕzganie koliesok, stonky listov namotávajúce sa do nich a dupot iného muža, čo ich nemilosrdne lámal v tých malých kolieskach podvozku detského kočíka.

  - Krásne sa smiala. Asi aj tlieskala ručičkami. Nevidel som to. Len som ju počul. Tenký detský hlások, taký ten džavotavý, čo stále rozpráva, a nikto nerozumie...ale chce počúvať. Znova a znova.- hlas mu zmäkol.

  - A je to tu!  Tušil som to. Zase On! – sklamane sa nadýchol muž. – "Keď nás Boh chce potrestať, splní nám naše priania." – odcitoval, ktovie odkiaľ to vyhrabúc, ale asi mu to sadlo do teórie. – Takto vás strestať...To je vážne ako prekliatie. Koľko mohla mať? Tam, vonku...Počkať, nevravte...Ste tu vyše roka. Vraví, že je s vami od narodenia... Iba rok? Vaša Kráska má len jeden jediný rok? A vy koľko?! – sklamanie sa stupňovalo.

  Hľadel do stropu a bolo mu to celé smiešne. Celá tá rozprávka tohto blázna o svedomí, ktoré sa zrodilo presne v deň, keď ho sem doviezli a čaká na neho tam, vonku, lebo je šťastlivec, jeden z milióna a jeho prianie sa mu zhmotnilo...bla-bla-bla. Parole, parole, parole...

  - Čo budete robiť tých, dajme tomu, povedal by som...okolo sedemnásť rokov?! Kým...budete môcť...viete...kým sa stane ženou a... Nebodaj chcete zostať tu?! Toľko rokov?! – mračil sa na neho a bol smiešnejší, než smiešny.

  Nebude mu kaziť rozprávku. To by bolo nefér. Vymyslí mu nejaký ten šťastný koniec a bude to. Inak sa ho asi nezbaví. Blázna bláznivého...

  - Začnem znovu študovať. Tu je pokoj, mám čas, nič ma nesúri. Pôjde to. Mám pár semestrov pedagogiky, dokončím si ju. A nájdem si zamestnanie. Nie, najskôr si zarobím balík peňazí a potom si nájdem normálne, stále zamestnanie. Viete, potrebujem vykúpiť rodinnú vilu od veriteľov. Aby som sa mohol usadiť... Niečo vymyslím.  – spokojne zopäl ruky, potom ich prekrížil na hrudi.

  Bodka. Rozprávky je koniec. Viac z neho nevytiahne.

  Miestnosť sa začínala napĺňať ľuďmi. Naozaj, niektorí zaryto mlčali a ich pohľady boli prázdne, duté, mdlé. Ale...koľkí niečo hovorili. Zväčša s úsmevom. Pokojne. Spokojne. S pohľadmi kdesi, čo vyzeralo ako nikde...oni vedeli. Vidia. Ďalší z milióna...

  - Sadni si, Belle, držím ti  miesto. – ponúkol jej stoličku, čo zostala ako medzera medzi „tu a tam“.

domiceli

  

   ...a tu to po tých nekonečných rokoch pokračuje... :-)

  

 Mr. Gold ŠTVRTÁ...

http://anazuz1.blogspot.sk/2013/07/mrgold-stvrta-0-kapitola-pilotna-novy.html