RUMBELLE - Hýrivé tiene 9. kapitola

Rumbelle

Hýrivé tiene

9. kapitola

     Spoločenská miestnosť. Klapka. Film beží. Aké naivné očakávať, že realita bude iná. Je jedno či horšia, či lepšia, ale aspoň o niečo iná. To ťažko. Milióny rokov, pád meteoritu, veľký tresk. Kde na časovej osi to ešte je, v porovnaní s touto pustatinou, síce zaľudnenou a hmýriacou sa v intenciách vlastných možností, ale stále na počiatku svojho prenatálneho veku. Aspoň vo väčšine prípadov tu.  

  Prevrátil ďalšiu stranu knižky bez toho, aby dočítal tú pred ňou. Pristihol sa pri tom, že ho nutká obracať ďalej. Už len kvôli tomu šumu stránok pod prstami.

  Celé to tu dnes akosi šumí. Vonku dážď ako vždy. Kedy sa v tomto kúte sveta konečne vyprší?! Odkedy tu je, nepamätá si jeden jediný slnečný lúč. Jeden predsa...

  Pohol očami do strán, lebo nadvihnuté ich dávno mal. Nič. Len ten monotónny, všadeprítomný šum. Z kúta šumí spoločnosť, tváriaca sa, že hrá karty, druhá šumivo vymaľováva, tamtí prispávajú, niekto diriguje ich chrápanie do taktu, iný sa poneviera, noha pred nohu, neodliepajúc ich od podložia,  podopretý oddanou sestričkou z rohu do rohu...

  Komparz ako vyšitý. Forman by bol v extáze.

  - Ku-kuk! – číta ktosi jeho myšlienky. - Môžeš zaletieť kam len chceš. Len treba zavrieť oči.- vyrušilo ho v zostrihávaní práve natočenej scény.

  Jeho súkromný lúč sa obtiažne vsúkaval do miniatúrnej medzierky neodsunutej stoličky. Načiahla sa za  knihou. Nezaváhala a priložiac si prst k hornému okraju, druhou rukou obratne vytrhla práve otvorenú stránku. Preložila na polovičku, skontrolovala, či dobre.

  Chytila ju za preložený stred, párkrát dvihla ruku hore a dolu a stránka mávala svojimi krídlami, podľa jej taktu.

  Záporne zakývala hlavou a oskalpovala knižku o ďalšiu zo stránok. Čosi chvíľu skladala a v jednom nečakanom okamihu vyštartovala spod jej prstov stíhačka a prudko zabodla svoj sosák do linolea.

  Vykrivila ústa. Ďalší pokus. Skladala a vypúšťala lietadielka a nikto jej nevenoval pozornosť. Iba on.

  S nevôľou sa díval na beztrestne ničenú beletriu, hoci ho pramálo zaujala svojím dejom, ale takto sa správať ku knižkám, to je... Nadôvažok pristúpila sestra, v rukách niesla zo zeme zozbierané trosky lietadielok a otočila sa rovno k nemu.

  - Treba hádzať smerom hore, nie kolmo. A trochu do strany. Len pokoj. To sa poddá. – s úsmevom mu zasypala torzo umučenej knižky jej vlastnými, už beztak bývalými stránkami a pohla sa k ďalšiemu z pacientov s nejakou tou povzbudivou formulkou, naštepenou jej do databázy zaiste už v seminári.

 Nezaváhala. Nabrala ich do hrste a vyhodila nad hlavu. Padali ťažko, ako postrekom zasiahnutý hmyz. Dívala sa na ne rovnako smutno.

  S úľubou si v rukách mojkala miniatúrnu knižôčku. Modlitebnú. Našla ju čisto náhodou v jednom z vnútorných vreciek plášťa, ktorý čistila a vytešovala sa z nej, ako malá. Konečne nejaká knižka. Síce nie presne to, po čom jej duša pišťala, ale knižka to je!  Koľké mesiace tu už žije a žiadnu nemala možnosť si prečítať. A kedysi, tam doma, veľa čítala. Stále čítala.

  Aj keď zámok už ako tak poznala, na knižnicu tu nenatrafila. Až teraz. Prvé svetielko. Z truhlice, čo dovliekol s poslednou korisťou. Cena za nejakú tú mágiu. Vďaka Bohu, za takúto odplatu. Usmiala sa na knižku a s bázňou ju opatrne otvorila.

  Pozoroval ju tajne. Ako vždy. Neveril jej. Škrelo ho, že keď tam nie je, ona sa teší. Usmieva sa, vyžaruje z nej niečo, niečo...čo v momente, kedy sa zosobní pred ňou hasne, ako práve dažďom spláchnutá horúčosť, ktorú škridlám na veži  slnko dovolilo nasať, kým zapadlo.

  Nikdy ani jeden záchvev úsmevu nepatril jemu. Nikdy sa na neho nedívala tak...ako teraz na tú malú ničotnú tretku plnú ešte menších liter, ktoré jeho už celé stáročia nezaujímajú. Nikdy...si ani netrúfal predstaviť, že sa aj jeho tie krehké mäkké brušká prstov dotýkajú tak nežne a s láskou, ako teraz zájdených, zažltnutých okrajov Písma.

  Žiarlil. 

 Neovládol sa.

 Zacítila jeho príchod podľa chladu, čo ju na okamih, ako predvoj, ovial. V rozpakoch ukryla nájdený poklad do vrstiev sukne a poslušne sa vystrela, očakávajúc strohé príkazy, alebo rovno slovnú bitku za to, že márni čas a už dávno nespratala to, čo priniesol z poslednej výpravy.

  - Ku-kuk! – priskočil k nej a obratne, drzo a idúc naisto,  našmátral knižku, vytrhnúc jej ju surovo z dlane.

   Márne zodvihla obe ruky, aby ju uchránila. Meľnil jej krehký obal dovtedy, kým sa mu v rukách nerozpadol, väzba nepopraskala a stránky, nechránené už niťou a zošitím strácali pôdu pod nohami a vylietavali mu z hora, z dovysoka vytiahnutej ruky a pomaly, ako dáždničky odkvitnutej púpavy sa vznášali chvíľu v povetrí, kým bezmocne dopadli pod ich nohy, čudujúc sa, kto im dal slobodu, o ktorú vôbec nestáli.

  Lapala ich torzá a pritláčala si k hrudi jemné papiere, nechápavo sa dívajúc do jeho nenávisťou zas potiahnutej tváre.

  Zúrivý do nepríčetnosti odšmaril zvyšok zničenej knižky o stenu a zdrapil ju za rameno. Odvrátila tvár.

  „Prečo sa už neusmievaš? Prečo máš zažmúrené oči?! Kde sú tvoje hebké dlane?! Tvoje pohladenia?!...trmácal ňou, aby jej nachytané stránky vypadli a mala zas ruky voľné a pripravené.

  Pripravené na čo?

  Pustil ju. Odstúpil o pár krokov. Pod čižmami mu šumeli stránky zničenej knižky, ako výčitky jeho činu. Koľkého už obdobne nízkeho, hlúpo detinského a ničivého?!

  Hľadal obhajobu. 

  Musel to predsa urobiť! „Chce ujsť! Odísť od neho! Opustiť ho! Chce knižky, aby mohla uniknúť do sveta fantázie, odletieť na jej krídlach preč od neho. Ďaleko. Kam on nesmie! Nedovolí jej to! Je jej pánom! Jediným pánom....Iba on. On a ona. Musí zostať tu!  Tu s ním...“

  Kvočí tu, odovzdaná, neodvráva, podvoľuje sa neprajnému osudu. Pokorne zbiera stránku po stránke a ukladá ich späť do dokrkvaného obalu.

  - Môžeš zaletieť kam len chceš. Len treba zavrieť oči. – vydralo sa mu z úst, keď konečne pochopil, že sú miesta, kam ani jeho moc nesiaha a asi nikdy siahať nebude. Jej  duša. Tajomstvo, ktoré zostáva pred ním skryté.

  Pozrela zdola na neho a čuduj sa svete, zatvorila oči, tak, ako si prial. Ale nie preto, že si to prial. To sa len slzy začínali predierať von a chcela ich ešte zadržať.

  Premenil knižku zas na celú a nepoškodenú.

  Zaklipkala neveriacky očami, placho ju pohladila po obale a pousmiala sa. Na neho sa pousmiala, mierne prikývnuc súhlasom s jeho obnovovacím kúzlom.

  Bol na rozpakoch.

  - Stále to nie je ono...Možno raz... – sklamane sklopil zrak a ako vždy, odtiahol kdesi do tmy, lízať si ďalšiu z rán, ktorú si spôsobil sám svojou sebazničujúcou deštrukciou vlastného, stále ešte živého srdca, ledva však už blikotajúceho v temnote, z ktorej sa nevedelo samo dostať.

  Odvážil sa natiahnuť ruku a položiť ju na tú jej. Zmeravela. Ani len sa nepohla. Len trochu viac pootvorila pery.

  - Stále to nie je ono... Možno raz... – spustila plecia, vytiahla dlaň spod tej jeho a začala vyrovnávať  skladačky a vkladať ich späť do poloprázdneho obalu.

   Prikývol.

domiceli