RUMBELLE - Hýrivé tiene 5. kapitola

Rumbelle

Hýrivé tiene

5. kapitola

   Na triašku si už zvykol tak, že mal pocit, v momentoch, ako tento, keď ustrnul, že mu až chýba. Zodvihol ruku smerom k balíku, čo tu nechala sestra s pripomienkou, že sa obratom vráti a pomôže mu obliecť sa. 

   Nechal prsty rozochvieť sa od samotných končekov, skrz všetky články až po centrum dlane. Konečne niečo, čo možno, po odbalení nebude páchnuť sterilitou, ale... Myslíš domovom?! Balík z práčovne?! Z depozitu kdesi v zatuchnutom suteréne, či ako sa volajú miesta, kde uväznia všetko, čo vás spájalo s realitou, aby nemocničná uniforma konečne dodala vášmu životu potrebnú jasnosť, čistotu a poriadok?!

  Nešlo ani tak o pach. Spod vzorne lepiacou páskou prelepeného igelitu presvitalo totiž čosi, čo by tu, na tomto Bohom opustenom mieste nečakal. Ktovie. Možno len nejaký  žartík kohosi z čistiarne, odkiaľ balík pochádzal.

  - To je milé, že ti tak záleží na maličkostiach. Už moja prastará mať vravievala: „Kto sa nevie tešiť z malého, nič veľkého si nezaslúži...“ – zašumel igelit a jej prsty opatrne, takmer s nehou prechádzali po malej podlhovastej vypukline, ktorú stvorilo čosi, čo prvotne prekvapilo aj jeho.

  Pokúsil sa vymotať sa z lôžka, ale uvedomil si, že je stále v anjeličkovej košeli a toto je žena.  Triaška sa zintenzívnila. Chaos s vymotávaním tiež. Prievan pritreskol dvere, namiesto potlesku.

    Z rozbitého okna trčal ešte chvost vetru, čo už zobákom dočahoval záhyb chodby. Rozštiepené dvere pozvali prievan do tohto krídla. On pozval ju. Vlastne zatiaľ nepozval, len jej bolo jasné, že či chce, či nie, o chvíľu ju aj tak „svojsky“ vyzve, aby po ňom spratala tú kalamitu, čo narobil. 
  Tak načo otáľať. Načo sa dať zbytočne trmácať a poháňať jeho nepríčetným revom, aby si poriadne plnila svoje povinnosti slúžky! Obyčajnej, na nič súcej, neschopnej, nemožnej...snažila sa z repertóru vyberať tie najmenej jedovaté hodnotenia. Nech sa snažila ako vedela. Chcela. Mohla.

  Možno ho jej ústretovosť, či lepšie povedané „jeho výcvik“, ako to iste ješitne pojme,  upokojí a toto bude pre dnešok posledná rozbitá komnata v tomto studenom temnom zámku.

  Nie prvýkrát upratovala jeho náladu. Hoci to mohol urobiť aj sám, šmahom jednej ruky. Ale on sa tak rád kochal v jej trápení sa, námahe. 

  Presne. Presne. Nenechal si ujsť jej červeňou poliate líca, vlasy spotené usilovnou prácou, zrýchlený dych, vyhrnuté rukávy, vykasanú sukňu, červené kolená i dlane...

  Zhrozená aj teraz stála s metlou, vedrom a handrami ovešaná uprostred spúšte a márne sa pýtala.

  „Prečo práve táto izba?“ Jeho trinásta komnata, kde ju obyčajne ani nevpúšťal. Akoby to bola svätyňa a teraz...rumovisko. Izba jeho syna. Baelfairova detská izbička, kde nikdy neprebýval, ale bola tu. Pripravená, keby sa vráti.

  Nešetril nič. Nábytok, doplnky, textílie v disharmonickom rozpoložení, premenené na časti, v ktorých už ťažko bolo čítať pôvodné zameranie. Postŕhané rozfranforcované závesy, stále tlejúce tapety, dokonca i okenice zvonka viseli len na vlásku svojich pôvodných zakotvení. Akoby sa smršť predrala zo samotného pekla a tu zahájila svoj tanček radosti, že je voľná a všetko smie. Čo nespálili plamene, dorážal vietor.

  Kde začať?

  Pod nohami jej lomozili kúsky dreva, porcelánu a sute z múrov. Pomedzi nich sa na ňu dívala miniatúrna tvárička. Zohla sa po ňu, celú zaprášenú a zadívala sa do bezmocnej popraskanej glazúry. Kedysi patrila postavičke malého pastierika. Pamätala si tú hlinenú sošku s ovčiarskym psíkom prilepeným o jeho nohy, maličkú píšťalku za opaskom, bielu košeľu a krikľavozelenú trávu rozliatu pod krpcami. Nebolo to umelecké dielo, len obyčajná figúrka z nejakých miestnych trhov, spod rúk hrnčiara, ktorému akiste zostal kúsok hliny a chcel ním obšťastniť nejaké to dieťa. Každý groš sa zíde.  Teraz vidí, že ani nie porcelán, lež obyčajná, chabo vypálená hlina. Hračka, ku ktorej patrili zo dve tri ovečky, ako prísľub, že ich dokúpia k roku, keď majiteľ pastierika bude dobrý... Zdobila almaru pod oknom a ktovie, možno kdesi vyzerala oné ovečky. Ticho, trpezlivo. Až dodnes.

  Teraz vyzerala úboho. Hlavičke už chýbal odbitý klobúčik, zo psíka zostala len verne prilepená hlava. Trávy ani krpcov nebolo. Aj píšťalka so zvyškom tela zmizla.

  Zohla sa a prehrabávala suť. Našla väčšinu častí, pozorne ich utierala o sukňu a majúc ich už plnú hrsť, opatrne ich položila na parapetu a dala sa do skladania. Tešila sa z každej zapadnutej časti. Len tá píšťalka nie a nie držať za popraskaným opaskom.

  - To je milé, že ti tak záleží na maličkostiach. Už moja prastará mať vravievala: „Kto sa nevie tešiť z malého,  nič veľkého si nezaslúži...“ – ozvalo sa jej za chrbtom.

  Stál tam už hodnú chvíľu a pozoroval, ako sa doslova nežne piple s každou črepinkou a snaží sa ju vrátiť na pôvodné miesto, s jemným úsmevom na perách, s očami pozorne prižmúrenými, aby sa jej dielko nerozpadlo skôr, ako ho dokončí.

  Obzrela sa a uvidiac, ako si prstami nevychovane klopká rovno v strede slabín a na tvári má škodoradostný úškľabok, cúvla radšej od okna, od neho, aj od pastierika, zhrozená jeho očividne prvoplánovou dvojzmyselnosťou.

  Vybuchol do smiechu vidiac jej rozpaky a červeň v lícach. Takto pekne ju nachytať!

 Luskol a soška stála obnovená. Ako nová. Nie, rozmyslel si to. Ponechal ju v stave, aký by bola mala, keby ju ona musela polepiť. Nechal jej všetky jazvy, praskliny a ryhy, aj opadnuté čiastočky, ktoré nenašla. Špinu a prach nadôvažok k tomu. Takto sa mu pozdávala viac. Viac sa podobala na neho samého. Ešte detail...

  Natočil sa k nej s posledným kúskom.

  - Toto si nechávam iba pre teba, drahá...- medzi prstami držal kúsok hliny, čo predstavovala píšťalku, ale oči mal spustené kdesi... a ten istý úškľabok.

    Naprázdno zalapala po vzduchu.

    Nemal silu sa jej pozrieť do očí.

 

  Dnu vplávala sestra so sanitárom a kým mu on pomáhal vstať, ona drsne rozbaľovala balík, on hľadal ženu. Tú istú, ktorá...ktorá čo?!

  - Priviezli to s vami. Chvála nášmu Pánu je to čisto vypraté, poskladané. Bude vám lepšie v tomto, svojom, ako v erárnom. My si tu nepotrpíme na...veď viete. Toto je sanatórium skôr rodinného typu. Ono to lepšie znie, všakže? – komentovala a proti svetlu kontrolovala jeho veci. - Vy naozaj nič viac nemáte? - povzdychla úprimne. 

  Skoro to ani nevyznelo ako otázka.

  A predsa. Na zem čosi duto dopadlo. Nikto sa po to nezohol. Iba pozerali, ako sa malá vrecková píšťalka, iba tak ledabolo vystrúhaná z vŕby pomaličky odkotúľava pod posteľ. Nealova píšťalka. Už mu ju nestihol dať. Sociálka, polícia, krik, plač. Tma. A všetko rozmazané. Priznaj si: rozpité...

   - Toto si nechávam...- predsa len sa s nevôľou zohol sanitár a vydoloval ju spod postele, zastrčiac si ju do obrieho vrecka.

  Ani sa neunúval mu vysvetľovať, aká nebezpečná zbraň to tu môže byť v rukách...v rukách takých, ako je on.
  Naprázdno zalapal po vzduchu.

  Nemal silu sa o ňu pobiť.

domiceli