RUMBELLE - Hýrivé tiene 10. kapitola - finále

Rumbelle

Hýrivé tiene

10. kapitola

finále

     Nevykladali ho zo sanitky, vystúpil z policajného vozidla sám. 

  Pokojne počkal na príslušníka, kým zabezpečí auto, vyrovná všetky papiere v euroobale, natlačí k nim ďalšie a pokynie mu vykročiť. Strčil ruky do dlhého, po nocovaní v parku a následne na záchytke stále ešte mokrého kabáta a s nosom ovisnutým, tvárou zasypanou vlasmi, kajúcne sa vliekol  vypočuť si...to isté.

  Muž v uniforme sa s nedôverou obzrel, ale riešiť, či ho smie nechať samého, bez dozoru, vonku pred kanceláriou matky predstavenej,  sa mu veru nechcelo. V cesťáku stálo: dopraviť do ústavu. Tu preberá zodpovednosť štát, alebo sám Pán osobne, ako vidí. Nič mocnejšieho aj tak niet, tak čo on, úbohý príslušník, pár hodín pred koncom dnešnej služby, môže. Môže rýchlo vybaviť papiere a prášiť na stanicu. Medzi svojich. Prvoplánových grázlov. Donáškové služby do okolitých bláznincov bytostne neznášal.

  Ticho mu nerobilo dobre. Za tých pár chvíľ, tam vonku, rýchlo odvykol.

  Prichádzala únava. Na podnebí ešte stále cítil pachuť alkoholu, ale hučanie v hlave našťastie už poľavilo. Ďalšie ticho. Pogúľal hlavu zopárkrát po oplieskanej stene, netušiac, že sa mu z vlasov spravil stonohý zelektrizovaný pavúk, čo sa drží nožičkami a vytvára mu okolo bolesti aureolu. Prevalil tvár na hruď. Cítil, že by bodla sprcha. Aj oholiť. Aj prezliecť. Aj sa konečne vyspať v normálnej posteli.

  - Tak, čo na mňa hovoríš? – držala si dlane pred očami a prechádzala popred ním popamäti, zvláštne sa pohupujúc. Drsná látka nočnej košele šemotila medzi kolenami a šľapky na nohách ťapkali do rytmu jej krokov.

  Otočila sa a prešla zas. Potom ešte niekoľkokrát. Tam a späť.

  Nezaberalo. Spustila paže a stala si nebezpečne blízko. Kolená sa im spojili.

  - Sklamala som ťa? Myslela som si, že v tom veku sú všetky krásne. Úplne všetky. – nahla hlavu na bok.

  Prešiel jej pohľadom od  zakvačených kolien, cez drapľavú, nič neodhaľujúcu látku košele, čo sa sotva badateľne zvlnila v pásme hrude až ku sklamanej tvári s detsky vykrútenými perami.

  A nič, len sa neveriacky díval. Hádam od neho nečaká, že jej tu bude dvoriť?! Lichotiť, aká je topková a fakt mu strašne chýbala a asi jediné, čoho by ľutoval, by bolo to, že ak by dobrodružstvo nebodaj vyšlo, ju by už možno, asi, iste nikdy nevidel.

  - Odkedy som sa narodila, predstavovala som si, čo povieš, keď ma konečne uvidíš... Vtedy ťa sem priviezli. Pamätáš? Bola búrka. Báli sme sa spoločne. – roztiahla pery, ale plachý úsmev nestačil na to, aby ho vytrhlo z letargie. Ani neprikývol. Len zízal.

   Prichytil sa pri čine. Nutkalo ho zas kradnúť iným pocity. Nebolo jedno komu. Zarovnaný v polosede s ryhami lavičky, spod oťažených viečok, prebičovaných spotenými prameňmi už pridlhých vlasov, ako to len v tejto konštelácii a stave šlo, pozorne sledoval kovovú konštrukciu koliesok, rozrývajúcu napadané lístie. Dieťa v ňom, na prechádzke s otcom, ešte odzadu vidno nebolo. 

  Mal by sa sústrediť. 

  Alebo to vzdá?! 

  Park zasýpajú listy.

   Parky sú už raz také. Ponúkajú ľuďom svoje malomocné, už  nepotrebné prsty, čo si nechali odpadnúť a so stoickým pokojom sa dívajú , ako im na jar, bez milosti za to trhajú aj celé ruky. Motorovými pílami z vysokozdvižných plošín...

Z námestia sťahujú stromy.

Žeriavom...

Do teplých krajín.

V nasadení žeravom.

Základy mstia sa za otlaky.

Zákon námestí

je už raz taký.

Len veže sa smú dívať na oblaky...

A v nebi deravom

anjeli vytkli členkom strach.

...nebrániac konáre

na zemi

skončia

o barliach.

  Parky sú posmrtným údelom hájov, ktorých poslaním bolo len byť. Posvätné.

  Iba deti vedia chvíľu doceniť krehkú smrť spriesvitnievajúcich listov, ležiac v hniezdach z  nich nahrabaných, keď hľadia cez ich žltkavé žilky na posledné lúče jesenného slnka, ktoré im ploské ďalekohľady pozláca a kde-tu, ak nájde zabudnutú kvapku dažďa pripne aj diadém, žiariaci ako hviezda

  Ohol sa a zdvihol z nich za riadnu hrsť. Šúchal ich medzi prstami a hľadal dva najkrajšie pre seba, nechajúc ostatné zasnežiť mu dokrkvané nohavice.

  Víťazné zdvíha k očiam, pokladá ich na ne a viečka necháva radšej zatvorené, lebo je aj tak sychravo a slnko si musí vysniť.

  Začína sa mu to dariť.

  Do šumenia mokrých listov ozýva sa takmer jarný detský smiech. Takmer zadúšajúci sa, nadšený a úprimne otvorený. Len tak, do akéhosi vlastného taktu tlieskajúcich ručičiek a škrípania do koliesok kočiara namotávaných dlhých stoniek a tenkých, ešte stále pružných konárikov.

  Leží s hlavou vyvrátenou cez opierku lavičky, s poslednými z rodu zlatých listov na očiach i na bedrách a pod ostrým nosom má blahosklonný úsmev ku všetkým hriechom seba samého.

  Detský smiech tíchne.

  Nepozrel sa, ako sa malé paže načahujú za jeho listami a s nemým pohľadom k tvári ustarosteného otca žadonia o ne.

  Otec sa však mračí na úbožiaka na lavičke v žltých okuliaroch z listov a hlúpym úsmevom pod nimi.

  A mračí sa i na dcérku a na celý svet. Namotané kolieska, vŕzgajúci kočík, dieťa so zmraštenou tváričkou, čo sa každú chvíľu rozplače, lebo sa nemohla pozrieť cez najkrajší z pozlátených ďalekohľadov ...

  Svetlo práve otvorených náprotivných dvier mu ju prežiarilo akousi aureolou, v ktorej sa mu strácala. Muž v uniforme pomohol sestričke ho podvihnúť z lavičky a nasmerovať do kancelárie.

  A opäť filmový scenár. Vety ako: Nechajte nás osamote... Tak ako, pán Gold... Tak sme tu zas...

  Bude stačiť, ak zostane so sklopeným zrakom a bude do čiar na podlahe zapisovať monotónnu melódiu hlasu vrchnej a hlavnej, či akej to predstavenej?

  - Takmer vyše roka ste sa správali vzorne. Od začiatku som bola  celou dušou, úprimne a s vierou v srdci presvedčená, že svoj boj s tým tekutým prekliatím isto-iste zvládnete. Už sem, k nám ste prišli čistý...čistý ako...skrátka, verila som vám a vy ste ma takto sklamali. - dvihla fascikel a párkrát ním pobúchala po stole, aby papiere samé zapadli. - Čo to bol za bláznivý nápad ujsť? Máte šťastie a ďakujme svorne nášmu Najvyššiemu, že ste neskončili v podmienke a rovno vo väzení, že vám na základe nášho pozitívneho hodnotenia vymerali...no, akoby som to povedala... Skrátka, zabudnite na voľnosť, čo ste tu mali doteraz. Budete si ju musieť znovu zaslúžiť. – zatvorila sestra fascikel, aby ho hneď zase otvorila a pokračovala, lebo toho na srdci mala ešte priveľa.

- Syna si takýmto spôsobom nezískate, pán Gold. – zapisovala niečo do papierov a vyplazovala pri tom špičku jazyka. -  Keby ste...keby ste aspoň nepodľahli tomu alkoholu, chápete... Priviezla vás polícia rovno zo záchytky, to sa nedá ututlať. Stálo vám to vôbec za to?!  - vyrukovala na neho s otázkou, stále držiac pero namierené za seba. 

  Namiesto odpovede zaznel mu v pamäti ten detský smiech, čo počul, keď prispával obťažkaný listami a odľahčený alkoholom,  v krvnom riečišti, čo mu pomáhal vstrebať prehru na lavičke parku mesta, ktoré bolo kedysi jeho domovom a kam ho to nepredstaviteľnou silou tiahlo. Ktovie prečo...Ich dom zabavený exekútormi. Prázdny. Mĺkvy. A aká to len bývala veselá vilka...kým sa v nej ozýval synov smiech. Syna nebolo. V domove, kam ho umiestnili, tiež nie. Informácie nepodávajú. 

  Ale on je otec! Otcovi musia!

  Nemuseli...

  Aj keď zamkli za sebou dvere, tušil, že tam niekde zas je.

  Ľahol si na samý kraj lôžka a počkal, kým si ľahne k nemu, do symetricky rovnakej polohy, založí rovnako ako on, jednu ruku pod hlavu a bude s ním zdieľať film o opadávajúcej omietke zo stropu a strážiť  torzá prasklín, aby nezleteli skôr, kým si neujasnia, ich najnovší šifrovaný kód v dabingu.

  - Dobre. Bude to prekvapenie. Nedokázal si sa pozrieť. Tomu rozumiem. Ale aj tak je pekné od teba, že si to šiel aspoň skúsiť. Nevadí mi, že to nevyšlo. Ja si počkám. Ja mám času ešte dosť. Lebo raz sa vrátiš a potom ma už neopustíš. Sľúb mi to. Sľúb mi to a môžeme zostať spolu. – natočila k nemu tvár a čakala.

  - Krásne sa smeješ. Ale ten kočík nehorázne vŕzgal. – vytiahol kútiky úst do úsmevu a privrel oči, nech si ten obraz za zlatým ďalekohľadom, ktorý bol len zvukom, lepšie pripomenie a pedantne zalaminuje, aby ho čas, ktorý ho na tejto strastiplnej ceste späť, ešte čaká, náhodou nepoškodil.

domiceli

Cililink...

...koniec FF...jasné, že ste rozladení, lebo neviete ( asi),  kde je sever...nevadí, hlavne, že to viem ja... :-) Ale keby dačo...stačí sa opýtať... :-)