OUAT - Deň "D" 17. kapitola VNÚTRA

OUAT – DEŇ „D“

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 17

Vnútra...

       Čas sa ledva ťahal. Bol vlastne zabíjaný a to dokonca rôznymi spôsobmi. Zabíjanie čakaním na ...zabíjanie...Peter Pan na kope lán s nohou vyloženou, klopkal si znudene po kolene prstom a po očku s úľubou pozoroval dve rozpačité, vzájomne sa psychicky trápiace  postavy na opačných koncoch paluby.

  Jedna z nich nespúšťala oči z tej druhej, ktorá tú prvú naopak úplne ignorovala a dívala sa iba sama do seba, žmoliac si zúfalo prsty. Márne sa pokúšala dať si z prstenníka dolu obrúčku, ktorá zrejme spôsobila, že Hook ju vidí v podobe Milah a vyvádza ako zmyslov zbavený.

  Ako zamilovaná žena dokázala pochopiť to, čo urobil a možno mu aj odpustiť, ale netúžila byť ani v najmenšom v jeho očiach objektom túžby, ktorá mu sálala z pohľadu.  Navyše tá obrúčka zablokovala všetky jej sily, alebo to bol ten bozk? Alebo Peter Pan? Prípadne to, že odmietala byť zlá a útočiť?!...skrátka bola bezmocná, ponechaná len sama na seba.

  A navyše ju bolelo, že ON neprichádza...nevie o nej ?!... nechce vedieť ? ...Čo ak boli slová od NEHO, ktoré jej zreferoval väzniteľ, pravdivé?!...Začali ju pokúšať výčitky svedomia.

  Peter Pan sa strhol a prudko vstal. Zabíjaný čas práve dokonal...

  Uprostred paluby stál ON.

  Prvý pohľad patril Belle. Potreboval sa uistiť, že je v poriadku. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď v žene vo franforcoch svadobných šiat spoznal svoju prvú ženu Milah...Ešte pozorovaná z jaskyne tu na palube bola Bella! Jeho sladká Bella...Je tu...musí tu niekde byť...

  Prudko sa pozrel do očí Petra Pana, ale ten sa s potmehúdskym úsmevom tváril, že je tam len náhodou a nechal ho tápať v neistote.

  Na Hooka sa radšej ani nepozrel. Zabil by ho jediným pohľadom. Celkom určite...

  Dívala sa na NEHO a bola by mu najradšej vletela do náručia a schúlila sa v ňom s očami silne prižmúrenými a vnútrom veriacim, že to srdce, ktoré počuje biť v jeho hrudi, patrí iba jej.

  Dobre vedel, na čo myslí, aj čo cíti, tak rád by si jej hlavu položil na rameno a oprel o ňu svoju, cítil jej dych na krku a prsty dotýkajúce sa jeho kože s posolstvom spolupatričnosti a viery, že to nikdy nemôže byť inak a ...   ale tvár Milah ho držala v pozore.

  Vidiac, že Pan sa o nič nepokúša, otočil sa k nej a pomaly vykročil.

  Cestu mu však skrížil Hook.

  - Tentokrát ti nedovolím, aby si mi ju zase vzal! – skríkol a zahnal sa na neho svojím hákom.

  - Tiene nezabíjam...- povedal tajomne. – A ty si už iba úbohý tieň bývalého kapitána, pirát! Zradil si všetko, dokonca aj sám seba! Už nemôžeš byť viac mŕtvy, ako si teraz...Uhni mi z cesty, ty zradca. – povedal mu ku podivu pokojne a bez toho, aby sa ho čo i len dotkol, ako pierko ho odfúklo a hodilo o sťažeň, až zaprašťal.

  Pred ním stála Bella v podobe Milah. Bolestivej, stále nezahojenej podobe, ako zhmotnená výčitka jeho minulého života, s ktorým sa nebolo kedy vysporiadať, aby obrus v jeho srdci zostal opäť čistý, hladký a pripravený konečne na nedeľu...na sviatok.

  Stála pred ním, ale nemala strach, hoci si nevedela prečítať jeho myšlienky.

  Nečakane jej vrazil ruku do hrude a vytrhol z nej srdce ospravedlňujúc sa jej iba v duchu.

  Zhrozený Hook sa pokúsil napadnúť ho odzadu, ale nemal šancu, skončil bolestivo vrazený späť na dreve stožiaru a zostali mu len oči pre plač, ako sa po druhýkrát musel dívať na smrť svojej životnej lásky...

  Žene zostalo na omdletie, zapotácala sa, chytila za hruď a v pootvorených ústach i očiach stála otázka: „Prečo?“...

  Pozrela sa mu do stuhnutej tváre. Prešla pohľadom po zaťatých ústach, prižmúrených očiach, vráskavom čele až po nebadane sa chvejúce nosné chlopne.

  - Odpustite mi, prosím, obaja...- ozvala sa hlasom, ktorý už nepočul celú večnosť.

  Ani on, ani stále prekvapený Hook. Až teraz si uvedomil, že doteraz síce videl Milah, ale teraz ju aj počul. Až teraz ju počul.

  - Nemohla som inak...Prosím, ak veríš, že jestvuje pravá láska...musíš mi odpustiť. Aj ty, aj Bae. – naklonila hlavu k plecu a v očiach sa jej zjavili slzy.

  Hook sa pomaly približoval, ale už neútočil.

  Dotkla sa prsteňa na ruke a pocítila, že už ide dolu. Skôr ako to urobila a vrátila ho Rumplovi, usmiala sa na Hooka. 

  - Milujem ťa...- 

  Hook ju ledva zachytil, keď sa zapotácala a klesla k zemi. Díval sa do jej vyhasínajúcich očí, díval sa ako mu opäť umiera v náručí a vedel, že je bezmocný...

  V poslednej chvíli, v momente, kedy stiahla obrúčku a tá sa rozkotúľala po drevenej palube, vrátil jej Rumpel do hrude srdce.

  Prekvapená Bella sa rozhliadala, akoby sa práve bola prebudila zo sna..

  Pomohol jej vstať a pritiahol si ju pod rameno, ako pod ochranné krídlo.

  Dolu pod nimi kľačal Hook, zlomený, zničený, ako troska.

  Bella záporne pokývala hlavou cítiac, čo sa nahnevaný muž po jej boku chystá urobiť.

  Ešte chvíľu nerozhodný váhal.

  - Máš pravdu, láska. Nemusím ho zabíjať... Toto, čo musel znova zažiť, je pre neho ďaleko horšie, ako akákoľvek smrť, nech by bola sebehoršia, trýznivá, bolestivá a pomalá, taká, akú som mal pre neho v úmysle! – otočil sa k nej a pobozkal ju na spánky, šťastný, že jeho jediná láska je živá, zdravá...a...asi mu odpustila.

  - Kde je Pan ? – spýtala sa nikde ho nevidiac.

  - Dievčatká! –zašepkal spomalene.

domiceli