OUAT - Deň "D" 10. kapitola ZOSTAŇ...

OUAT – DEŇ „D“

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 10

Zostaň...

       Spánok sa ho nechytal. Vstal ešte pred svitaním, narýchlo na seba nahádzal oblečenie a neunúval sa zdržiavať sa umývaním, či holením. Dlabal na všetko. Bol rád, že hmlou potiahnuté ulice boli pusté a ani pouličné svetlo už neotravovalo, hoci do bieleho dňa bolo ešte dosť  ďaleko.

  Zvonček na obchode zúrivo zacengal a odletel do rohu, lebo spôsob, akým dnes otvoril svoj majetok, bol takpovediac macošský.

  Bezhlavo začal prehľadávať skriňu za pultom. Zásuvky sa nenamáhal vracať späť, veci z nich šetriť.

  V jednom momente stuhol.

  Už nemusel hľadať to, po čo sem prišiel. Nepotreboval žiadnu mágiu, aby ju vyvolal späť, alebo aspoň zhmotnil...

  Bella bola tu. Niekde za ním. Cítil intenzívne jej prítomnosť, ale nemal z toho dobrý pocit.

  Prudko sa otočil a čakal. Nevydržal však dlho.

  - Som rád, že si sa vrátila...- povedal čo najpokojnejšie, ale hlas mu tvrdol kdesi v krku a mal pocit, že nedokáže správne odhadnúť melódiu ani silu.

  Namiesto odpovede obchodíkom preletelo niekoľko zasvišťaní a po každom praskla jedna zo sklenených výplní početných skriniek alebo pultu.

  Nadýchol sa, vydýchol a pokúšal sa ovládať.

  - Som rád, že si sa vrátila...- zopakoval pomalšie a snažil sa, aby to vyznelo úprimne a pokorne, hoci na tieto polohy nebol veľmi naučený.

  Deštrukcia v obchode pokračovala. Z poličiek sa vykotúľavali predmety, tie obzvlášť krehké a cenné a rozbíjali sa na tisíce maličkých kúskov.

  Opäť pokojne chvíľu čakal, ruky zapreté o pult. Na tvári sa mu nepohol jediný sval.

  Až keď intervaly medzi jednotlivými ničiacimi inváziami na jeho vzácne, historicky cenné  artefakty boli trochu dlhšie, skúsil pokračovať v preslove.

  - Ak sa upokojíš, chcem sa s tebou vážne pozhovárať, láska. – natiahol dlaň, akoby očakával, že mu do nej vloží svoju.

  Nevložila. Cítil len oheň, ktorý ju zachvacoval a až keď bolesť začínala byť neznesiteľná, trhol ňou späť a snažil sa ju ochladiť pod ramenom.

  - Bella, prosím... – skúsil.

  Všetky povešané veci sa náhle rozhýbali, akoby obchodík zasiahlo mohutné zemetrasenie.

  - Tak a dosť, drahá! Správaš sa neprístojne a absolútne neadekvátne! Ja chápem, že si nahnevaná, že máš na to právo, aj že máš dôvod a vôbec...ale prestaň sa mstiť na nevinných veciach a postav sa mi zoči-voči! – skríkol do hrmotu a lomozu snažiac sa ho prehlušiť svojím hlasom.

  Neuspel.

  - Tak toto si akože ty? Takáto si naozaj?!... Pomstichtivá? Vzťahovačná? Urážlivá?! Schopná všetko zničiť, len, aby si sama sebe učinila zadosť?! – obzeral sa obozretne, či sa mu niekde nezhmotní pred očami.

  Nikde nič. Pokračoval.

  - ...konečne som ťa spoznal...aj s tvojou pravou tvárou! Napriek tomu, že si sa zneviditeľnila, drahá! Nie si ochotná a možno nie si ani schopná ozajstnej lásky! Takej, čo dokáže aj odpúšťať, pochopiť pochybenie a dá šancu napraviť chyby! ...Nie, ty takáto nie si! ...To som si iba namýšľal! Ty dokážeš iba nenávidieť! ...Ako si ma mohla opustiť pri prvom pochybení? Ako si mohla opustiť svoje deti?!...Len tak si zmiznúť...Zatvoriť oči nad problémom a nesnažiť sa ho riešiť! Ty...ty...- vedel, že sa pohybuje na tenkom ľade a že každé ďalšie slovo ho môže stáť viac ako len popálenú ruku, ale neváhal použiť akékoľvek prostriedky, aby ju donútil sa zviditeľniť a pozhovárať sa s ním.

  Ani si neuvedomil, že lomoz utíchol. Akoby aj obchodík a každučký predmet v ňom počúvali jeho tvrdé výčitky.

  Stíchol.

  O chvíľu sa ozval potlesk a nepríjemný hrdelný smiech.

  V strede obchodu, drtiac topánkou zvyšky akejsi vázy, stál Peter Pan a skladal mu poklonu.

  - Tak to bolo vskutku teatrálne, Rumpelstiltskin! Famózne divadlo! Dráma ako od Shakespeara! Ešte keby si sa trošku bodal mečom po každej vete a umieral pri tom...to by malo tie správne grády...- posmieval sa uštipačne.

  Vyštartoval po ňom, ale strácal sa mu a zviditeľňoval inde.

  - Bella!... Kde je Bella? Bola tu! Cítil som ju! Nemohol som sa mýliť...Čo si s ňou urobil?! – kričal do rôznych strán, lebo premiestňovanie začínalo naberať na obrátkach.

  Zastal si tesne pred ním a nadvihol malú nádobku rozpučiac ju medzi prstami. Nerozdrolila sa na sklenené úlomky, ale na trblietky.

  Vsajúc do nozdier ich jemné čiastočky pochopil, že je to len esencia. Esencia z jeho Belly...

  Zhrozil sa.

  - Ona ...tu...nie...je ! – spomalene si oprašoval prsty jeden o druhý Peter Pan. – Ale počula všetko, čo si jej tu vytýkal. To mi ver! A ja verím, že keby môže...čo nemôže, o to som sa dôkladne postaral, tak už ťa drží alebo pod krkom, alebo ti leží pri kolenách a odprosuje ťa. Tipoval by som to druhé...je taká krehká, jemná, citlivá...ale klobúk dolu, Rumpelstiltskin. Všetky tie urážky a výčitky...Geniálny spôsob, ako ju vyprovokovať. Na mňa by zabral...- uznanlivo pritakal mladík.

  - Zabijem ťa! ...Ak si jej skrivil, čo i len vlások! ...A zabijem ťa, aj keby nie! – odpovedal mu odhodlane.

  Rozosmial sa.

  - Nie, nie, to ja budem klásť podmienky! Zastavím sa...zajtra...pozajtra...ešte neviem...-

  Zostala po ňom paradoxne iba vôňa Belly...Nehmotná. Prchavá...Strácajúca sa každou sekundou do nenávratna.

  Skóre sa mu prestávalo páčiť.

domiceli