OUAT - Deň "D" 15. kapitola HRA..

OUAT – DEŇ „D“

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 15

Hra...

       V jaskyni, kam sa na nápad Maleficent všetci uchýlili, bolo ku podivu dosť veselo. Vševedko sa pokúšal už beztak z neúspechov nervóznemu Nealovi dohovárať a vysvetľovať, ako sa správne zakladá oheň v uzavretom priestore, ale narážal na tvrdý odpor v podobe vlhkého raždia a totálnej ignorácie.

  Vidiac to, zhmotnil ohnivú guľu nad dlaňou a prskol ju na kopu mokrého dreva, akoby bol šťukol doma vypínačom. Neala s Dedkom prevalilo od prudkej žiare ohňa, Maleficent si pricvikla palec do otváracieho zrkadielka, dievčence, jediné úprimne nadšené z jeho prítomnosti, pribehli s veľkým smiechom a nacapili sa mu na nohavice, každá z jednej strany.

  - Dúfam, že mi nechceš povedať, že to, čo držia v rukách pred mojim nosom, sú ľudské kosti?! – obrátil sa na svoju aupairku.

  - No a ? Jasné, že sú. Ja králiky, na rozdiel od obyčajných smrteľníkov  nežeriem! Normálne stehenné kosti, dočista poobhrýzané, drahý, neboj sa...- mávla rukou, ale vstala, aby prejavila dobrú vôľu a záujem o výchovu svojich zverenkýň. – Šup šup dievčence, presunieme sa tam dozadu, mali by tam byť ešte nejaké čeľuste po princoch, budeme navliekať zúbky... Počuj, nemohol by si mi pričarovať špagátik? Zhruba poldruha metra. Spravíme náhrdelníček aj pre teba. – žmurkla na zamestnávateľa a radšej sa pratala z jeho dosahu skôr, ako sa po hlbokom nádychu rozhodne vydýchnuť a prsknúť po nej nejakú „vrelú“ slinu.

  - Stoj! – zreval predsa len.

  - Čo ti zas vadí?!... dobre, budeš im musieť kúpiť nové zubné kefky, lebo tie kosti nimi čistili, ale inak, o čo ti ide?!... Tu sa kedejakí súdni patológovia a forenzné antropologičky môžu hrať s kosťami a tvoje vlastné deti nie?! Si odľud! ...aby si vedel...- vyštartovala hneď s obhajobou, ani netušiac, o čo mu skutočne ide.

  - Zavri kredenc, drahá! Trepe ti riad! – zrúkol zas a namieril na ňu prst.

  Rovno na miesto, kde pred odchodom skryla miniatúrne zrkadielko.

  Zalovila v prednom vrecku úzkej sukne a ledva ho vytiahla.

  - Prepáč, zabudla som. – podala mu ho a čakala, či aj jej ukáže, čo uvidí. Neprekonateľná ženská zvedavosť.

  Nemal to v úmysle. Stal si obďaleč.

  Keď sa rozplynula hmla a obraz sa vyjasnil, uvidel niečo ako svietiacu nerovnomernú guľu s tieňmi vo vnútri. Vnoril sa pohľadom do nej.

 Zvonka kobky dopadalo dnu svetlo. Akoby jej steny boli z obrovského priesvitného kameňa so schopnosťou prepúšťať ho.

  To, čo uvidel vo svetle, mu vyrazilo dych.

  Muža aj ženu v tesnom priestore dobre poznal...

  - Bella...-  zašepkal nežne.

  Sedela tam schúlená v zničených svadobných šatách, ale stále rovnako krásna. Jeho sladká Bella...

  - A Hook! – neveriacky pokrútil hlavou.

 

 

  Zvonka kobky dopadalo dnu svetlo. Akoby jej steny boli z obrovského priesvitného kameňa so schopnosťou prepúšťať ho.

  To, čo uvidel vo svetle, mu vyrazilo dych.

  - Stalo sa vám niečo, pán kapitán? – spýtala sa ešte stále rozrušená, že má na prstenníku obrúčku, po ktorej tak veľmi túžila, hoci nebola od NEHO...a dokonca patrila žene...JEHO bývalej ...žene. – Dívate sa na mňa tak...nejak inak... – zneistela z jeho vyjaveného pohľadu.

  Hook nielen že zízal, ako zmyslov zbavený, on sa roztriasol a začal naťahovať k nej ruky.

  Nechala ho, hoci jej nebolo veľmi príjemné, že sa jej, hoci jemne a opatrne, ale predsa len dotýka. On -  cudzí muž. Trhla ramenom.

  - ...mal pravdu...si to ty... Si tu...a živá...- splietal útržky myšlienok, kým sa k nej pomaly približoval a hoci sa snažila, nedokázala uniknúť jeho objatiu.

    V momente, ako ju prudko pobozkal, kobka sa zatriasla a rozpadla na tisíce drobných žltkavých kamienkov...

 

   To, čo uvidel vo svetle, mu vyrazilo dych.

   Muža aj ženu v tesnom priestore dobre poznal...

   Sedela tam schúlená v zničených svadobných šatách, ale stále rovnako krásna. Jeho sladká Bella...

   A Hook!

   V momente, ako ju prudko pobozkal, kobka sa zatriasla a rozpadla na tisíce drobných žltkavých kamienkov...

  A rovnako  tak,  na drobulinké čriepky, rozpadlo sa zrkadielko na jeho roztrasenej dlani. Tá pomaličky klesala dolu a malé kúsky zrkadla cupkali medzi kamene a občas sa niektorý z nich zablysol v žiare ohňa, v ktorom sa Neal s Emmou snažili aspoň trochu sa zohriať.

  A jeho srdce...už nemal kto.

 

domiceli