RUMBELLE - Smrteľníci 11. kapitola STRETNUTIE

Rumbelle - Smrteľníci

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 11

Stretnutia...

       Zaprela si ruky dozadu o kríže, ale ešte predtým rozopla aspoň sveter do dobrej polovice a vypla si vlasy, zachytiac ich len gumičkou,  ktorou mala Bella stiahnuté pedantne poskrúcané igelitky na nákupy v kabelke, aby sa jej nerozvíjali a nezapratávali miesto.  Krútila nad jej poriadkom v tom miniatúrnom priestore hlavou a len sa utvrdila v motte, čo vyčítala z nejakého lifestylového časáku, že: “Poriadok je len dôkazom toho, že máte nadbytok voľného času...“ To ona nemala. Nikdy nijaký voľný čas. Teraz síce bude mať asi čas...ale nie voľný!

  Zaprela sa oboma rukami o mreže cely predbežného zadržania a potrmácala nimi vložiac do každej medzierky pod ne jedno z pŕs.

  - Hej, mladý...- zavolala na službukonajúceho strážnika, čo sa tváril, že má veľa papierovej roboty, hoci sa iba učil skladať lietadielka z nich.

  A tváril sa dobre, na jej oslovenie nereagoval, zvyknutý na kadejaké osadenstvo za chrbtom. O ich poznámkach ani nehovoriac.

  Vytiahla prednosti z mriežok a zvrtla sa k mrežiam z druhej strany. V kúte vedľajšej cely sa tam skrúcala postava v záplave svetlých vlasov. Bola jej akási povedomá, len ju v prvom momente nevedela zaradiť. Potom jej trklo.

  - Maleficent! Ty si tu hádam odvtedy strčená?! – bola by pretiahla hlavu vedľa, ale mreže boli nahusto.

  Oslovením preľaknutá žena potriasala hlavou a vyplašene pozerala po okolí vydajúc kdesi z hĺbky hrude pár zvláštnych zvukov pripomínajúcich fŕkanie.

  Spozornel aj policajt.

  - Vy ju poznáte?  - vstal a pristúpil k cele.

  - Jasné! Je to kobyla, čo sa mi starala o malú, keď som ja nemohla. – vyšlo z Lacey. – Uniesli mi ju a mňa strčili do toho cvokhausu kdesi v tramtárii... – vysvetľovala.

  - Chápem, že používate iste nejaký druh žargónu, ktorému ja celkom nerozumiem, ale v tom prípade, ak je to vaša známa, pomohli by ste nám s jej identifikáciou?... Našli sme ju totiž deň po tom prípade v lese, kam nás priviedli stopárske psy pri pátraní po stopách miesta činu... a navyše, mohli by ste svedčiť proti nej a my by sme konečne mohli uzavrieť ten zapeklitý prípad pána Golda. ...Zvlášť preto, že tamtým dvom sa nejakým spôsobom podarilo utiecť...Táto žena, iste v tom prípade namočená, tu už trčí celé dni a zdá sa nám, že je v šoku, pretože odmieta komunikovať, aj sa dať vyšetriť...Lenže je obvinená z únosu a dokonca z útoku na verejného činiteľa...len sa pozrite, ako ma dokopala... – vysvetľoval, ani nevedel prečo, policajt, ale ak by práve on vyriešil túto záhadu, iste by nasucho neobišiel. Prémie, povýšenie...

  - Hovno, hovno, zlatá rybka ! Akvárium nebude ! – vyprskla Lacey a zaprela sa zas o mreže. – Ja som neni bonzák, kámo,  a navyše toto čudo tu tie decká chránilo a strážilo, kým ste lapali tých pravých gaunerov...ktorí vám nakoniec ušli ?!... Počula som dobre?!... Sú vonku a maličké opäť v nebezpečenstve?!... A to ste nás neuráčili o tom ani informovať?! Bodaj  vás parom zobral!!!... – rozčertila sa Lacey a policajt mal šťastie, že ho od nej delia mreže...-  Dajte jej okamžite ten mobil a povie vám to sama! Napíše...do SMS... – natrčila ruku dopredu.

  - Nie, nie, nie. To by bolo proti predpisom. Nesmie telefonovať bez schválenia jej právneho zástupcu a povolenia...-

  - Sklapni už konečne a naval ten mobil! – strácala Lacey trpezlivosť. - Veď ti vravím, je to kobyla...prepáč, drahá, nemôžem mu povedať, že si origoš jednorožec, myslel by si, že som šlahnutá alebo padnutá na hlavu. – otočila sa na chvíľu k stále vyjavenej Maleficent a pokračovala smerom k policajtovi. – Požičaj jej ten debilný mobil, ona sa vie vyprávať s ľuďmi iba tak. Kapišto?! – Naťuká ti tam celé priznanie, poľahčujúce okolnosti a ako tak pozerám, asi už aj závet, lebo jej smrť visí na jazyku!... Že ste jej, vy magori, nedávali poriadne žrať? Nemáš tu mrkvu, jablko, alebo aspoň cukor do kávy?!...Keď tak pozerám, ty tu budeš mať skôr ten ovos pre kone, jak na mňa tupo hľadíš...!!! - nerozpakovala sa pourážať ruku zákona  tohto mestečka.

  Policajt váhal. Na urážky bol tiež zvyknutý a hoci to, čo rozprávala tá výstredná ženská, nedávalo nejakú zvlášť logiku, za pokus to stálo. Navyše je tu sám, keby to nevyšlo. Nikto sa nič nedozvie.

  Vytiahol mobil.

  Maleficent ťukala. Policajt čítal. Obaja kývali hlavami.

  Pripomínali kone. Doslova a do písmena. SMS-kujúce kone...

  - Ja krava! - capla si Lacey po čele. – Maličké sú furt v škôlke! Kto ich teraz vyzdvihne? Otec otŕča kopytá v špitáli, aupairka s materou v base, ako k tomu tie krpaté prídu?!... Hej, chlapče, nemôžeš behnúť do škôlky ? Pre moje deti?!... A cestou mi kúpiť nejaký hambáč a cigy? – usmiala sa zaliečavo na strážnika.

  Ten sa škrabkal na hlave z celého toho chaosu...Asi bude musieť zavolať posily...prémie sa budú deliť...

domiceli