Odporúčaný príspevok

FANFICTION MENU 21

nedeľa 20. októbra 2013

RUMBELLE - Nesmrteľní 1. kapitola NÁVRAT



Rumbelle - Nesmrteľní
voľné pokračovanie fanfikov...
Obchodné tajomstvá
kapitola 1
Návrat...


       Zo záhradnej pôdy, rosou stále zvlhnutej, sa vznášal opar, prinášajúci akúsi zvláštnu vôňu hliny zmiešanej s pokosenou trávou a odhnívajúcimi korienkami dožívajúcich letničiek zahajujúcimi už svoj nevyhnutný rozklad. Tá hlina akoby sa tešila, že zo smrti svojich detí získa nové živiny a dá život ďalším, bez ohľadu na to, že tie predtým museli kvôli tomu zomrieť... Taká morbídna a zároveň krásna ilúzia večného kolobehu prírody a ON mal cez čelo vrásku. Dve vrásky. Kolmé, prísne, nemiznúce...
  Ešte raz sa zhlboka nadýchol toho vzduchu s príchuťou smrti aj znovuzrodenia v jednom, prižmúril oči a do výdychu zašepkal.
  - Bella...-
  Nebadane sa posunula telom kúsok dozadu, ale nohy jej zostali pevne ukotvené v koberci. Práve prišla za ním. Ešte netušil, že je tam, keď vyslovil to slovo.
  To nebolo prísne otcovo „Bella“, ani „Bella“ slúžok, ktoré doň vnášali istý druh bezmocného opovrhnutia. To nebolo „Bella“ učiteľov, ktorí jej vtĺkali do hlavy jej honor, ani „Bella“ poklonkujúcich sa šľachticov a „Bella“ ich podarených závistlivých detičiek...nebola to „Bella“ úctivých sedliakov, ani „Bella“, ktorú si pamätala z úst matky...a možno ani nepamätala, ale priala pamätať...
  Táto „Bella“ niesla v každom písmenku niečo, čo ju dokázalo objať, pohladiť, poláskať. Čo sa dotýkalo len dychom a predsa prenikalo až kdesi hlboko dovnútra a rozlievalo sa tam a prinášalo na povrch ozvenu poskladanú z úplne iných písmen, vyslovenú však s rovnakou nástojčivou túžbou...Už mala na jazyku to slovo, na ktoré si zakazovala čo i len pomyslieť...keď sa prudko otočil a ona uvidela jeho prísny výraz tváre.
  Otočila sa a chcela ujsť, aby si ani z očí nemohol prečítať jej hlúpy, detinský nápad...
  Nemala šancu. Zmrazil ju jediným pohybom.

  - Bella...- ozvalo sa trochu chrapľavo izbou.
  Vyskočila a podišla k jeho lôžku s jemným úsmevom na perách. Jemným, ale smutným a akoby unaveným.
  Pochopil to svojsky. Veď mu predsa hovorila, ako ju veľmi bolí, keď on trpí, iste to bude príčina jej momentálneho rozpoloženia.
  - Už sme doma, láska moja. – zašepkala a prešla mu opakom prstov po líci, dávajúc si v mozgu prísne príkazy, aby ju ani len nenapadlo hojiť jeho rany a zaceľovať ich, či nebodaj tíšiť bolesť, napriek tomu, že by to robila tak rada...
  - Potrebujem pár vecí...z môjho obchodu, láska. Prosím, je to len malá truhlička vzadu v skrini za pokladňou...prines mi ju a počkajte ma doma...Kde sú vlastne naše maličké...?- obzrel sa po izbe, lebo nepočul ich ďžavot, ani žiadna invázia na jeho telo sa akosi nekonala.
  - Sú v poriadku. Vzali ich k sebe Emma s Nealom a bojím sa, že o tomto čase ešte stále počúvajú hrôzostrašné príbehy  ich nezastaviteľnej fantázie. Budeme mať čo vysvetľovať, to viem na 100%. Priprav sa na to... – pokývala hlavou a žmurkla.
  - Musíš byť unavená, je už noc...- natiahol k nej ruku, ktorá vyzerala ako chobotničia, toľko hadičiek z nej ešte trčalo a strácalo sa v prístrojoch okolo.
  - Mohla som ti poslať Lacey...už pred pár hodinami, len som si myslela, že...naivne myslela, že...- zaváhala, či sa môže pochváliť a posunúť na prvé miesto v  hierarchii ženských postáv  jeho aktuálneho života.
  Prečítal si jej rozpaky a tešilo ho, že opäť môže.
  - Bella...- milujem ťa. Iba teba. Nijakú inú...Keby to tá potvora matka príroda nezariadila mne natruc tak, že musíme aj spať...bola by si bdelá do konca života. – „...aj keď ani s Lacey to nie je zlé....“ capol mu mozog do čítačky myšlienku.
  Netušil, že si ju prečítala a mala čo robiť, aby zachovala chladnú hlavu. Semienko žiarlivosti, či chcela, alebo nie, mala dosť hlboko zakorenené a lístky z neho rašia už pekne dlho...Radšej sa zvrtla.

  Obišiel ju pomaly, raz, dvakrát, vyžívajúc sa v tom znehybnení a strachu, čo zmrazil v jej očiach. Zastal pár centimetrov za jej chrbtom a zmrazenie povolil.
  Takmer sa mu zosypala k nohám, ale ustála to, zaťala päste, aj pery a snažila sa ani dychom neprezradiť svoje rozrušenie.
  - To aké maniere mi tu zavádzaš, drahá?! – zakvílil jej takmer rovno do ucha. – Kto ťa to učil počúvať tajne za chrbtom, há?! -  zvrieskol nadôvažok.
  - Odpustite, netušila som, že neviete, že som v komnate. Nemala som odvahu...vás rušiť...vás osloviť... – priznala spontánne a čakala jeho jedovatú reakciu.
  Nebola jedovatá.
  - Tak je to dobre...Tak je to správne...Tak to má byť...- opakoval si a prsty ponoril do jej vlasov prederúc sa krúživými pohybmi až k jej koži, dal sa splavovať hnedé hebké vlny až po ich ústie kdesi pod lopatkami, kde ich vynoril a plazil sa pomaly, pomaličky hore brehom k poloodhalenému plecu, aby niektorým umožnil doplávať na plytčinu jej kože a tam spokojne padnúť a ponoriť sa do nej...
  Dych sa jej zastavil spolu so srdcom, aby sa v okamžiku zas zrýchlili a vzbúrili jej celé telo do mimovoľného protestu...
  Trhla sa a poodstúpila o krok dopredu so zhrozeným výrazom na tvári otočenej teraz vzdorovito k nemu.
  Toto ho prekvapilo. Nahnevalo. Rozrušilo. Už sa zas prestal ovládať...
  - Čo si to dovoľuješ?! Mne...mne budeš zakazovať, aby...Ja! Počuješ?! Ja som tvojím pánom! Ja si môžem s tebou robiť, čo ja budem chcieť! ...a kedy budem chcieť!...a ako budem chcieť!...Ty si moja! Rozumieš?! Moja! Len moja!!! – ziapal, ale už ho počula slabšie a slabšie, lebo ju nohy niesli von z komnaty, po dlhých chodbách, schodiskách...preč.


  - Vieš, rada by som tu v nemocnici zostala. Už som sa dohodla s doktorom Hopperom, že sa pokúsi vyliečiť moju schizofréniu... pomocou vedy...ak ti to, samozrejme, neprekáža. – opäť sa k nemu otočila a čakala odpoveď. – Mám strach, aby Lacey, keď tu bude, nestropila nejaké hlúposti, veď to poznáš, aká je prostoreká a náruživá...- pozrela zboku riskujúc, že aj z tónu jej slov, aký použila, keď rozprávala o svojej „konkurentke“ pochopí, že aj ona vie čítať myšlienky...
  - Skúsime to spoločnými silami. Veda je veda...Mágia – mágia...ale spolu...spolu to bude ten pravý zázrak! – rozohnil sa svojou novou filozofiou.
  - Toho sa práve obávam...- vyslovila radšej nahlas, lebo aj tak by si to bol prečítal.

domiceli


1 komentár:

  1. ona číta myšlienku jemu a on jej :)) ironicky krásne :)) to prepojenie minulosti s realitou sa mi páči...povedala by som, že takto vidieť lepšie ako sa ich vzťah vyvíjal a nie je to len to sladké - Bella, láska moja... a pod.- taká rovnováha v fanfiku :)) krása! :)

    OdpovedaťOdstrániť