OUAT - CESTA TMOU ..., 5. kapitola SLUČKY

Cesta tmou

kapitola 5

Slučky

„Mozog je najdôležitejší ľudský orgán. Pracuje dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni, tristošesťdesiatpäť dní v roku, od narodenia...až pokým sa nezaľúbiš...“

  V korune stromu sedela čarodejnica. Hompáľala nohou v jemnej pančuške s ťažkou črievicou po členky, obzerala si v prenikajúcich lúčoch svoje dlhé nechty a pokojne čakala na svoju druhú obeť.

  Tá prvá sa nervózne mrvila v malej hrubej knižke a viac ako litery ju zaujímalo okolie. Občas sa prudko obzrela, keď začula nejaký šramot. Dnes nebol dobrý deň...

  Skôr ako sa jej podarilo ubziknúť zo zámku, vypočula si rozhovor dvoch pomocníčok z kuchyne šklbajúcich pred masívnou pecou obarené kurence na večeru.

  - Presne takto vraj vyzeral, keď ho pod hradom našli ! Presne...- potľapkala staršia zo slúžok od peria vyholenú hrboľatú kožu sliepky natrčiac ju do plameňa, aby obrázku dodala farebnosť. – Koža celá spálená, dobitá, vraj ani jednu kostičku v tele nemal už celú. Ani jednu ! – vytrhla od trtola za hrsť ďalšieho mokrého peria.

  - Hí ?...A to takého ho aj spoznali ?! – capla si druhá po ústach a hneď to aj oľutovala. Polepené zakrvavené páperie jej ostalo viať okolo dopraskanej škrane.

  - Prd ! To ti už ani nebola ľudská bytosť! Od krku, tutohľa...- zdvihla prvá dvojitú bradu a ukázala niekoľko pásov zájdenej špiny na krku. - ...áááž sem ! – capla si medzi nohy. – Bol ti celý rozpáraný. Tuto za ceckami, jak ti máme tú kosť, tá bola napadrť rozdrúzganá a počkaj, ukážem ti...- otočila milé nedošklbané kura hore nohami, strčila palce do útrob a silno mykla.

  Koža povolila, kosti zaprašťali a večera sa rozdelila na dve polky odhaliac vnútornosti, ktoré zabudla predtým vybrať.

  Druhá nakukla a zmraštila nos.

  - Praskla si žlč. Bude horké...Panstvo zas bude vymŕvať...- okomentovala.

  - Drž hubu ! Čo ťa do toho, poviem aj tak na teba...teda takto ti mal rozdrapené celé rebrá, všetky vnútornosti vyšklbané... – ako hovorila, tak aj činila. Nešetrne pitvúc úbohú sliepočku až po mäso. - ... a v nich ti mal namiesto srdca strčenú akúsi tajomnú knihu ! Iste Satanské spisy dáke, zakázané, hrozitánske...- roztiahla nechutne zababranú ruku pred tvárou tej druhej.

  Tá radšej s odporom pohla hlavou dozadu...

  „Sú zaujímaví a dosť podnetní títo ľudia z kuchyne...“ zamyslel sa Rumpel už hodnú chvíľu čítajúc Belle myšlienky bez toho, aby vedela o jeho prítomnosti. „Budem musieť byť nabudúce  kreatívnejší. Síce som ho umučil, aj mŕtvolu zohavil a podhodil pred bránu zámku, ale tú knihu som mu len vložil pod ruku...navyše bola rozprávková...Chápem, očakávali iste odo mňa viac...Sklamal som. Nevadí. Chytím si iného a odvediem prácu lepšie...“

  - Rád ťa vidím bellissima Bella...- zašepkal zmeneným hlasom.

  Roztriasla sa.

  - Už som si myslela, že dnes neprídeš...- začala smutne.

  Prekrútil očami rovnako, ako Maleficent, čo práve vzhliadla zo stromu začujúc jeho priveľmi eroticky nastrojený hlas. Ale vidiac, ako sa škrabká znudene na bruchu opretý lakťom, čo pokračoval do dlane a tá za ucho o strom a prekrúca očami, jej zobralo nádej, že už je v tom až po tie uši.

  Oprela sa teda aj ona, odtrhnúc si nejakú ihličku a začala si od nudy čistiť ústnu dutinu. Stále mala pocit, že „jeho oriešky“ naozaj neboli píniovými orieškami...

  Rozhovor plynul a plynul.

  Bella rozoberala dnešný deň, niektoré knihy a ohavného netvora, čo podhadzuje mŕtvoly k zámku, Onen netvor driemal opretý o strom s trávou v ústach a občas čosi klišeovité nadhodil, Maleficent už bolela noha od kývania a vyrábala si z ihličia a živice bábiky a potom ich ďalšími ihličkami prepichovala a pritláčala ku kmeňu...

...až kým jej jedna nespadla rovno k Belle pod nohy...

  Tá vyskočila ako obarená a s nevôľou hľadela na malé pichľavé strašidielko s prebodnutou hruďou. Chytila sa sama za srdce, ani nevedela prečo.

  - Že ja sa vrátim na zámok po Hoodov luk so šípom a prestrelím ti ten zvedavý rypák, drahá priateľka ! – pozrel Rumpel hore do konárov.

 - Sa nepotentuj !... Som bola len zvedavá na tvoj spôsob flirtu !... Ale ti poviem, týmto by si nezbalil ani sopel do vreckovky ! ...sa  môžeš od hanby pod zem prepadnúúúúť... Už aj ma vyhrab, ty jeden nemožný idiot ! – ozývalo sa zrazu spod Rumplových nôh.

  Prekročil miesto, kde uväznil drahú Maleficent zažmurkajúc tým smerom.

  - Ber si príklad od krtka. Do dvoch dní si vonku, neboj, až tak hlboko som ťa „neprepadol“, drahá ! – pokrútil rukou a vykročil k Belle.

  Tá nevidela, ani nepočula nič, čo sa tu pred chvíľou odohralo.

  Držala v rukách neforemnú bábiku a jemne z nej vyťahovala zabodnutú ihličku. Potom miesto pofúkala.

  „A ja že som detinský..“ pokýval Rumpel nad ňou hlavou.

  - Si taká dobrá, Bella...- zašepkal dojato, až mu samému prišlo z toho nevoľno.

   Usmiala sa.

  „Na dnes stačilo...“ nadýchol sa Rumpel.

domiceli