OUAT - CESTA TMOU..., 4. kapitola VOJACI

Cesta tmou

kapitola 4

Vojaci

      Zostával ležať s rukou pod hlavou a na ukazovák druhej si namotával šnúrku z viazania košele. Pevne, až po látku lemu na nej, kým posledný článok prsta nezmodrel. Potom ju odkrúcal a pozoroval akéhosi chrobáka snažiaceho sa vtrepať do primalej škáry v rohu.

  Absolútne ho nezaujímal zúbožený chlap v strede kobky obtočený hrubou reťazou, čo sa mu bolestivo zabárala do tela obtáčajúc ho presne v rytme točenia šnúrky na košeli.

  Podliatinami napuchnutá tvár nešťastníka už hrala všetkými farbami, prevládala fialová, čo prerastala do modrej.  Reťaz zaškrípala a odmotávajúc si biely pásik z ukazováka odtáčala sa aj ona z tela chudáka do opačnej strany, kde-tu vytrhnúc kus kože, na miestach, kde sa chlpy zachytili o polozhrdzavené krúžky šialene rinčiacej reťaze.

  Rumpel trhol šnúrkou a rýchlo ju odtočil. Ten istý pohyb zopakovala aj reťaz a polomŕtvy muž scapol na zakrvavenú dlážku ako podťatý.

  Mučiteľ sa znudene nadvihol zo škripca a pofúkal si mierne zmodralý prst. Kvapky krvi okolo muža stuhli,  razom sa zmenili na červené sklenené čriepky a stačilo už len pohnúť prstom kúsok sem a potom tam, muža poprevaľovalo rovnako a črepiny mu trčali z tela...

  - To nemôžeš aspoň trochu zakvičať, aby si mi spravil radosť?! – ozval sa znechutený Temný pán. - To je taká nuda mučiť vás smrteľníkov ! – vyvalil sa zas na guľatinu mučiaceho prístroja, ktorý mu teraz slúžil ako provizórne lôžko a preložil nohu cez nohu.

  Úbožiaka zvrtlo dvojnásobne a údy sa mu poprekrúcali jeden cez druhý. Z úst mu vyšiel akýsi dlhý výdych a pramienok hrčkatej sčernetej krvi.

  - No, prosím !...To sa dalo čakať ! – rozhorčoval sa škrekľavo kat -  Si mŕtvy a to sme sa „zhovárali“ sotva tretí deň! -

  Vstal a s odporom pozrel na skrútenú mŕtvolu pod nohami. Ešte štuchol do nej špicou papuče a nesúhlasne pokýval hlavou.

  - Čo som to vlastne chcel ?!... Jáj ! – nahol sa nad kopu. - Druhý raz, keď sa budeš chcieť vysmievať mužovi s rozprávkovou knižkou pod pazuchou, najprv sa ho spýtaj, či sa ti to oplatí !... Hrdina ! ...– fľochol na neho pohŕdavo, prekročil na nepoznanie znetvorenú mŕtvolu vojaka, čo kedysi verboval do vojska sira Mauricea a premýšľal, čo si dá na raňajky po tak tvrdej práci...

  Ešte mu nedalo, otočil sa .

- ... To vieš, Temného kolovrátok melie pomaly, ale isto ! ...alebo to bol Temného mlyn...?! ...alebo ústa...?! ...Nejako sa mi tie frazeologizmy už pletú...Asi si zaobstarám učiteľa jazyka!...alebo učiteľku ?!... O jednej by som už aj vedel...– zaškeril sa nepríčetne, až sa mu ohavná tvár zvlnila do stoviek spotených vrstevníc a veľkým oblúkom pritreskol kované dvere na mučiarni.

    Odhodlane kráčala širokou prázdnou chodbou. Lenže v závese za ňou dupotala stráž. Zastala. Vojak tiež. Pohla sa. Vojak tiež. Zvrtla sa a založila ruky v bok.

  Vojak zaspätkoval, obzeral sa do strán, kto mu pomôže zo šlamastiky, ale po prvé mal prilbu cez oči a po druhé chodba bola na jeho nešťastie stále prázdna.

  - Ty ma sleduješ ?! – nahla sa k nemu Bella.

  - Sledujem ! – zasalutoval vojak a vzpriamil sa ako na vojenskej prehliadke.

  - Kázal ti to niekto ? – pristúpila ešte o krok.

  - Kázal ! – poslušne odvetil mladý vojačik.

  - Tak to sme si teda zakonverzovali...- vzdychla Kráska.

  -  Zako...zakoko...-

  -  Ani sa nenamáhaj – kývla nad ním rukou.

  V tomto paláci nebolo s kým prehodiť reč. Slúžky sa len chichotali a ohovárali sa navzájom. Pestúnka mala problém nájsť základné slová, najmä po nejakom tom krčiažkovom dopingu. Otec riešil nové problémy so zlobrami a sestra staré s Gastonom, ktorému sa už poldruha roka od zásnub nejako do svadby nechcelo. A vojaci, z celej tej vzorky predsa len najzaujímavejší, aspoň fyzicky, mali vštepené zrejme len jednoslovné odpovede.

  - Môžeš ísť. Nepotrebujem ťa. Viem si na seba dať pozor aj sama. – kývla rukou, aby sa vojak vzdialil.

  - Nemôžem ! – opäť sa chudák narovnal. – Nesmiem sa od vás pohnúť ani na krok ! – doplnil nesmelo.

  - Ani na krok ?... A si si istý ?... Nie náhodou na piaď? Alebo na stopu ? Na siahu ? Na míľu ? Či len na lakeť?...- zneisťovala a obtierala sa akoby nenápadne okolo neho.

  Z vojaka tiekol už pot.

  - Neviem ! ...už...- priznal zmätený farbu. – Pôjdem sa sirom Gastonom a spýtam sa ešte raz !... Porúčam sa !... Odchádzam ! – zasalutoval, zvrtol sa a dlhými krokmi sa pratal preč.

  - A pozdrav ho odo mňa ! – usmiala sa.

  Dve muchy jednou ranou. Zbavila sa dotieravého strážcu a presne vie, komu sa za neho „poďakovať“!

  Vykročila smerom dolu, do podzemia, rozhodnutá rýchlo vypadnúť zo zámku aspoň na malú chvíľu von, do prírody, do lesa...nie, nie... Nebude klamať sama sebe. Pod strom.

  Čo ak dnes príde ten tajomný tichý hlas zas ...

domiceli