Rumbelle, ROZMRVENÉ III., 20. kapitola - finále

 

ROZMRVENÉ III

20. kapitola

    ...kedysi dávno...

    Podchod ju nasal a ťahal s davom do improvizovanej tmy. Navyše dolu schodmi. Brala ich popamäti, nevidela si pod nohy. Vzďaľovala sa dennému svetlu a k neónom preblikujúcim kdesi v hĺbke, bolo stále ďaleko. Roztrasenou rukou opatrne hladila stenu naboku, ako jedinú istotu. Sotva lapala dych. A to od taxíka sem stačilo prejsť pár krokov. Nekonečná vzdialenosť. Preplesknutá dažďom a poslednými udalosťami, to prestala dávať. Cítila, ako sa zosypáva, zrnko po zrnku. Potrebovala sa oprieť o niečo stabilné a pevné. Ale stena jej pod rukou ožívala. Chladila, škriabala, rezala, bránila sa dotyku.

    Čmáraniny a zvyšky strhnutých plagátov boli zrazu plátnom rozohrávajúcim príbeh odčítaný z jej prstov. Desiatky roztrasených sekvencií. Jeho ostrý profil. Pohľad. Plachý úsmev. Vážna tvár. Jeho oči, vlasy, pery. Jeho bozk. JEHO! Chcela zo steny stierať vysielané obrazy, odmietala si ich pripúšťať, byť ich súčasťou v hre stále privretých viečok. Drsný neomietnutý betón škriabal jej dlaň aj brušká prstov. Bála sa obzrieť a odčítavať z grafitov, veštiť z tagov svoj osud ako z neznámeho runového písma čoby tituliek k filmu. Nemôže sa obzerať. Nemôže sa obzrieť! Zakázala si to. Nesmie, nesmie, nesmie...

   Odriekala tantru ničenia, ale zvnútra jej odpovedala len bolesť. Vyrážala svoje protestsongy a pečiatkovala jej nimi celé vnútro. Pýtali sa preraziť kdesi von... v éteri sa vykričať. Srdce bilo prudko, cítila ho pod druhou dlaňou, ktorou si pridŕžala hodvábnu šatka, aby jej ju zas čosi neodvialo...

  Ruch podchodových cestičiek sa znásoboval a smerom k nástupištiam zrýchľoval. Nestačila mu. Cítila, ako slabne. Po poslednom schode sa trochu zapotácala na neistých opätkoch čižmičiek, prešla ešte  kúsok popri stene, nechala pár ľudí vraziť do seba pri obiehaní, kým sa stene natočila chrbtom a lopatkami o ňu oprela. Spustila sa o pár centimetrov nižšie a chcela zhlboka dýchať. Rozdýcha to, rozdýcha všetko...rozdýcha.

  Zotierala spakruky z tváre kvapky dažďa, čo sa o ňu prichytil, keď vyletela z taxíka. 

  Nebol to dážď...

  - Neplač. Nech je to čokoľvek, čo ťa rozplakalo, nezaslúži si to tvoje slzy, – ozvalo sa kúsok od nej.  

  Akýsi čudný, vytiahnutý starý chlapík v predpotopnom saku, čo vôbec neladilo s ničím, čo mal ešte pod ním oblečené, či skôr nahádzané na seba, tam sedel na zemi vedľa niekoľkých kusov Nota Bene a tváril sa, že ladí gitaru a pohmkáva si niečo, ako podklad pre slová, čo možno ani nepatrili jej. Nevnímala ich obsah, bol to skôr zvláštne tlmený  tón, ktorý ju zaujal.

  - Nehľadaj v živote cestu, hľadaj pokoj. S pokojom príde šťastie, so šťastím príde radosť a s radosťou láska... a cesta sa ukáže sama, - vložil si do kraja úst brnkátko, ale hneď ho aj vytiahol. Nechutilo.

  - Blbosť... - vypadlo z nej.

  - ...si chorá? ...si stará alebo ...mŕtva?! – zaťal necitlivo a pozrel jej prižmúrenými očami hore do tváre. – Tak nemáš prečo plakať... - doložil už pokojnejšie.

  Pochopila. Tento tu ju nepoľutuje. Zrejme má niečo v hlave za tie roky naškrečkované a má aj potrebu to odovzdávať ďalej. Osvetový pracovník na voľnej nohe... Aj keď tie má smiešne natiahnuté, aj trochu od seba a ľudia mu ich musia obchádzať ako mravce prekážku. Nie každý pribrzdí včas a jemu občasný kopanec pohne  nohou ako metronómom. No, no, no. A zas ticho.

  Stála príliš blízko pri ňom, aby ju ignoroval, zvlášť, keď tam verejne smoklila. Smrkla. Zakývala hlavou záporne. A potom kladne. Oboje patrilo premoknutým semišovým čižmičkám.

  - Hneváš sa na mňa? - nevzdával to. Skúsil to znova, keď stále nič nevravela.

  - Hnevám sa... len sama na seba, ale ...to nikomu nemienim vešať na nos... - dala jasne najavo, že žiadne múdre ani iné rady momentálne nepotrebuje. Toto je jej... čo, Belle? Bolesť? Problém? Starosť? Opäť jej čosi zovrelo hrdlo a vytlačilo z očí dve nové slzy. Narovnala sa, odlepila chrbát od steny a chcela odpochodovať, čo najrýchlejšie sa zapojiť zas do davu,  rýchlo s ním splynúť a nechať sa vytlačiť až pred vlakom, ako jej to len jej labilné nôžky v ešte labilnejších štekličkách dovolia.

  - Počkaj, počkaj! Držať v sebe hnev, je ako vypiť jed a čakať, že sa otrávi niekto iný. Ušetri sa hnevu. Vyhoď ho zo seba a otvor sa... svetu... alebo pokojne aj mne. Som dobrý poslucháč, – pochválil sa s úplne vážnou tvárou. – Tri veci nemôžu zostať skryté. Slnko, mesiac a pravda. Priznaj si pravdu... Ak to neurobíš, ona sa aj tak nestratí, nezmizne. A raz sa ti vráti ako bumerang! Ako zatúlaný psík... - prešpikovával ju stále pohľadom a čakal, či sa chytí.

  To je taká transparentná? To každý do nej takto vidí? Alebo je tento tu nejaký šaman, čo vie čítať myšlienky a pohnútky... mala by si si pohnúť preč, Belle! Rýchlo. Bež, bež, bež!

  - Pochybuješ o mojich slovách alebo pochybuješ o sebe? – zvolal hlasnejšie, vidiac, že mu uniká.

  Akoby do nej strelil harpúnou a pomaly, pomaličky si ju priťahoval späť k sebe, do pomyselnej klietky slov.  – Neexistuje nič zradnejšie ako si zvyknúť pochybovať. Pochybnosti ľudí rozdeľujú. Sú jed, ktorý rozdeľuje priateľstvá a rozbíja vzťahy... – dodal už si celkom istý, že presne toto bude na ňu účinkovať.

  - Nepochybujem sama o sebe! Nepochybujem ani o svojich rozhodnutiach! Sú správne! Nemôžeme byť spolu! Musím sa vrátiť k svojmu priateľovi a on zas  ...k svojej...priateľke! Tak je to správne! Tak to musí byť! – vykričala mu svoju spoveď aj bez ďalšieho motivačného mučenia. Aj s ďalšími slzami. Aj s ďalším opretím sa o stenu, zošuchnutím sa po nej dolu a skrútením sa do klbka s hlavou medzi ramenami.

  Z gitary sa ozvalo pár nesúrodých disharmonických tónov. Tváril sa, že ju nepočul. Nechcel ju rozplakať. Chcel sa len...zhovárať.

  - Len prečo...to tak...veľmi bolí?! – dvihla k nemu uplakanú tvár spoza rukáva.

  Gitara zadrnčala ešte čosi a zmĺkla. Iba po nej párkrát klopol roztvorenými dlaňami.

  - Bolesť je istá, ale utrpenie... to je už voliteľné. – oprel si ruky o gitaru a čosi v priestore precvičoval prstami. – Je to na tebe. Ak si o niekoho práve prišla, ak som dobre rozumel, je na tebe, či ho budeš oplakávať, ...takto ako kôpka nešťastia, alebo si necháš len tie pekné spomienky a posunieš sa ďalej. Môžeš búchať hlavou o dvere, čo sa práve pred tebou zatvorili... alebo vojdi do tých, čo sa otvorili ako ďalšie. - Nakoniec bude záležať len na troch veciach. Ako silno si milovala, ako dobre žila a ako ochotne si sa vzdala vecí, ktoré neboli určené tebe, – otrčil dlane a ponúkol jej ich zas prázdne.

  To zabolelo. Ale... Nie, už nijaké „ale“! Áno, musí sa ho vzdať. Nebol určený jej. Teraz to už vie. Celkom naisto. Keby sú si súdení, tak si predsa nemôžu obaja začať s niekým iným... To dá rozum!

  - Usmiala si sa. To vyzerá, že si si spomenula na niekoho, koho... ľúbiš. To je dobre. Je dobre mať v živote takého človeka. Treba ľúbiť!  Ak pre niekoho zažneš lampu, osvieti aj tvoju cestu... – pousmial sa aj sám a opäť niečo zabrnkal. Neznelo to ako hudba. Ale dali sa pri tom poutierať posledné slzy.

  Poobzerala sa, či neuvidí niečo ako klobúk alebo plechovku, kde treba hodiť mince, ale nič podobné okolo típka nestálo. Ľutovala to. Hrať asi veľmi nevie, ale... Pomohol jej. Otvoril jej oči. 

  - Ták,  to tu máte, šéfe.  A dobre, že ste mi postrážili miestečko aj s mojou gitarkou. Nič sa nepredalo? Nevadí. Ale to moje sačko vám pristane. Nekúpite ho?... A inak, kamoš tam dal len také drôty, malo by to vydržať, kým neprídete domov, potom to ale treba dať opraviť. Už ozaj opraviť... Také malé kolečká sa raz dva dolámu... – tlačil pred sebou s krikom invalidný vozík bezdomovec, čo ledva pribrzdil pred nohami chlapíka s citátmi. Ten sa už vysúkaval zo strašidelného saka. Predavač Nota Bene, zatiahol brzdu na vozíku, s fukotom podobral chlapíka pod pažami a vyložil ho doň. Nohy mu jednu za druhou umiestnil  na stupátko a preklopil popruhom. Po každej potľapkal.

  Ešte chvíľku pozorovala zvláštny úkaz, ale nevedela, čo povedať, ako zareagovať. Nevedela pomôcť. To ju mrzelo najviac. Všimol si jej rozpaky.

  - Zdravie je najväčší dar... – odpovedal jej na ne s úsmevom. Podal ruku „kamošovi“, čo bol ochotný provizórne mu opraviť invalidný vozík, zakýval jej a položiac drsné ruky na veľké kolesá prehovoriac ich k pohybu, stratil sa v dave.

  - Nekúpite Nóta Béééne, slečinka? – stal si vedľa nej muž v škaredom nemodernom saku.

  - Ďakujem, ale ...ponáhľam sa ...na vlak!  – hľadala rýchlo výhovorku.

  - Jako vždy! Jak to ten náš starý premúdrelý „Budha“ robí, že vždy pri ňom pekné baby mäknú, aj keď je chromý a ja keď nejakú oslovím, bum ho! Ponáhľa sa na vlak! On si trepe dve na tri a babenky sú z neho paf... Závisť, slečinka, len sprostá závisť. Ja ho mám rád. Dosť si toho preskákal... kým doskákal. Ale Notu Beeene si kúpi vždy... On sa neponáhľa na vlak. On sa už nikde neponáhľa... – škrabal sa starec pod sánkou a díval sa smerom, kde zmizli životné pravdy.

  Pohla sa tiež. Mal vo všetkom pravdu. Pohne sa dopredu. Ďalej... Zažínať lampu v jednej polorozpadnutej usadlosti s jedným nevrelým chlapíkom, čo...ju miluje. A bude jej svietiť na cestu. A bude IM svietiť na cestu...

 

   ...práve teraz...

     Oči jej svietili, kým sa dívala do tých jeho. Mrzelo ju, že ho rozčarovala, rozhodila...že zostal smutný. To vôbec nemala v úmysle.

  - Opustiť ťa? – zakývala záporne hlavou. – Vieš, nebudeš mi veriť, ale raz som stretla Budhu. Povedal mi veľa múdrych vecí, ale... ja som im vtedy nerozumela. Nechcela som im porozumieť. A tak som stratila more času, porobila more chýb, kým... kým som prišla na to, že ty si jedinou láskou v mojom živote. To bola tá pravda, o ktorej "pán samozvaný Budha" hovoril, že nezostane skrytá, ktorej sa darmo budem brániť a klamať samú seba, že všetko je inak... Presne si pamätám jeho slová: "Priznaj si pravdu..." Vrátilo sa mi všetko ako bumerang... - na okamih sa odmlčala. Hrdlo jej stiahlo

   - A ešte jeden citát hovoril pravdu a ten som si nechala pre teba: „Daj svojim blízkym krídla, aby mohli lietať. Zázemie, aby sa mali kam vrátiť a dôvod, aby chceli zostať.“ Ty si mi tie krídla dal, nechal si ma vtedy ísť, aj keď tuším, ako veľmi to muselo bolieť. O to viac to bolí mňa, že som to nevidela, ...ale viac tú chybu už nikdy neurobím. Ty si mojím zázemím aj dôvodom prečo chcem zostať.  Milujem ťa a nikdy ťa už nechcem opustiť. Ale ... najskôr si musím vybaviť zopár vecí. -

  Ako skryť dojatie?

  Asi sa o to ani nepokúsi...

  Potrebuje silnú dávku svojho "lieku"...

                                       FINÁLE, priatelia. 

Prajem pekné prázdniny, užívajte voľna a niekedy možno zas... 

                                                                                     ...do čítania!!!