Rumbelle, ROZMRVENÉ III., 7. kapitola

 

ROZMRVENÉ III

7. kapitola

 

    Pred starou Frenchovou dodávkou tichúčko brzdilo auto. Očividne úplne nové, lesklo sa v slnku a do okien mu nebolo vidno. Vytiahol kľúčiky zo zapaľovania a potuteľne sa usmial. Zostal sedieť pripútaný, pohodlne opretý, s rukami pevne zabodnutými na volante. Vychutnával si lúčmi zaliaty obrázok v ráme predného skla.  Pred ním bolo jeho dielo, jeho projekt a jeho budúcnosť. Asi by nemal byť taký okato nadšený a rád, ale nedokázal skrývať nadšenie, že všetko  mu v poslednom čase, v podstate, vychádza.

  Žena na sedadle spolujazdca uznanlivo prikyvovala, vidiac všetky tie zmeny, čo tu nastali od jej poslednej návštevy. Vtedy jej bolo jedno, kde je, hlavne, že ju tu prijali a poskytli na chvíľu strechu nad hlavou. A zabezpečili inú natrvalo...

  - Pokojne by si sa mohol živiť ako realitný maklér. Vila, kde žijem teraz ja a toto tu, boli  jedinečné kúsky v škaredej škrupine, v ktorej len skúsený odborník mohol vidieť skrytý potenciál a dokázal ho vytiahnuť z tých starých barabizní, držiacich pokope len silou vôle, na svetlo sveta. – pozrela Emma jeho smerom s uznaním a palcom hore.

  Rozosmial sa a hneď aj zvážnel. 

  - Ako poliš si bola vždy dobrá, drahá.  Ako som mohol pochybovať o tom, že ma raz takto pekne  aj tak odhalíš. Áno, mám nos na tento zvláštny druh investícií. Staré nehnuteľnosti sú pre mňa ako afrodiziakum. Priťahujú ma, ako magnet. Je to mágia... Ak si zaumienim nejakú získať, neustanem, kým sa jej nezmocním. A som v tom dobrý. A nemusím si ani sám špiniť ruky. Mám na to ľudí, čo ich pre mňa vedia získať. Ale viac sa ma radšej nepýtaj. Ako polišovi, aj keď bývalému,  by sa ti to nemuselo páčiť... – ťukal si po chlopni nosa a nebadane na ňu žmurkol.

  Prižmúrila jedno oko, trochu sa oddialila a druhým si ho zoskenovávala. Mohlo ju to vystrašiť. Možno aj malo. Čas na odvetu. Ale jediné, čo vystrelilo, bol jej pás. Chystala sa vystúpiť a v načatej téme radšej viac nepokračovať. Položil jej však ruku na rameno, aby ju na chvíľu ešte pribrzdil.

  - Práve som bol k tebe viac ako úprimný. Bol by som rád, keby si mi to trochu oplatila a odpovedala konečne na moju otázku... – zvážnel.

  Natočila sa k nemu a ešte chvíľu si ho vážnejšie premeriavala. Bahnila si v jeho neistote. Už roky sa poznajú, ale tento muž ju aj tak vždy dokáže niečím prekvapiť. Ani sa nečuduje Belle, že je z neho namäkko. A on z nej natvrdo. Emma, nebuď sprostá. Uznaj, že tieto dve navonok nekompatibilné persóny patria skrátka k sebe. A nevrav, že nevieš prečo. Po tom všetkom, čo si spolu, aj bez seba prežili. Dopraj im to a nerieš, čo ťa nepáli... Aj keď ťa to páli, lebo poznáš pravdu. A poznáš aj druhú stranu mince.

  - Nečum na mňa týmto tónom! To, že som tu, je myslím si dostatočná odpoveď na to, čo si sa pýtal, keď si mi prvýkrát volal. Belle je dospelá, rozhoduje sa sama za seba. Ak sa rozhodla... vrátiť sa k tebe, ...zostať s tebou, ...nevidím dôvod, aby som ju od toho odhovárala. Nevravím, že ja odjakživa patrím k vášmu fanklubu a priznávam sa, fandila som jej, aj keď bola s ním, priala som si, skrátka a dobre, aby jej to vo vzťahu konečne vyšlo. Má právo byť šťastná po boku muža, čo ju bude milovať... A bacha! Muža, čo ju nesklame! Čo ju už nesklame! Nikdy viac nesklame! A na toto, si daj ráznu odpoveď ty sám! Ak si myslíš, že na mňa zaberá tvoj kukuč strateného šteňaťa, nezabúdaj, že ja nie som Belle! Ja som Emma! A Emma ťa má prečítaného. Emma si dá na teba bacha! Emma má totiž Belle rada!  Aj preto som tu... –

 Mračil sa, keď hovorila o ňom, o „tamtom“, ale tvár sa mu vyjasnila, len čo spomenula „muža, čo ju bude milovať.“ Samozrejme, na poste videl iba samého seba. Odopol pás, pootvoril dvere. Stopla ho teraz ona.

  - ...ale ak sa dozvie, ako to v skutočnosti bolo s Monikou a... so získaním tejto lukratívnej nehnuteľnosti, neručím za ňu, ani za seba. Ja budem vždy stáť na strane Belle. S tým počítaj. Mňa si nekúpiš... – povedala bez štipky zaváhania. Sucho a odhodlane.

  Prikyvoval už hodnú chvíľu.

  - Odkiaľ vieš o Monike?! – prekvapilo ho ale ďalšie vyplavené tajomstvo.

  Iba sa víťazoslávne uškrnula a tentokrát žmurkla ona na neho, klopkajúc si po chlopni nosa.

  - Som poliš! Zabudol si? Aj keď bývalý... ale som v tom tiež dobrá! – tresla dverami tak, že žena vpredu v záhrade sa vyplašene zvrtla.

  - Emááá! – zamávala, čosi šepla otcovi a rozbehla sa ku kamoške, čo práve vystúpila z ich nového auta.

  Hodila sa jej rovno okolo krku a nadšene hopkala ako pubertiačka, ktorej z mesta priviezli navýšené dáta. Nečakaná návšteva ju objala s rovnakým nadšením, ale objatie začalo povoľovať a paže Emmy ju odsúvať od seba.

  Vo verajách domu stál totiž chlap, ktorého dnes, ani nikdy v živote, už nemala chuť vidieť. Odstrčila Belle úplne a natočila sa k mužovi, čo ju doviezol.

  - Aj toto prekvapenie je tvoja robota?! Tak toto si prehnal, nemyslíš?! – natrčila na neho ukazovák a bola by mu ním najradšej rovno vypichla oko.

  Nedôverčivo pozrel na Emmu a následne smerom k Belle. Čo robí akýsi cudzí, neznámy chlapík na prahu ich domu?! Len pár hodín po tom, čo z neho päty vytiahol on?! A prečo sa jeho prekvapenie čertí na prekvapenie, ktoré zrejme patrí skôr k Belle. Mračil sa. Ani si neuvedomil, že na Belle.

  - Prepáč, Emma, nemrač sa na mňa Adam, ja som nikoho nepozývala, nevolala. Neviem, čo tu chce... náhle sa zjavil chvíľu po tom, ako si odišiel. Poslala ho sem naša spoločná známa... Monika. Splietal čosi, že dostal echo, aby sem prišiel, že tu nájde veľa zaujímavého...teda, že tu nájde niečo, čo by ho mohlo zaujímať. Alebo také čosi... – prelietavala z jedného na druhého. - Vysvetlí mne konečne niekto, prečo je tu dnes toľko nečakaných návštev?! Máme deň otvorených dverí, Adam?! Mohol si mi o Emme povedať. Prečo so všetkým robíš iba samé tajnosti?! – vyčítala. A právom.

  Emma sa uškrnula, preložila mu ruku okolo krku a potľapkala ho po pleci.

  - Vidíš, vidíš. Adam, Adam, karma je zdarma! Monika vyplávala na povrch rýchlejšie, ako si si myslel, však?! A ako vidím, tá potvora hrá na všetky strany! Čo také si jej ráčil urobiť, že má potrebu mstiť sa nám všetkým? Tebe, Belle...a ešte aj mne?! – precieďala medzi zuby tesne pred jeho vyjavenou, nepríjemne prekvapenou tvárou.

  - Kto je ten chlap?! Čo má spoločné s Monikou?! – mykol sa, zhodil ruku z pleca a zabodol pohľad do chlapíka, čo sa k nim práve blížil krížom cez budúcu záhradu.

  Belle utkvela v hlave iná, modifikovaná, veta. Čo má spoločné Adam s Monikou?!

  A ešte jedna. O akej karme to tu hovorí Emma?!

  Prečo sa tu teraz cíti ako piate koleso na voze?