Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 54. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

54. kapitola

 

      Šumenie fontány súperilo s kvapkami dopadajúcimi na fóliovú strechu letnej terasy. Zaťažkávajúca skúška. Ešte hodina intenzívneho lejaku a čašníci vyzbrojení portvišom, držiac ho za rúčku, natrčený ako kópiu dohora, budú s námahou dvíhať preliačené obliny a spúšťať vodopády nazbieranej vody vedľa pre zákazníkov vyhradeného priestoru. Aj tak ich pri tom manévri celých ošpliechajú. Daň za sedenie vonku...

   Mechanicky kývala rúčkou nového kočíka zaparkovaného vedľa jej plastovej tonetky, nohy pri členkoch prekrížené, odložené elegantne trochu bokom, pohľad upretý kdesi von medzi kvapky. Líca mala ešte stále počmárané mokrými prúžkami pramienkov vlasov. Nedobehli pod strechu včas. Mali toho veľa, čo potrebovalo rýchlo skryť. 

  Chvíľu ju pozoroval v tomto pokojnom, takmer podriemkávajúcom móde, ale všimnúc si husiu kožu na holých ramenách, pohrabal sa v jednej z tašiek, ktorými bol pod stolíkom obložený a vydoloval z nej šatku, v ktorej včera priniesla malého a dnes zas vyniesla von, kým nekúpili kočík.

  - Ďakujem... – pridržala si jeho ruky na pleciach, čo jej zahaľoval a priložila k jednej z nich stále mokré líce. – Pre malého trochu zabúdam na seba... – ospravedlnila svoju únavu.

  - Ja nezabúdam. Ani trochu... – roznežnil sa slovne, ale predstavil si tú hrôzu, keď mu nachladne, bude prskať, sopliť a všetko okolo toho, ako v časoch jej alergií, čo ju vytáčali do nepríčetnosti z bezmocnosti ich ovládať a on sa mohol len mlčky prizerať, aj to len vtedy, keď vyhodnotila svoju tvár, ako pozerania hodnú.  Jedine to horúce telo by prijal, ak by ono prijalo to jeho... Prihorúce sny.

  - Tu sú vaše horúce maliny, ...ale upozorňujem dopredu, že je v nich trochu toho alkoholu, ako recept káže, neviem, či ste si to takto priali... – pozrela na ženu vedľa kočíka úslužná postaršia čašníčka.

  Zdvihla hlavu, usmiala sa.

  - Nebojte sa, som zodpovedná matka. Nekojím. Žiaľ, nevyšlo to... – trochu sklamane nazrela do kočíka, kde spokojne odfukoval Gideon.

  - To je mi ľúto, ale poviem vám, vám nemusí byť. Nemáte vôbec čo banovať. Nie je to zas žiadna slasť, ako sa nám snažia všade vsúkavať do hláv. Mne prvý syn tak dokmásal bradavky, až som chytila zápal. Tá bolesť. Prsiská som mala naliate ako balóny, tiekol z nich taký sliz mazľavý, pálilo to, bolelo ako šľak a malý to nechcel piť... A viete, čo mi odporučila lekárka? Že najlepšie bude, ak to  malý vyťahá. Tak som mu nedala umelé mlieko, ani čaju, nechala som, nech ťahá. Si hladný, ťahaj! A ten chudák ťahááál, pišťal, pľul, lebo to bol hnis, ten zápal, to nechutilo asi bohvieako. A mňa to bolelóóó,  až mi slzy tiekli od tej bolesti... Ale zabralo to. Predstavte si! Vytiahol mi ten zápal z tela. Potom už bolo dobre. Cha! Až kým mu nevyšli zuby. Dohryzené bradavky sú aká bolesť?! Nikdy viac! Buďte rada, že sa tomu vyhnete. Ani prsníky vám nepoovísajú ako mne. – vypla sa, ale z plnej podprsenky pod vskutku napnutou blúzkou nebolo vidno, v akom sú stave.

  Belle mykalo ústami, súcitne jej prikyvovala, on hľadel s hrôzou na ženu s jej príšernými spomienkami. Radšej siahol po horúcom nápoji. Prvý hlt mu chutil... ako hnis. S nechuťou ho položil späť na tanierik, nech sa tam odparuje bez návštevy jeho úst.

  Radšej sa pozeral na ňu, ako s prižmúrenými očami naberá do nozdier vôňu malín a asi rumu a usmieva sa pri tom.

  - Zvážnel si. – nahla sa viac k nemu. – Predstavoval si si ma s prsiami pod pupok? Aj to raz bude, telo a starnutie sú predsa prirodzené. – štrngla si s jeho pohárom a schuti nabrala nápoj do úst, až sa jej v lícach urobili bubliny ako škrečkovi.

  - Človek obviní druhého len z toho, čoho je sám schopný. – vrátil jej aj s úrokmi štrngnutie, ale neodpil si. Prešla ho chuť na čokoľvek tekuté po tých strašidelných storkách o kojení. – Ty si ma predstavuješ ako... o pár rokov? Respektíve, si zhrozená, ako vyzerám teraz, po tom, čo si ma roky nevidela? – vypol sa, ale sebavedomie ho opúšťalo rýchlejšie ako unikala para z čaju.

  Zošpúlila pery a zamračila sa, aby ho trochu naštvala. Aj sa zatvárila, že si ho premeriava od hlavy po... pás, lebo zvyšok bol schovaný pod malým stolíkom. Odložila dopitý pohár a prekryla mu zložené ruky svojimi. Boli od šálky horúce.

  - Milujem ťa, Adam Gold. Takého, aký si. Aký si bol. Aj aký budeš. Si mojou istotou v tomto čudnom svete, ktorému prestávam občas rozumieť a si mojím denno-denným prekvapením, ktorý môj bláznivý život robí úžasným a naplneným až po okraj. Občas sa pýtam, čím si to všetko zaslúžim. Čím si zaslúžim muža ako si ty... Neviem, čo by som bola bez teba... – pritisla útle prsty o jeho veľké ruky, akoby ho v ich malom deravom hniezde chcela celého objať na jeden mocný dotyk. Lebo sa rozochveli.

  Nikdy nepočul krajšie vyznanie. Kedy si ty počul vôbec nejaké vyznanie?! Dojatý bol ochotný... aj vypiť tú prečarovanú žbrndu. Ale to by musel vytiahnuť ruky spod tých jej. A to nikdy nemieni urobiť. Alebo ich vymení a radšej oblapne tie jej svojimi. A nevypustí. 

  Jednu z nich si nenápadne uvoľnila sama, siahla po jeho nápoji a vypila mu ho. Do dna.

  - Asi sa pocikám! – doložila romanticky, oslobodila aj druhú ruku, odgrgla si do nej, ospravedlnila sa žmurknutím a vykročila hľadať toalety.

  Sledoval, ako si šatkou márne prekrýva hlavu, balansujúc ňou ako krídlami rogala a  uteká na druhú stranu ulice, preskakujúc iba každú druhú mláku. Terasa nemala vlastné wecká. Sídlila vedľa verejných toaliet a tie boli... pomerne blízko. Ale v daždi – nekonečne ďaleko.

  - To som zvedavý, do čoho si ťa poutieram... – povzdychol polohlasom.

  - Vzadu máme staré obrusy, ak chcete, jeden vám požičiam. – vypočula si ho čašníčka a podľa hesla: „Náš zákazník, náš pán“ sa aj ponúkla, nalievajúc zvrchu spenené mlieko do nápoja nejakému zákazníkovi. Mlieko niééé...

  Skúsil sa na ňu usmiať, ale nevydalo.