Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 41. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

41. kapitola

 

     Prekročiť prah je jedna vec a cítiť sa za tým prahom ako doma, asi druhá. Odprisahá, že v živote tu nebola. Ale už verí, že za tie tri roky sa diali veci, o ktorých nemá šajn, ale sú reálne. Teraz to vidí zas na vlastné oči. Také nejaké hmotné vákuum a priestor zaprataný predmetmi, o ktorých netuší, ako súvisia s jej životom. Toto má byť akože jej študentská izba, kde trávila čas počas prvých semestrov a potom v čase, keď semestre už neboli prioritou, lebo ich nahradili trimestre? Tamto kuchyňa, kde „gazdovali“ s otcom a ktorá jej, či si spomenie, či nie aj tak nič moc nevraví? V tomto kamrlíku bude dnes spať?! Dívala sa do miestnosti s miniatúrnym oknom, s jedným preležaným gaučom, nočným stolíkom zaprataným v troch vrstvách kadečím „potrebným“ s neurčitou primárnou a ešte neurčitejšou sekundárnou funkciou a skriňou, okolo ktorej sa nedá prejsť k tomu takmer neviditeľnému oknu, tobôž ju otvoriť.

  - Ešte si to môžeš rozmyslieť, ja už nejak svokrovi vysvetlím, že jeho spánok ti je prednejší a ty sa pokojne vyspíš aj... vedľa mňa.  – pozeral jej ponad plece.

  Neocenila jeho pokus o vtip. Hodila kabelku, ktorá ju dnes naštvala, lebo sa dala vykradnúť na gauč a sadla si k nej. Prepadla kdesi do hlbín. Dolovať sa z tadiaľ bude asi ťažšie ako bolo tam bez rozmyslu vhupnúť.

  - Hmmm, to vyzerá, že ma nemáš v úmysle zachrániť, ani keby o to poprosím, – skonštatoval skleslo, oprel sa o veraje a premýšľal, čím by ju skúsil obmäkčiť, aby mu zabránila nechať sa dať dobrovoľne zabiť vlastným svokrom. Podľa toho, ako buchoce so zásuvkami v kuchyni, dá si záležať...

  - Mám tu ešte granadír, iste vám vyhladlo, poďte si rýchlo dať! – doznievali do buchotu kredenca príkazy z kuchyne.

  Prekrútila očami a natiahla k nemu ruku, aby sa ju pokúsil vyloviť z priepasti, do ktorej padla.

  Neveril vlastným prekrúteným očiam. Natiahla k nemu ruku?

  Cítila, že sa chvel.

  - Na útok otcovho granadíru nestačí, ak budeme len dvaja. Prehrali sme už teraz a budeme to musieť vstrebať, - stisla mu dlaň, ktorá nechcela vypustiť tú jej, ani keď už bola z gauča vyplávaná na hladine... ale vytrhla sa.

  Zmäkčený sa díval, ako mu mizne v kuchyni. Jemu by stačilo, ak by boli „len dvaja“. A neverí, že už prehrali. To nikdy nevstrebe! Natiahla predsa smerom k nemu ruku! Smerom k nemu! Už sa noci so svokrom toľko nebojí. A aj boj s granadírom dá so cťou. Možno.

 

 

  - Ako to, že ste vy dvaja zas spolu? - nahol sa pán French k nej, hrabúcej sa medzi fliačkami a zle rozpučenými zemiakmi s čo najtichšie vyslovenou otázkou, aby ho zaťko z wecka náhodou nepočul. – Ty si si na neho spomenula?  - zadíval sa na ňu neskrývajúc sklamanie.

  - Nie, to ja som si spomenul na ňu! Spomenul som si na to, že som právoplatne ženatý a je mojou povinnosťou sa o manželku... – zaváhal, vidiac ako sa „jeho právoplatná povinnosť“ právom zhrozene mračí a mlčky si vyprosuje, aby ju niekto, koho si zatiaľ nepamätá, dovolil nazývať ju „manželkou“.

  - Spláchol si?! Nič som nepočul! – vyštartoval po ňom starec, nahnevaný, že sa dal prichytiť pri úskoku, ako sa dozvedieť pravdu o týchto dvoch skôr, ako ho prevalcuje.

  - Áno, upratal som si po sebe a aj v sebe. Ak toto chcete počuť. Spravil som veľa chýb, posral veľa vecí, ale som pripravený prijať zodpovednosť a postaviť sa problému zoči-voči! A neumývať si nad tým všetkým ruky...– odsunul stoličku s hrmotom a ešte hrmotnejšie na ňu dosadol, skryjúc neumyté ruky ich prekrížením na prsiach. Keby pustil vodu, nepočuje, čo svokor vyzvedá od dcéry.

  Jeho „problém“ sa mračil ešte viac. Hups! Musí začať lepšie vyberať slová. Ak bude príležitosť, lebo práve sú centimeter od jej výbuchu. Pol centimetra, dva milimetre, milimeter! Búúúm! Vystrelila zo stoličky a so škrípaním ju odsunula, až takmer spadla.

   - Ako vidím, poradíte si tu aj bezo mňa! Zase ste sa proti mne spikli, ako vtedy, keď ste na mňa narafičili tú bláznivú svadbu! A... – výbuch ustával. Posledné slovo ho zalialo galónom vody. Čosi zasyčalo...

 

 

   Znudene listovala v nejakom obdobne nudnom časopise s tými najnudnejšími obrázkami aj textami aj reklamami. Vizuálna kalkulačka jej veselo cynicky škrtala jednu položku za druhou. Čo ju najviac škrelo bolo, že nie kvôli financiám, ale úplne, úplne paušálne. Všetky tie krikľavé naaranžované catteringové dekorácie, menu, šaty, doplnky a spol. Nič z toho neladilo s prelomom novembra a decembra. Videla to reálne na pľušť, dážď, víchor, kosu a v pozadí vianočné artefakty. Rozmazané a zafŕkané.

  - Bellinka, môžeš mi...cililing...prosím...cililing...pomôcť...cililing. - vsúkavala sa do vlhkosťou raziaceho kvetinárstva kopa tlačená otcom.

  Hrdo sa postavil pri obrie, v niekoľkých vrstvách pobalené balíky, čo zatiaľ neprezrádzali svoj obsah, ale zdali sa jej akési povedomé. Nový tovar? Nový tovar! Skúsila ich prelustrovať odhadom, ale nemohol to už vydržať.

  - Ešte som ich ani ja nevidel, ale vraveli, že sú super! Stíhali to len tak-tak, vankúše, či podsedáky ešte dorábajú, ale základ by bol...- mrmlal do šuchotu igelitu a vydolovával z neho prekvapenie.

  Vyčarovalo jej to len plachý letmý úsmev na tvári. Len za otcovu dobrú vôľu. Stále s jeho nápadom, usporiadať svadobnú hostinu u neho v kvetinárstve, nebola stotožnená a stále nemala odvahu mu to povedať. Zvlášť, keď...

  - Predstav si, zatvor oči a predstavuj si to... Toto... - odmotal si ju z krku, kam sa mu dojato skryla. - Poposúvame jednotlivé regále k stenám, doplníme kvety, najmä črepníkové, nejaké tie vianočné ruže, vianočné kaktusy, prípadne, tie sa potom skôr predajú...aj k Veľkej noci. - začal obchodnícky básniť a ona si predstavovala nekonečnú kopu krikľavých červených vianočných ruží. Tak to teda ešte nikto na svadbe nemal. Stále lepšie, ako prípadné umelým snehom zaprasené plastom páchnúce vianočné stromčeky. Ok, takže vianočné ruže. Dúfala, že namiesto stužiek a tylu nevymyslí otec vianočné girlandy, lebo tie sa budú lepšie predávať tiež...

- ...pár stojacich črepníkov tu vo dverách a tam pri stene a také to veľké kvetinové srdce nad vrchom stola a tam vaše iniciály! Kartón obalíme alobalom, bude sa to pekne lesknúť. - rozplýval sa a to srdce, ako roztiahol paže, bolo fakt obrovské. Veľa, veľa... alobalu.

  Medzitým vykladal z balíkov sivé črepníky v naozaj totálne barokovo gýčovom móde, plné bucľatých dietok s vetvičkami zle opracovaného betónu. Našťastie, s patinou starého a oplieskaného. Len tie vianočné ruže si jakživ zatiaľ vôbec  nedokázala predstaviť...

  - Poobede behneme po tie vaše kreslá. Alebo načo! Len by zavadzali. Z kulturáku mi iste požičajú stoly s lavicami. Tými primontovanými k sebe. Používajú to, keď majú program v amfiku. Trochu fľakaté sú, ale... to zakryjeme látkou obrusov. - vydoloval z obalu niečo so slnečnicovým vzorom a skladmi, ktoré nerozžehlí ani parný valec.

   - Ale bielu nemali. Vzal som teda žltú. Iba takú svetložltú, pozri, neboj, Bellinka. A sú plastové, tie neprepúšťajú vlhko.-

  Bellinka sa bála. Červené vianočné ruže na žltých krčmových obrusoch. S kvietkami. Slnečníc. Iba takých svetložltých... Hororová svadobná zostava.

   A otec začal z ďalšieho balíka naozaj ťahať girlandy.

  - Vianočné som neobjednal, toto sú ešte halloweenske, trval som na bielej, ale mali ju len v kombinácii s oranžovou alebo čiernou. Vzal som tú oranžovú. Nevadí, že sú to tekvičky? A tuto, keď tým strašidielkam či dúšikovia sú to, premaľujeme tie vyľakané ústa na úsmev... no, nevyzerajú ako sladké anjeliky?- zašuchotal jej dvoma pred zúfalo roztvorenými očami.

  Už sa začínala báť, čo bude v ďalších balíkoch, ktoré otec starostlivo skladal z vozíka.

  - Vravel som ti, že ani osvetlenie nebude problém. Tie hadice, čo mi požičali z elektra sú trištvrtecolové a krásna žiarivomodrá s neonovoružovou. Taký ten mužsko-ženský princíp. Ping-pong, či jak sa tomu hovorí. Pozapletáme ich a nainštalujeme okolo celého obchodu...- krúžil ukazovákom po kútoch a mrmlal si metráž a ukotvenie.

  Ani nemala silu mu ping-pong opraviť na jing-jang.  Teraz by už najradšej zatvorila oči nadobro a prestala si predstavovať. Otec však mal ešte zopár vylepšení.

  - Na zem nainštalujem ten umelý trávnik, čo som mal v lete vonku pred obchodom. Je síce trochu opršaný a zdupaný od blata, ale, ak použijeme tie lacné chryzantémy, aj tak by sa všetky k všechsvätým neminuli, rozoberieme ich a posypeme to celé... Poriadne nahusto... Aspoň nebude vidieť špina a keby aj niekomu pri jedle niečo spadlo, tá tráva to skryje... Ozaj, jedlo! - skríkol, ale už ďalší balík neotváral. Trochu jej odľahlo. Predstavila si psie granule.

  Odmlčal sa. V duchu preberal okolité reštiky a stravovacie jednotky.

   - Kebab by nemusel všetkým chutiť, pizza je moc veľká, cestoviny nie, hamburger by mohol byť ako predjedlo, v krajnom prípade... Myslíš si, že keby poprosím kuchárky v tej osobitnej škole tu poblíž, že by nám spravili pár chodov navyše?! Granadír robia priam famózny! - otočil sa na dcéru.

  Nasucho preglgla.

  - A bude aj muzika! - tleskol, aby ju prebral z letargie. - Poznáš Kelčovanku? Tí, čo hrávajú na seniorparádach? Tak, síce Jozef s Ivanom nemôžu, lebo majú vtedy nejaký pohreb, ale ostatní dvaja prídu. Veď trúbka a heligónka nie sú až také potrebné. Stačí malý bubon, harmonika a ja si spravím ešte z pivových štupľov ten...oný, ozembuch. Vždy sa mi to tak páčilo na svadbách! - začal si s prižmúrenými očami do hmkanej melódie búchať imaginárnym nehudobným nástrojom.

  - To je smútočný pochod, Pochod padlých hrdinov...otec, svadobný znie...trochu  inak...- opravila jeho playlist.

 - To ešte doladíme. - uzavrel hudobnú vložku a odhodil neviditeľný ozembuch.

  - Bellinka?! Bellinka a kam bežíš?! - nestihol ju skoro pribrzdiť.

 - Idem si do požičovne karnevalových kostýmov zabeštelovať nejaký... Neviem ešte či godzilu, alebo pikačua! - vyprskla a buchla dverami, len tak zacililingalo.

 - Nemusíš...už som volal... - skúšal, ale už bola preč.

  Mobil však predsa len vytiahol a priložil k uchu.

  - Vybavené. Bol som taký presvedčivý, že teraz sa jej aj svadba v nočnej košeli bude zdať lepšia, ako to všetko, čo som jej ponúkol. Mám to u teba, zaťko! Idem povracať tie kraviny. Maj sa! A povedz jej, že pikaču by moc splýval s obrusmi, nech vyberie niečo do fialova, aby to trochu kontrastovalo... Nerieš, ona ti to vysvetlí... alebo ťa prizabije. Nás oboch... - usmial sa na aparát. - Blázon, starý, na čo sa ty už nedáš nahovoriť...- ohol sa k porozbaľovaným estetickým katastrofám, aby ich pekne zas uložil a vrátil.

 

   Pozreli jeden po druhom. Ani jeden z nich sa však nebavil. Ostentatívne im zmizla za tretími dverami, keď za prvými dvoma nenašla, čo hľadala. Nie je doma ako doma.

  - Asi už vie, že je vydatá... – lakonicky skonštatoval svadobný otec.

 - Asi nie je stotožnená... za koho. – doložil sklamane ženích a zaryl vidličkou do granadíru. Nič horšie ho už dnes čakať nebude.