Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 37. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

37. kapitola

 

     Lesk v očiach ju prezrádzal. V mnohom. Aj keď sa mnohé snažila zamaskovať, popierať a jednoducho skryť. Vedela, že príde... Nie, nevedela, priala si to. Na konci nástupišťa identifikovala jeho siluetu. Spoznala by ho vždy a všade. Jeho spôsob chôdze, držanie tela. Typický prižmúrený pohľad a naoko prísnu tvár. Kráčal vážny, s prirodzenou autoritou a rešpektom a díval sa priamo na ňu. Iba na ňu. Jedine na ňu. Napriek tomu si rozkázala, že mu nebude bežať oproti, nebude sa na neho siapať a nebude fňukať, ani nič podobné, na čo mala chuť. Belle, ovládaj sa. Zachovaj odstup. Správaj sa ako dospelá. Prvé dve predsavzatia by ešte šli zrealizovať, ale tým tretím ho nemá šancu oklamať. A možno, kto vie...

   Lesk v očiach ho prezrádzal. V mnohom. Nemal si dávať dolu tie okuliare. Nebudeš zrýchľovať, nebudeš sa infantilne usmievať, nebudeš otvárať náruč, aj keď máš na to všetko chuť. Adam, ovládaj sa. Zachovaj odstup. Žiadne ovplyvňovanie súdu. Ani jej úsudku. A možno, kto vie...

  Zastal iba malý krok od nej, menší, než sa patrilo a väčší, než chcel a mlčky si ju nežne obzeral. Cítila ten pohľad a bahnila si v ňom. Ješitne  sebecky žensky. Patril iba jej jedinej.

   - Nezbalila si si zubnú kefku. Mala by sa meniť zhruba každé tri mesiace. Ale neboj sa, nebudem ju vyhadzovať. S vyhadzovaním mám totiž v poslednom čase dosť zlé skúsenosti... – zatiahol ruky za chrbát, aby ho nezradili.

  - Vyhodil si, nebodaj,  niečo, čo ti potom chýbalo? – omotala prsty oboch rúk radšej o uchá tašky. Aby ju nezradili.

  - Už teraz mi chýbaš, srdiečko. Ale, chcem ti povedať, že rešpektujem tvoje rozhodnutie. Aj ho chápem. Pamätáš sa na ten seriál, čo bežal pred... pár rokmi: Kde bolo, tam bolo? V jednej časti hrala dôležitú úlohu puknutá šálka. Kdesi som čítal, že láska je ako šálka. Ak ju chytíš do rúk neisto, vypadne ti a rozbije sa. Ak ju na druhej strane chytíš priveľmi pevne, praskne tiež. Ja som ten druhý prípad, priznávam.  Sebecky som ťa chcel len sám pre seba a ignoroval tvoje... túžby, potreby a nevšímal si signály, ktoré volali o pomoc. Nepoučil som sa ani z minulosti. Raz sme už šálku spolu lepili. Nie raz. Neraz... A vidíš, stále robím jednu a tú istú chybu stále dookola. Som vzťahovačný a som sebecký, ale... nie, nie, nebudem sa už na nič vyhovárať. Nechám ťa len ísť svojou vlastnou cestou. Ale jedno „ale“ mám. Choď, ale ja..., ale ja ťa budem čakať! Aj s tou nevyhodenou zubnou kefkou... – skúsil plachý úsmev.

  Aké romantické. On si pamätá aj ten trápny fantasy seriál. Dvanástu časť prvej série videla stokrát. On asi o niečo menej... a predsa. Presne vie, ako sa cíti. Ako rozbitá. Ak je pravdou všetko to, čo čítala v tom rukopise, tak ten druhý, je ten prvý. Prípad. Nedržal ju tak, ako mal. Iba neisto, tak sa nemôže čudovať, že mu vypadla z rúk. Vypadla z postele. Teraz spomínaš na tú nemocničnú, však? Či? Belle, kam až chceš v skúškach zájsť?! A čo všetko a koho všetkých chceš testovať? A do akej hĺbky?

  - Kde bolo... už nie je... a je možné... že ani nikdy nebude. Musím s tým počítať, ale musím sa aj pokúsiť... nájsť svoje tri roky života. Nie je to totiž málo, ale... – pristúpila o krok bližšie. Nebezpečne blízko. Takmer k jeho uchu. Veľký risk. - ...ale bude to menej ako tri mesiace... možno tri týždne, možno tri dni. Ešte neviem. Musím... skúsiť. – zas radšej cúvla do bezpečia mimo intímnej zóny.

  Prikyvoval. Rozdýchaval. Prerátaval. Nenormálne dlhé časové obdobia. Tri roky, tri mesiace, tri týždne, aj tie blbé tri dni. Každé jedno. Asi sa medzitým prihlási na kurz nejakého orientálneho jazyka, aby jej potom mohol čítavať rozprávky tisíc a jednej noci v origináli.

  - Usmievaš sa. Teší ťa, že... odchádzam? – zaklipkala viečkami a pootvorila ústa.

  - Nie, srdiečko, len mi napadlo: Tisíc a jedna noc. To bude zhruba čas, na ktorý si momentálne nespomínaš. Aký krásny antirozprávkový paradox. Teda, pre teba je to realita. – povzdychol nahlas. – Belle, bez ohľadu na to, či si spomenieš alebo nie. Či sa vrátiš, alebo ... s ním... tam zostaneš. Ja tiež zostanem... veriť na rozprávku. A teraz, Kráska, tvoje Zviera odchádza za svojimi povinnosťami, aby ťa čas vyliečil z prípadného Stockholmského syndrómu a necháva ti slobodnú vôľu a... navždy otvorené zadné vrátka... – teraz sa, pri posledných slovách,  nahol trochu viac on, ale jej vôňa ho skoro zabila a mal čo robiť, aby ruky udržal na uzde.

    Neudržal.  Ľavá vybehla a kým jej mozog stihol zabrániť, prešla jej bruškami prstov po hladkej sánke. Pocítiac jej jemnosť, zvrtol sa a takmer sa rozbehol. Preč. Lebo sa vráti, prehodí si ju cez plece a odtiahne do najbližšej jaskyne ako neadertálec. Do úvahy pripadala aj čakáreň s bezďákmi na miestnej vlakovej.

  Vykrivila ústa a bolo jej do plaču.

  Prečo jej neponúkol, aby sa vrátila?  Aby zostala?! Prečo?!

 

 

  Zmizol z dohľadu, stratil sa medzi ľuďmi aj v hmle slzy, ktorú spakom ruky rýchlo utrela. Predsa si predsavzala, že bude silná. Robí to pre seba. Aj pre nich. To vákuum im neprospievalo ani jednému. Pokračujeme v čakaní na vlak. Päť krokov tam a päť späť. Tam? Späť?

  Kráčal k nej pomaly. Nebol si istý, čo bude. Neveril si. Zastal na mieste, kde by končilo jej päť krokov po obrate. Zvrtla sa a zastala.

  - Le plus-que-parfait, pluskvamperfektum... dej, ktorý prebiehal ešte pred dejom minulým. Niečo, čo sa v minulosti odohralo ešte pred tou „udalosťou“ kdesi v tom sanatóriu, ktorá je už tiež minulosťou...Respektíve, ako sme sa boli dohovorili s pánom profesorom... -

  - Môžeš...môžete s tým prestať, prosím, Adam? – stopla ho,  – Nebudem sa tváriť, že viem o čom točíte, aj keď francúzštine rozumiem, ale prečítala som si váš... ďalší román? Ak narážate na naše zoznámenie sa... – hlavou jej preblesklo tých pár stránok.

 

 

   Ako môže niekto sedieť na lavičke vo vodorovnej polohe?!  Premerala si ho drzo dvakrát, dúfajúc, že jeho zatvorené oči ju z ničoho neobvinia. Natiahnutá, skôr vychudnutá, než štíhla postava, sa teraz zdala nepomerne vyššia.  V porovnaní so sebou sa jej všetci zdali vyšší. A nielen zdali.

  Temenom hlavy sa zapieral o medzeru v murive a špicami hnusných bagandží už odryl dobré dve piade, ako sa zrejme zosúval z lavičky do podložia neupraveného chodníka k domu, ktorý podobne, ako jeho majiteľ, trpel nedostatočnou starostlivosťou. Na okamih jej ho prišlo ľúto. Chodníka. Takáto nádherná, výnimočná  usadlosť a necháva ju bohapusto schátrať.

  - Aj tebe sa tu páči, však, drahá? ...len by som nabudúce ocenil, keby sem napochoduješ v teplákoch, aby synko z toho doučovania mal aj niečo iné, ako fľaky na spoďároch. – ozvalo sa, bez toho, aby sa čo i len pohol, len nozdrami,  jednou z nich  v stále pretrvávajúcom  tiku,  zachytával jej vôňu, keď vyplávala ako prvá z domu.

  Očervenela. Správne celú situáciu prekukol, napriek tomu, že ho počuli chrápať až hore, do podkrovia. Jej  plány a sľuby Emme, vskutku, vyhoreli skôr, ako vôbec vytiahla učebnicu a hoci sa snažila zachovať si pokoj, aj čistú hlavu, a predostrela mu v skratke polovicu gramatiky svojho krásneho rodného jazyka, v očiach Neala sa prestierali, zachádzajúc do tajomných úžin a hlbín úplne iné priority, ako jej francúzština.

  - Netrapoš tu! – fľochol na neho nevraživo mladý, za ktorým sa vliekol zvuk splachovača, zakopnúc o prah, naprával si privysoko zaťaté nohavice. – Nikto nie je na tvoje priblblé  žvásty vysadený. A ďalšie iste naprogramované výlevy, že peniaze pre mati ti prídu každú chvíľu si odpusti, na botník som ti vyložil upomienku od vydavateľa. Už druhú, ako som zaregistroval...Zase si nedodržal nejaké ich termíny. Ja sa aspoň snažím plniť si povinnosti. No, povedz, Belle, nebol to môj nápad, aby si mi vysvetlila to „plusové perpetuum mobile“ či jak sa tej francúzskej kravine hovorí?! – vyzval mračiacu sa mladú ženu uzatvárajúcu zaťatými perami ich zvláštny antikomunikačný trojuholník.

  - Le plus-que-parfait – pluskvamperfektum ! ...si mal na mysli?! – opravil ho podráždene,  takmer to zanôtiac, jeho zhrozený rodič a vystrelilo ho z lavičky.

  Zhlboka sa nadýchol a nahol sa k nej, ale pohľad sklopených očí jej padol skôr do jeho asymetrického výstrihu typu:  „gombík, čo nenašiel tú správnu dierku“, než tváre, čo ju v prvom momente zaskočilo a aj zamrzelo viac, ako jeho štipľavé slová.

  - Nehádžte perly sviniam, drahá... Amen. – pokýval hlavou namiesto pozdravu. - ...dej, ktorý skončil ešte pred dejom minulým...- odcitoval pateticky, ako Cyrano, odniekiaľ vyhrabanú poučku a odhodil svoju dlaň vdiaľ.

   Dvihlo mu kútik úst.

   - ...aké prorocké, vizionárske...blá-blá-blá... - prižmúril oči, cmukol, nadýchol sa, zaprel oboma rukami o lavičku, sťažka vstal a zaliezol, zabuchnúc za sebou dvere.

  Neal prekrútil očami a zaťapkal perami, napodobňujúc plané tliachanie.

  Ona však spozornela.

 

  - Čo keby... sme sa... skúsili... zoznámiť sa... znova, – natiahla k nemu ruku. - Dovoľte, aby som sa vám  predstavila. Volám sa... Belle.  A áno, aj túto vetu mám z manuálu,   – dodala trochu sarkasticky a pritlačila rameno k taške visiacej na pleci.

  - Mohla by si, prosím, prestať hrať divadielko a radšej, napríklad, navrhnúť obyčajné tykanie? – zaškľabil sa a vysvetlenie, čo malo byť cynickým pokračovaním vety, si nechal radšej pre seba, aby ju nevystrašil. „Cítim sa ako debil, keď mám vykať vlastnej manželke a matke môjho syna...“

  Zagánila. Je to hulvát. Bezpochyby. Tvoja krvná skupina obetí, Belle. Presne „ten typ“  ktorý sa na teba lepí a snažíš sa ho, respektíve v tvojom prípade už opakovaná chyba nie je chybou, už je voľbou, svojím altruizmom a empatiou k strateným existenciám, prevychovávať.   

   Tak, prosím...

 

disclaimer photo by itsrumpledearie/instagram