ROZMRVENÉ II
30. kapitola
Vráťte cisárovi, čo je cisárovo, Bohu, čo je božie. Vrátil mrkvu zime chladničky. Sebe sa pokúsi vrátiť rovnováhu. Uškrnul sa. Ako metafora celkom dobré. To dievča vie, ako ho „vyzbrojiť“ a tým celkom odzbrojiť. Ale aj tak... Bol by radšej, keby ju cestou z kuchyne, zatiaľ, kým sa celkom neotrasie, nevychladne, neupokojí sa a nevráti do intencií normálneho, no bude stačiť prijateľného, preventívne, kvôli jej aj jeho dobru, nestretne, ale rozmery bytu veľa obchádzok neumožňovali. A navyše ju nechcel vôbec obchádzať. To radšej riskne ten stret. "A Adam, skús byť skôr hromozvodom, než guľovým bleskom, hoci to ti ide očividne aj uchočujne lepšie. Stíš decibely a použi niečo ako diplomatické riešenie, ak ti toto slovné spojenie vôbec niečo hovorí. Apropó, čo keby si ju nechal vyrozprávať sa? Horšie, ako to, čo si čítal, to už aj tak byť nemôže... či?! Adam, ty sa bojíš, že... môže?!" Podpichoval mozog. "Dobre, dobre, zatvor už tie dvierka na chladničke, už si vychladol dosť. Byť ešte chladnejší vôbec nie je nutné. Ani žiadúce." Dopĺňalo srdce.
Nebola v obývačke schúlená v kresle, ani v spálni opretá o sklo neotvoriteľného okna. Sedela na chodbe, na botníku a obúvala sa.
- Nechceš sa radšej obuť do mňa? – skúsil opatrne. Podľa narýchlo pripraveného plánu. Pianissimo.
Nadvihla viečka aj hlavu, spustila ramená s topánkou.
- Potrebujem na vzduch. -
Z plánu razom sfúklo striešku.
- To, akože ti tu nedovolím voľne dýchať? – Piano.
- Chcem ísť niekam von... –
Posledné poschodia sa roztriasli.
- Von z väzenia? Cítiš sa tu, u mňa... uväznená? – Mezzopiano.
- ...prejsť sa, vyčistiť si hlavu... –
Začínajú praskať steny, vypadávať tehličky.
- Ahá, hlava?! Aká katarzia?! Aká očista?! Niečo mi uniklo?! – Mezzoforte.
Neodpovedala. Iba kladne prikývla.
Plán zoskratoval, zaiskrilo sa, zosunul sa k zemi.
- Tak predsa! ...kedy si mi chcela o tom povedať?! Chcela si vôbec?! – Forte.
Povzdychla. Zohla sa po topánku a snažila sa urýchliť proces obúvania sa.
Dvihol sa kúdol prachu.
- Utekáš pred realitou alebo predo mnou?! A chcem počuť pravdu! - Fortessimo.
- Nie, nechceš. Dnes sa chceš iba hádať a ja práve dnes nemám chuť riešiť tvoje mindráky. Prepáč. Mám svojich dosť. Chcem ísť von. Potrebujem sa nadýchať čerstvého vzduchu, potrebujem si vyčistiť hlavu a všetko si znovu premyslieť... – pustila nohu na dlážku, až to duplo.
Načiahla sa za kľučkou a stisla ju.
Urobil dlhý krok vpred, vsunul sa pred ňu a zadkom pribuchol otvárané dvere. Prižmúril oči. Nozdry sa mu chveli. Díval sa priamo do jej tváre. Bože, aká je krásna. To sa teraz ozval kto?
Cúvla o krok. Vzdávala sa. Aj tak ju držal v zovretí vyčítavého, ba priam nepriateľského pohľadu. Rovná linka pier neveštila nič dobré a ona stále nechápala, čo ho tak irituje. Prečo ho ona sama, už len svojou prítomnosťou tak irituje? Nahla hlavu trochu bokom, trochu uchom, či si konečne nevypočuje dôvod. Príčinu. Spúšťač... Čokoľvek jasné, čomu by konečne porozumela. Čo by mohla pofúkať, prípadne zahojiť takým nežným bozkom, napríklad.
Jej malé ošívanie sa sa ani nesnažil dešifrovať.
Bez toho, aby sa pozeral, rukou našmátral papiere vo vrecku kabáta. Vytiahol ich a chvíľu držal pred sebou, ako poliš placačku brzdiacu premávku. Držal, kým sa mu v ruke nezačali chvieť. Kým sa nezačal chvieť aj sám, vidiac ju, ako si úchytkom prečítala nadpis a jemne sa usmiala. To nečakal...
Už nepovedal nič. Odstúpil od dvier a prv než prešiel okolo nej späť útrob do bytu, hodil jej jedovato zložku do rúk. Zákrutu nevybral celkom šťastne, narazil jej do ramena, až sa zapotácala, ale ani sa nesnažil ju zachytiť. Ustála to. Ale... To nečakala...
- Adam, počkaj, počkaj... – vyprevádzala ho najskôr pohľadom do spálne, potom zo spálne do obývačky a späť k nej na chodbu, - ...veď toto je to...čo som napísala... tam v tom hroznom dome. Taký malý odkaz..., naťukala som to do písacieho stroja... a ...a odkiaľ to máš?! Zostalo to predsa tam... a ... - sledovala, ako sa obúva aj sám, ako sťahuje z vešiaka jarník, ako nevie do neho trafiť a každý trhaný pohyb je kontraproduktívny.
Šľahol ho o zem. Aj so sprostými vyvrátenými rukávmi. Aj s debilným opaskom, čo sa zamotal. Aj do neho kopol, aby mu nebránil pristúpiť k nej bližšie. Takmer na doraz. Z očí do očí. Nos takmer o nos. Pery pri perách. Ako rád by ju zovrel v náručí a bozkával. Cítil jej vôňu, jej teplo... Videl jej rozpaky. Počul šepot...
Začal však svojsky. Z úplne druhého konca. Zvýšil hlasitosť. Viac! Na plné pecky.
- Presne! V tom dome! Tam to malo aj zostať. Aj s tebou! Aj s ním! Aj s celým tým vaším happyendom zavŕšeným životom! – pokúšal sa dostať sa k dverám, ale tentokrát ich nechtiac bránila sama. Celkom dôkladne.
Popri tom roztržito trochu stíhala listovať v už pomerne poničených papieroch.
- ...čo...čo je vlastne toto? Toto... ostatné... tu... tie desiatky stránok? – tvár sa jej mrvila nepochopením kontextu jeho slov aj celej situácie.
Vystrúhal pobavený ksicht. V nanosekunde mu však zamrzol. Len jedovato precieďal cez zuby.
- Čo to je? Čo to je?! Tak ja ti poviem, čo je to! To je to, nad čím si dnes preliala toľko sĺz, tam v tej kaviarničke na námestí... toľko plaču a ľútosti, ako veľmi ti tento... - ďobal do papierov zúrivo, sotva ich udržala pred jeho útokmi. - ...ako ti tento život veľmi chýba! Ako ti on veľmi chýba! Ako si mi to mohla urobiť, Belle?! Prečo?! Prečo si mi nepovedala rovno, že si... si spomenula a že sa chceš vrátiť späť! Do svojho predošlého života. Do života s ním... Všetko som si prečítal! Všetko viem! A... Pochopil by som to! – trhol dverami, ale ešte sa obzrel. Potreboval ju vidieť. Potreboval si do pamäte zaliať jej krásnu tvár. Ju celú prv, než...
- Musím ísť na vzduch. Idem niekam von! Prejsť sa! Vyčistiť si hlavu! – sparodoval celkom presne jej požiadavky spred pár minút. Potom sa odmlčal na pár sekúnd. Belle, prečo?...
Prehodil list, spustil inú stanicu.
- A keď sa vrátim, nech... tu už nie si! – tresol dverami. Zvonka.
- V akej kaviarničke? Aké námestie? Tam som dnes vôbec... nebola. –
Prebralo ju klopkanie na dvere. Asi prispala v kresle pri čítaní... Jasné, zabuchol, nevzal si kľúče a teraz chce domov. Vytiahla nohy spod seba, nazula papuče a šúchaním ľavá vpred, pravá vpred šinula si to k dverám.
Osoba za nimi síce tiež nemala kľúče, ale toto nebol jej domov.
- Ty?! -
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára