Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 48. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

48. kapitola

 

     Úbohý dezert za nič nemohol, stal sa obeťou. Jeho pozostatky boli už hodnú chvíľku presúvané v rôznych bezprízorných súradniciach po celom tanieriku. Po chvíli znudene, ale o to s väčšou dávkou zákernosti prekopané, exhumované a pochované v inej obline zlatým prúžkom vymedzeného priestoru. Pravdepodobne jej vôbec nechutil, rozhodovala sa len podľa ceny. Brala tú najvyššiu.  Užiť si nový spôsob života naplno bude odteraz jej každodennou prioritou.

  Nemal pochopenie pre jej sebecké spôsoby rýchlo sa učiacej zlatokopky. Vtedy, ani teraz. Mračil sa a už niekoľkýkrát počítal do desať a späť. Obával sa, že to nezaberalo. Sedel ako na ihlách.

  - Mohli by ste mi upresniť, pán Gold, kde nastala chyba v matrixe? – nadvihla lyžičku, potriasla ňou, aby z nej opadlo, čo ponaberala a znova ju zabodla do zlynčovanej kôpky zákusku.

  Najradšej by sa zachoval rovnako. Potriasol touto ženštinou a zapichol ju niekam, odkiaľ sa bude dobre dlho vyhrabávať. Ale zastaviť rozbehnutý vlak už, zrejme, nepôjde tak ľahko, aj keď sú momentálne na trati výluky. Nebude sa jej tu spovedať, ako nemilo ho prekvapilo rozhodnutie Belle vrátiť sa do domu... do tamtoho domu! S tým nepočítal ani v najhoršom sne.  Nie, v žiadnom prípade si neprizná chybu! Ani svoj podiel viny. Nie, nie a nie!

  - Je to len a len vaša chyba, Monika! Mali ste ma dopredu upozorniť, že „mladý pán“ si šiel vyhodiť z kopýtka a týždeň nie je doma, lež... keby som bol býval čo i len predpokladal, že pracuje na spísaní svojej a jej biografie a že cez moju ex sa zákerným spôsobom, poza môj chrbát, pokúsi zabezpečiť, aby sa to Belle dostalo patrične do rúk... Verte mi, vedieť, že takto fatálne zlyháte, zariadim sa úplne inak! A bez vašej danajskej pomoci!  Vy máte jediné šťastie, že ja som stará škola a ja... svoje sľuby plním! Napriek polenám pod nohami, ktoré ste mi tam svojou neschopnosťou nahádzali!  – rozohnil sa a opierky kresla mali, čo robiť, aby nezačali praskať pod náporom jeho zakvačených prstov.

  Iba sa potuteľne usmievala. Vedela, že je to len hra, kto z koho. Ak bude pripravená a duchaprítomná ešte z nej môže vyťažiť ďaleko viac, ako sú len v rýchlom konaní vybavené rozvodové papiere a pekná sumička úplatku za „služby“ na účte.

  - Naša dohoda bola, aby som stadiaľ čím skôr vypadla. Nie, aby som strážila pána nemožného spisovateľa. Uznajte, keď jedného dňa bez jediného slovka vysvetlenia zdúchol... a ani ja som netušila kam a  na ako dlho, musela som sa prispôsobiť danej situácii. Nemohla som predsa to dieťa nechať osamote, len... aby som vyplnila to, čo ste odo mňa žiadali. Inak, klobúk dolu! Vymyslieť taký zákerný plán, to chce silný žalúdok. Nechať týpka jeho rozmerov nemožnosti tam napospas starostlivosti o toho drobčeka... Ste monštrum, pán Gold! Začínam si myslieť, že tá malá trapka je s vami nie z lásky, ale preto, že sa vás bojí! Ste nevyspytateľný a nebezpečný. Navyše nečitateľný a náladový! Otrasná kombinácia. Nechápem, ako s vami žena, ak je ozaj krehkou ženou, môže vôbec vydržať... Ale ako vidím, nemôže... Ste viac sám, ako v páre, že mám pravdu?!  - nabrala riadnu kôpku rozmrvenej hmoty z tanierika, ale rozmyslela si jej presun do úst, opatrne ju položila späť, ako tikajúcu bombu.

  On už bol ako tikajúca nálož. Sú ale na verejnosti a v pomerne rušnej slušnej  kaviarni, zachová si dekórum. Ale, provokovať smie.

  - Lebo vy máte partnerov na každý prst niekoľko, však, Monika! – využil možnosť a bodol si špendlíčkom pekne odspodu.

  - Ani taký gentleman nie ste, ako som si pôvodne o vás mylne myslela! – vrátila mu, ale nestačilo na to, aby sa cítila lepšie. – Mali ste jej zabrániť vrátiť sa! Mali ste ho tam nechať samého podľa dohody a plánu. A do pár dní, možno do pár hodín, by ste malého Gideonka mali v košíku pred dverami! Ten chlap nie je schopný sa postarať ani o umelý vianočný stromček, aj ten by mu vykapal, nieto o batoľa. Ale... niekto ráčil v afekte, bez rozmyslu a totálne kontraproduktívne vyhodiť svoju lásku z bytu, však?! – vytiahla ťažší kaliber.

  Vyplo ho do polosedu.

  - Túto informáciu ráčite mať odkiaľ?! – kul železo za horúca, ale ruky ho už pálili. Dlho to nevydrží.

  Vytiahla z kabelky mobilný telefón a položila ho spomalene na stôl.

  - Týždeň sa ten gauner neozval, ale potom... – poklopkala na aparát. -  Všetko mi vyrozprával, nadšený z toho, ako mu plán vyšiel, ako si jeho iste zas nudný pisateľský počin s nadšením Bellinka prečítala a ako sa rozhodla, dobrovoľne, že sa k nemu okamžite vráti. Lož má ale krátke nohy, nakoniec vyšiel s pravdou von, že ste mu v tom krááásne pomohli... jej vyhodením z bytu! Aké Othelovské! Ale, ako sa hovorí, účel svätí prostriedky. Nie, nie, pán Gold, nepaprčte sa! Ani vy, ani ja a už vôbec nie on -  nie sme svätí! Jediná nepoškvrnená, je tu tá malá na hlavu padnutá naivka... -  oprela sa pohodlne vo veľkom kresle, vedomá si momentálne svojej prevahy. – Ale, predstavte si, ja som mu to neuverila. Myslela som si, že príde sám, ja mu strčím decko do rúk, odídem a všetko pôjde tak, ako sme sa vopred, my dvaja dohodli. Človek mieni, niekto tam hore, ale mení... – odmlčala sa a vychutnávala si jeho bledý profil.

   Díval sa bokom a hlavou sa mu premieľali udalosti posledných dní...

   Belle je tam s ním. Sú na dieťa dvaja. Tak, ako to má byť. Vidíš, vidíš, Adam Gold, karma je zdarma. Opäť si asi raz doplatil na svoje úskoky. Koľko percentná šanca je, že to spolu nezvládnu? Otec a matka? Právoplatní rodičia?! Aká veľká je šanca, že sa zúfalá vráti a zaklope ti na dvere? Poznáš ju... Belle sa tak ľahko nevzdáva! Ona nie... Z toho by mohla vyplynúť aj priama úmera, že sa nevzdá ani teba! Aké malé, malililinkaté svetielko nádeje. Adam, Adam, toľko rokov máš a stále si naivný ako Vianoce... Blik, blik.

  - Zostáva...asi...len čakať. – poznamenal ticho.

  Tak predsa sa spovedá, aj keď nič nevraví.

  - Možno to ani nepotrvá tak dlho. Hlavu hore, pán Gold! Zajtra tam majú sociálku. Kontrolu. Sú to svine. Vycvičené na to, aby načapali človeka na hruškách. Mrkvička v chladničke, kočiarik pod schodami, vlastná postieľka, zdravé potravinky, dostatok plienočiek, ticho, teplo, tekutiny, vybavenie...verte mi, skoro nič z toho tam nie je. To som... pre vás ešte urobila. Taká malá službička, protislužbička navyše, za vašu ústretovosť a štedrosť...– žmurkla.

  Zhrozil sa. Je toto vôbec žena? Ohroziť dieťa, na ktorom, ako mal možnosť vidieť, lipla, lebo o to svoje prišla. Zmietnuť jedným šmahom vzťah k tomu úbožiatku a vymeniť ho za pár šupov na účte a ešte...

  - To myslíte vážne, že ste ohrozili život toho malého?! - mračil sa čoraz viac.

  - Nerobte mi tu výčitky! A nehrajte sa na hrdinu! To celé bol váš nápad, aby zlyhali a kolenačky prišli žobrať o pomoc! – vyprskla.

  - Nikdy by som takto neohrozil dieťa! Nikdy by som neohrozil ani Belle! – neveril vlastným slovám. Presne to si urobil. Presne to si aj mal v pláne urobiť! Nechať to dieťa napospas tomu nemožnému chlapovi! V čom je to iné?! V Belle! Belle sa bude vedieť postarať. Verí v ňu... verí jej! Zaváhal, žiarlil, ale... verí jej. Len či mu to niekedy odpustí...

  Monika sa zas usmievala. Je na koni. Tento tu je v pasci. Vie o ňom a jeho plánoch priveľa. Môže ho potopiť... ak bude chcieť... – oblizla zapapranú lyžičku a pozrela, či je dosť hlboká. Bola.