Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 49. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

49. kapitola

 

     - ...za účelom prešetrenia rodinných pomerov, prirodzených domácich podmienok, monitorovanie vhodnosti výchovného prostredia...  Ide napríklad o manažovanie dennodenných úloh. Hygiena a základná čistota postačí, nemusí byť vyluxované... – v tomto momente po sebe pozreli. Kedy a kto tu videl niečo, ako vysávač?! On z vlastnej skúsenosti, ona z praktického zhodnotenia podlahového systému. Nulová spomienka. Nulová predstava.

  - Prevedieme sociálneho pracovníka cez domácnosť a ukážeme mu, na čo sa opýta. – uzavrel lustrovanie stránok v mobile, ktoré podávali aké-také informácie o „činnosti sociálnej kurately“.

  Prehodila dieťa z jedného boku na druhý, ešte neotlačený a opatrne dosadla na gauč. Gideon rozkročmo usadený, či skôr prilepený na jej panvovej kosti to neprijal dobre, poošíval sa a pokrčil tváričku. Jej to bolo v sekunde jasné, bol to varovný signál, že sa treba prechádzať. Vtedy je ticho. K desiatim kilometrom, čo už má v nohách, okolo tejto jednej jedinej cimry so zachádzkou do miniatúrnej kuchynky, pridá ďalšie. Kilometre. Odnavigovala si to rovno k nemu.

  - Prevedieme? Ukážeme? Práve toho sa obávam! Vieš si predstaviť, že sa ma tá milá, zvedavosťou profesijne naštepená, pani spýta na... čokoľvek? Kde to je? Aby som jej ukázala... ? – mračili sa na neho teraz dvaja a očakávali vyjadrenie od pána tvorstva.

 - Prehliadku nášho milovaného domova jej spravím ja... – zatiahol s trochou irónie v podtexte. Jednoduchou odpoveďou však navodil len ďalších zo desať otázok, čo sa okamžite vyrojili v jej premýšľaním už strhanej hlave.

 - Ja sa tým pádom nebudem môcť tváriť ako hostiteľ, ale len ako trpiteľ! Čo si asi tak o mne sociálka pomyslí?! Akože: pán otec je všadeprítomný a pani matka? ...sa nezaujíma?! Je jasné, že stopy mojej prítomnosti v dome, v rodine, skrátka tu všade, teda nikde... nenájde žiadne. Som tu pár hodín aj s cestou! A... -

  - Vybalíš sa... – skočil jej do reči, hľadajúc, kam zložili jej vak. Našiel ho v medzichodbičke. To je naozaj taký malý? Nuž, z toho asi veľa nevybalí. Poškrabal sa nešťastne za uchom, nepredpokladajúc, že ona už v duchu „vybaľuje“.

  - To si mám akože vyložiť zubnú kefku v kúpeľni, k pračke hodiť dnešné špinavé ponožky a na krbovú rímsu priviazať špagátik a vyvesiť si tam zo dvoje nohavičky?! – potriasala neveriacky hlavou, ako rýchlo je so všetkým vysporiadaný, akoby tu sociálnu kuratelu mal každý deň na koste a náramne si vo všetkom rozumeli v hre: skús si tipnúť, čo nové u nás doma!

  Ten obrázok s krbom a gaťkami si ale živo vedel predstaviť. Viseli by, vždy dvoma štipcami pripnuté biele vedľa ružových, teplo by ich vlnilo a cez čipky by z gauča, s pohárom vína v ruke, hlava pri hlave, svorne pozorovali plamienky ohňa... Nie je to zlý nápad. Len kde nájsť špagátik?

  - Máš pravdu, mala by si mať jednoznačne vyčlenené svoje miesto... v dome. V rodine. Môžeš spať hore, v našej spálni a ja... si usteliem...no, keďže ja mám rád hlboký spánok, tak asi...v pivnici... – vyhodnocoval opatrne, pragmaticky tušiac, že spať s ním nebude. Chcieť. Len pridaj zopár častíc. Zrejme? Nie! Asi? Nie!

   - Tento dom nemá pivnicu! – vykríkla a nebyť toho, že sa malý z jej reakcie rozplakal, bolo by tu krájateľné ticho. – Nespomenula som si! Neteš sa! Ale... nikde v tom tvojom románe... si nikdy pivnicu nespomínal... – hľadala sama odpoveď na otázku. Odkiaľ to vieš, Belle? Cítila pretlak emócií. Chce si spomenúť! Chce, preto je tu... Ale chcela to v pokojnej atmosfére, pomaly, vlastným tempom, nie v strese.

  Snažil sa viac nehrotiť situáciu. Už to obdivoval, že odkedy sa malý zobudil, má ho na rukách. Vyzerá úplne ako jeho mama. Pristane jej byť mamou. Len keby tu nelietala ako poletuška z kúta do kúta a nehľadala problémy na každé jeho riešenie. Ako ju upokojiť? Objatie už riskovať nebude. A je tu ešte jedna dôležitá vec, na ktorej by sa mali, aspoň predbežne dohodnúť a zhodnúť. Ako tu spolu žijú. Týmto ju nepoteší.

 - A... prepáč, toto ešte musíme doladiť, iste sa bude chcieť rozprávať s každým z nás... aj osve. O vzťahoch medzi nami. - pozrel zboku, lebo v tomto momente ho zaujímal každý záchvev jej tváre.

  Nevenovala mu však ani žmurknutie. Tvárou v tvár sa bavila s malým. Práve si ju detailne obzeral a skúšal sa jej zmocniť. Malé rúčky sa chaporili po čomkoľvek, čoho sa dalo zachytiť sa a zakvačiť sa o to. Blúzka, vlasy... Už chápala, prečo Monika mala tak tuho zviazaný vrkoč vzadu na hlave. Vydolovávala mu uviaznuté pramienky z prštekov a tvárila sa, že to vôbec nebolí. Podstrčila mu radšej nos a bradu. Prečo jej oblizuje bradu? Bude celá zaslintaná! Ešteže nemá zuby. To je také smiešne, ako chce asi zahryznúť a nemá čím ...

  - Nechcem rušiť vašu intímnu ocuciavaciu chvíľku, naozaj, to nie je sprostá závisť, ale... tebe nevadí, že ti saje bradu? Nemal by sať niečo iné? – napodobnil ako drží v ruke pohár a nalieva si ho do úst.

   Odtiahla malú sasanku z brady. Pochopil, aj bez legendy manuál patriaci k vražednému pohľadu.

  - Prepáč, prepáč...viem, viem... idem...idem. – skrátil preslov na minimum a stratil sa v kuchyni.

   Po návrate našiel dvojicu zas v chúlostivej situácii. Malý s rukami prilepenými na oboch jej lícach sal všetko, čo na tvári našiel. Nos, ústa, čelo, lícne kosti, bradu najviac. Netvárila sa nadšene. Presne... aspoň vidí, ako by sa tvárila, keby to skúsi sám. Nie, nebol to milučký, zlatučký, nežnučký pohľad!

  - Nemám dobré správy. Chladnička je prázdna. Skriňa s potravinami tiež... Vždy...totiž... toto mala na starosti Monika. Ona vedela, čo to... jedáva...aj kedy... aj v akom množstve, – bezmocne krčil ramenami.

  Do plaču, ktorý sa ozval, akoby malý tušil, o čom jeho otec točí, zazvonil mobil. Jej mobil. Obaja videli, kto volá.

  - Nedvihneš to? – ozvalo sa podráždene.

  Ako rada by to dvihla. Ako nekonečne rada by zas počula jeho hlas. Aspoň jeho hlas. Ako jej chýba. Ako mu... iste aj ona chýba. Ako to, že volá teraz, práve v tej najnevhodnejšej možnej situácii!

  - Prioritou je teraz nakŕmiť to dieťa! Okamžite volaj Monike, nech ti povie, čo a ako! – pokúšala sa všemocne utíšiť malého, dovoliac mu nateraz všetko. Dovoľoval si. Bolelo to. Už sa nesnažil „spoznávať“, už nekoordinovane udieral maličkými pästičkami kam zasiahol. A zasiahol vždy.

  - Už som skúšal... Neberie mi to. Zrušila ma. Nechcem byť zlý, ale obávam sa, že navždy. Nepáči sa mi to. Chladnička... Skriňa... – škrabal sa, akoby mu to pomáhalo dávať si veci do súvisu. Niečo mu tu nesedelo. Nesedel tu nikto. On bezmocne stojí ako svätý za dedinou a ona zas prelietava z kúta do kúta s vreštiacim nákladom na korbe.

  - Prezvoň môjho otca! On... možno bude vedieť. Pomôže nám! – skúšala zapojiť posledné zvyšky rozumu.

  Ak je matkou, musela absolvovať nejaké školenie. Musela čítať nejaké knižky, články. Musela sa rozprávať s inými matkami. Dočerta, kde to všetko je?! Prečo nemá manuál na starostlivosť o dieťa automaticky vštepený do DNA?!