ROZMRVENÉ II
28. kapitola
Vzduch z neho vysával prvotný hnev. Rozmeľňoval ho a trúsil mu ho pod nohy. Radšej sa díval priamo pred seba, aby si nezhmotňoval zašliapavané zrniečka aj do zvukových efektov. V mozgu mu ale ešte stále vyčíňalo súkromné tornádo. Nadvihovalo všetky vrchnáky dávno odložených škatúľ, misiek, dvíhalo prikrývky, búchalo dvierkami skriniek... Nechá ho vybúriť a potom uprace. Definitívne uprace. Vidíš, keby si vždy dôkladne vyderatizoval, popálil staré mosty, zamkol zadné vrátka a zahodil kľúče... Máš bordel aj v myšlienkach, nieto vo vlastnom živote!
Musel zastať. Pretlak emócií nedokázal kočírovať.
Prechádzal práve pozdĺž rieky. Bublala kdesi hlbšie v koryte, nad ňou boli dva valy a opotrebovaný temný betónový múrik, kde-tu prerastený machovými mapkami. Zaprel sa oň oboma rukami, zhlboka sa nadýchol, zadržal dych a vydýchol. Vraj by to malo upokojovať. Ťažko, keď ho vo vrecku jarníka pálilo čosi, čo ani v najhoršom sne nečakal... Od niekoho, od koho čakal... čo? Zamyslel si sa už, čo bude ďalej? Čo by malo byť ďalej?
Siahol do vrecka a vytiahol zrulované papiere, ktoré len narýchlo prelistoval ešte v kaviarničke, aby ihneď pochopil, o čo ide. Kto?! Kto si to dovolil?! Akým právom?! Díval sa pred seba, kdesi na druhú stranu rieky. Na druhý breh. Mal by skúsiť v dychových cvičeniach pokračovať. Na to mu nebude stačiť pár minút. To bude chcieť čas...
Chodník popri rieke bol kde-tu oprsknutý lavičkami. Pohodlne sa roztiahol na jednej z nich. Vtiahol zohrievajúci sa vzduch, preložil nohu cez nohu, oprel o koleno fascikel. Zámerne nevenoval pohľad prebalu. Iritoval ho... Nadpis.
„Okamžite to zatvor a neopováž sa to čítať!“ Naposledy ho vyzval vnútorný hlas. Privalil ho kameňom zlostnej bezmocnosti. Vrátila sa. Ako terminátor pozbierala všetky zrniečka od kaviarne až po túto lavičku, vymodelovala hnev a ten mu vrazil... o spodnú peru navlhčený prst na prvú zo stránok. A potom aj na ďalšie. A prevracal a prevracal...
Posunul sa ku kraju senníka, aby jej urobil miesto a pozýval ju letmým úsmevom.
- Závidím ti tú tvoju ľahostajnosť. To, že si nad vecou a nerozhádžu ťa malichernosti, že máš vždy posledné slovo... Aj ten ostrý jazyk ti závidím. – natriasala schalbanú deku a pritláčala ku k sebe, s kolenami zakvačenými o seba a členkami čo najďalej to zas šlo, ako malé dievčatko, akoby sa bavila s ňou a nie s ním, ignorujúc jeho pozvanie do preliačiny vedľa seba.
Bola zrazu opäť neistá, bezmocná. Nevyrovnaná a nepripravená čeliť ani obyčajnému bežnému dňu. A pritom ráno to vyzeralo tak sľubne. Mala plán a mala aj predsavzatie dodržať ho. V intenciách všedného dňa. Obyčajného.
Presne vedel, na čo myslí, aj jej scenár mal prečítaný. Čítal jeho zosnovávanie pozorne celú noc. Z jej trhaného dychu odčítal každú skúsenosť, zo strhávania sa strach, zo vzlykov bolesť a z tepla spolupatričnosť, z tela pritúleného nadoraz k tomu jeho, aj keď len chrbtom, tichú, úprimnú symbiózu.
- Vieš, toto...nie je reálny život, srdiečko. – zvážnel a pohľadom obsiahol celú tú maličkú izbietku, ktorá sa jej zdala taká domovsky útulná. Až prítulná... – Aj keď by si to akokoľvek chcela...a ja, ver mi, ešte viac. Veď sa na nás pozri. – posadil sa a zaprel jednou rukou, preboriac sa do trávy, aby pohľady boli v jednej úrovni. – Psisko obliate vriacou vodou a uzimená mačka. - predstavil komparz.
Stisla pery. Prikývla. Stotožnila sa s tou mačkou, akoby jej povedal tú najkrajšiu lichôtku, možno len preto, že ten prašivý pes pôsobil vskutku horšie a on to ešte mienil dofarbovať. – Na dvere mi už pomaly klope staroba a ja sa denno-denne presviedčam, že jej ešte stále môžem ujsť oknom...- pokračoval metaforicky, zaobaľujúc krutú realitu do obrazov, ktoré vyznievali trochu smiešne, ako detské omaľovávanky v tých stostranových zošitoch, čo skôr odrádzali, než navádzali na kreatívnu tvorbu.
- A môžeš? – stúpila na ľad, ale pochopil, že to nemyslela ironicky. Bol jej za to vďačný.
Prikývol.
- Ak pred tým oknom budeš stáť ty. Vyskočím. - zdvihol prsty, ako na prísahe.
- Práve v tom to celé asi je...- Ty chceš ísť von, za mnou. A ja dnu...sem... k tebe. Ty sa spoliehaš, že ťa vytrhnem z tvojej letargie, doživotného mizantropstva, ktorému si sa upísal a budem ťa viesť a učiť znova žiť, skultúrňovať tvoju prchkosť a cholerickú povahu, ale ...ja sa obávam, že som prislabá...že to nezvládnem...že nedokážem sa zas postaviť na vlastné nohy a sama si určovať cieľ, pretláčať sa očumovačmi a divákmi, ktorí sa tam budú tlačiť a krútiť záporne hlavami... a ešte do neho ťahať aj niekoho iného... – búchala oboma dlaňami do deky.
- ...a ty si zas predstavuješ, že zakotvíš v starom, polozrúcanom dome, uviješ si tu hniezdo, zakuklíš sa a prečkáš život v teple...a ja sa obávam, že túto fázu života nezvládnem, pretože som zlyhal aj prvýkrát, ale tentokrát nechcem sklamať ...najmä teba nie. Preto som uštipačný, sarkastický. Mám strach. Bojím sa. – vstal a podišiel k nej, aby pokračoval s rukou nasávajúcou teplo pokožky spod vlasov, kde ju zaboril.
- Keď si tu a dovolíš mi mlčať, len sa dívať, vnímať a ako si včera povedala...len byť...- som ten najšťastnejší človek na svete a túžim po tom, aby to tak bolo stále. – vybaľoval ju z nánosu deky a dvíhal k sebe. Siahala mu sotva po ramená a musela zakloniť hlavu, aby mu stále videla do očí.
- Keď tu smiem byť a len sa dívať, ako pracuješ, občas sa usmeješ a v pohľade ti vidno, ako po mne túžiš, je mi jedno, že tu nemáš čo na jedenie, nejde teplá voda a v krbe je stále vyhasnuté...chcem tu zostať a tváriť sa, že sem aj odjakživa patrím. – zachytila do prstov gombík košele a krútila ho do jednej i druhej strany.
- Patríš mne. – pritiahol si ju majetnícky, sebavedomo, uzavrel v náručí. Na vrch hlavy do vlasov jej vtisol bozk, skryjúc to miesto nadôvažok pod lícom.
Povzdychol. Ochladilo sa. Ktovie, ako dlho tu už sedí. Stratil pojem o čase. Stratil zopár ilúzií. Stratil odbojnosť a možno aj chuť riešiť to všetko hneď a zaraz...
Skrútil papiere a natlačil ich znova do vrecka. Ešte chvíľu sa mlčky díval na druhý breh. Ale neodpovedal mu na žiadnu z otázok, ktoré ponachádzal po konečne utíšenom tornáde roztrúsené všade po hlave. Asi tomu bránil ten škaredý ošumelý múrik. Máš dve možnosti, Adam Gold. Buď postavíš ešte vyšší múr, alebo nejaký zbúraš.
A teraz vstaň a choď. Doma ťa čaká stavbyvedúca...
Vôňa z kuchyne mu už medzi verajami vyrazila dych. Asi tie dychové cvičenia predsa len podcenil. Koľko vecí ešte dnes bude musieť rozdýchať?! Chvíľu polemizoval s tým, že sa jej pamäť vrátila, ale to by znamenalo, že si spomenula, aká ľavá v kuchyni je. A toto tu vonia... Vonia to ako obed! Omyl, stmieva sa. Ako večera! Ešte je tu variant, že ju tamten počas súžitia... naučil aj variť. K tomu sa ale na žiadnej zo stránok nedopracoval. Stop, stoj, dosť, už nijaké tornádo! Neskoro.
- Čím ma to chceš kŕmiť? – nahol sa ponad jej plece a nadýchol sa viac, ako mal. Cibuľa. Priveľmi čerstvá a na drobno nakrájaná.
Prudko
mykla hlavou, skoro vrazila do tej jeho. Oči zaslepené plačom neodhadli
vzdialenosť, ale tón hlasu bol podozrivý. Toto nebolo laškujúce podpichnutie.
Toto bol tupý nôž pod rebrami.Trochu sa zamračila a trochu aj potriasla hlavou namiesto odpovede.
- Ja len...spomenula si si? ...na nejaké tie recepty a... – premeriaval si vážne jej tvár. Chcel odčítať každú stotinu sekundy, čo príde so zmenou.
- ...a
dobre vieš, že variť neviem, – utrela si oči opakom ruky a vrátila sa k márneniu cibule na ešte menšie kúsočky.
- Nevedela si, pokiaľ sme boli spolu. Odvtedy prešli roky... – drsne vyštekol a musel sa premáhať, aby si oči nezačal pretierať aj sám. Štípalo to. Fest.
Prestala mučiť krájané oblúčiky. Rozžmurkala sa a zadívala
sa aj ona vážnejšie. Dvihla nôž z doštičky a vytrčila ho kolmo k stropu. Pár sebevražedných kúsočkov sa katapultovalo z čepele a hrdo umrelo na drese.
- Mám len taký blbý paranoidný pocit, alebo fakt dnes rýpeš? Už sa nečudujem, že máš v chladničke len mrkvu. Vždy musíš rýpať. Odjakživa si mal potrebu hrýzť... do každého, mňa nevynímajúc... – šermovala pred ním nožom.
- Nie som jediný, čo má v chladničke len mrkvu... – skúsil zaťať do živého. Ale neuspel. Na tvári sa jej nepohol jediný sval.
Ukázal s poklonou na gauč za sebou.
- Ale pohodlie si nerob. – dvihol výstražne prst, nevediac zrazu kam z konopí. - Môžeš vyzobať tie oriešky z deky, no prikrmovať ťa mojimi zásobami nebudem. Beztak mám v chladničke len kocku bujónu po záruke a mŕtvu mrkvu.
Poslušne prikyvovala, ale oči jej stále zabiehali k valcu písacieho stroja, kde provokačne svietil hárok papiera, husto popísaný jej spomienkami.
- ...alebo sa mýlim, srdiečko?! – nedokázal ubrzdiť dolu kopcom sa čoraz rýchlejšie rútiaci tok žiarlivých myšlienok.
Spustila ruku s nožíkom pozdĺž tela.
- Neviem, čo tým myslíš, ani kam tým všetkým mieriš, iste máš niečo za ľubom, ale prepáč, nedochádza mi to... a navyše, nechaj si zájsť chuť! Dnes som mala vážne zlý deň a jediné... jediné, čo som potrebovala, bolo objatie a pár milých povzbudivých slov. Lenže... prišla som domov a tu nikto. Celé dlhé hodiny nikto! A keď „nikoho“ vystriedal „niekto“, tak len dotyčný len šteká a rýpe! – treskla nôž do dresu, trhla dvierkami chladničky, vytiahla mrkvu a vrazila mu ju do ruky.
Obišla ho oblúkom.
Aby nevidel, ako jej je do plaču. A cibuľa v tom bola nevinne...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára