Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 31 kapitola

 

ROZMRVENÉ II

31. kapitola

 

     Pootvorila dvere trochu viac, ústa menej. Tresknúť nimi by asi nemalo zmysel, ani vytresknúť z nich niečo ironické, prípadne štipľavé, poťažmo vyjadrujúce ľútosť či spoluúčasť na osude ešte menej. Ustúpila o krok, ale len v tomto prípade. Inak ustupovať nebude. Nemôže. Miluje ho. Bodka. Compiegne, ani o krok ďalej. Paríž nebude? Nie, je v rukách nepriateľa. Volá sa žiarlivosť!

  Zadívala sa do tváre nečakanej návštevy a prenechala jej slovo. Vo vlastnom ponímaní vedie dva ku jednej, tak môže byť veľkorysá. Belle, Belle, si si istá? Nevyhodilo ťa, tak náhodou, pred chvíľkou "jeho veličenstvo" z... zo života? Nie, len z bytu! To je rozdiel. A táto tu? Prehraj si  slide, „srdiečko“. Takže dva ku dvom...

  Návšteva sa však ošíva. Hľadá pohľadom po vonkajšej chodbe niečo, prípadne niekoho, čoho či koho  sa chytí, inak to asi nedá celkom so cťou. Chodba však nespolupracovala, žena vo dverách už vôbec nie. Na každú inzultáciu, či slovnú, či ručne stručnú by už našla odpoveď, ale začať sama?

  Druhý breh za prahom však stále iba diplomaticky vyčkáva. Aj keď, podľa výrazu tváre, niečo v jej vnútri očividne buble.

  - Vidím, že ma nie celkom rada vidíš, ale... videla som zas ja jeho ako odtiaľto vytrielil a z úst mu prskali sliny a z očí blesky a... nepredpokladám, že stúpil na padnuté elektrické vedenie, – začala predsa len zoširoka. Žiadna odozva. - ...som dlho čakala, pred vchodom, či sa nevráti a... v akom stave sa vráti, ak sa vôbec vráti, ale... potom mi doplo... potom som sa začala báť o teba, vieš, keby dačo... mohla som ti podať prvú pomoc... zachrániť ti život a... takto som len premárnila kopu času a ty...si mohla aj umrieť... medzitým... - rozhadzovala rukami aj slovami bez ladu a skladu.

  Druhá strana začala premýšľať, či vie číslo na cvokára spamäti, alebo vyloví mobil a tejto tu ho rovno nadiktuje.Treba asi zachovať pokoj. S bláznami len podobrotky...

  - Lacey, niečo mi ušlo? – vytiahla otázku radšej sama.

  - No, ako som videla, tak on... ušiel. Pred pár hodinami. Z bytu. Z domu... celkovo, či...? –

  Aj sa chcela spýtať, čo ju je do toho, ale uznala, že bývalky, aspoň podľa románov, majú občas tendenciu nezabúdať na svojich ex a... počkať, počkať! Ak táto patrí medzi tie, čo urobia čokoľvek, aby ho dostali späť, asi sa bude musieť zamyslieť skôr nad sekundárnou funkciou panvice ako nad mobilom.

  - Belle, ja viem, čo si o mne myslíš, ale nemysli si to, prosím... mne nejde o nič... teda ide, ale teraz nejde... teraz ide asi skôr o teba a... o to, čo máš v hlave a... teraz v rukách. Si v poriadku? Si OK? – načahovala sa Lacey za zviazaným fasciklom. Dostala ním po pracke. Obranne sa stiahla. Mohla byť rada, že to nebola bejzbalka, čo mala sokyňa v ruke. Ale len útočiace papiere. A slová.

  - Choď dnu! Sadni si v obývačke. Ja spravím kakao. A ty si priprav preslov, ktorému budem konečne rozumieť! – natiahla hostiteľka votrelkyni ruku predĺženú  rukopisom smerom do bytu.

  Zaváhala. Prepočítala, koľko vražedných vecí mal v byte a ako veľmi po ruke. Ruku si zatiaľ hladkala. Chúďa pacnuté... Dúfam, že to bola posledná rana z milosti. Lacey, odvahu. Prekročila prah. 

 

 

  Kráčal pomaly. Nechcel byť zadýchaný. Prvý dojem už síce na druhýkrát neurobí, ale skúsi si aspoň zachovať dôstojnosť.

  - Dlho som vás tu nevidela, pán profesor, – ozvalo sa zo škárky tunajších zázračných vševediacich dvier. V každom paneláku také niekde vyrastú. Prízemné byty a nižšie poschodia majú tú najlepšiu klímu. A výhľad cez kukátko.

  Zastal. Aj tak sa potrebuje vydýchať. Nie vydýchať, ale vydýchnuť. Paru!

  - Keby som bol vedel, milá susedka, priniesol by som vám croissant, ako... kedysi, – skúsil úsmev. Nevydalo. Len sa mu tvár nejak premrvila, preskladala, ale na úsmev, tobôž úprimný, to nevydalo.

  - Keby ste vedeli... tak sem neprídete vôbec, verte mi,  – škárka zázračných dvier sa zväčšila, – Idete neskoro. Obávam sa, že celkom neskoro. Ja som vám vravela, že ženu nemôžete nechávať dlho samú, inak môže zistiť, že vás nepotrebuje... – pripomenula mu dobrá babička jednu zo svojich starých rád.

  Prikývol jej.

  - Ale ja by som ju momentálne zas potreboval. Potrebujem  poradiť. Takú ženskú radu. A viete, ja veľa žien nepoznám, vo svojom okolí, – rozhovoril sa viac, ako chcel, ale pretlak emócií už musel von.

  Dobrá babička potriasla sivou hlavou. Zhovievavo a s úsmevom, čo jej znásoboval vrásky, ale bol jej zaň vďačný. Dokonca aj za to, že ho pristavila a môže sa mu postupne vybíjať batéria.

  - Chcete napísať druhú tú knižku, čo som minule čítala jej prvú časť? A vy ste v nej hrali hlavnú postavu. Tú modrú? Druhú Štvrtú? Štvrtá, tak sa to tuším volalo, však? – spýtala sa so žmurkaním ako malé decko pred strelnicou.

  Tentokrát sa už usmial skutočne. Pristúpil bližšie, oprel sa plecom o veraje a zašepkal tajomne.

  - Že ste to vy, pani susedka, prezradím vám to teda. Ja... vlastne my... ju už píšeme. Ale je to tajomstvo. Zatiaľ sme ešte len na začiatku prvej kapitoly a... – povzdychol nahlas, - ...obávam sa, že k druhej možno neprídeme. Preto potrebujem tú radu,  – pritakal si sám sebe.

  - V tom prípade mám pre vás radu ja. Nechoďte tam. Inak to nebude ľúbostný román, ale ten, oný, triler, či ako sa tomu hororu hovorí. A to ja nerada... Ja sa potom bojím. – položila mu vetchú ruku na rameno. A potľapkala, či sa jej dobre mienené slová vstrebali.

  - Tak to sme dvaja. Aj ja sa teraz bojím. Jeden horor som totiž dnes práve čítal a, poviem vám, doteraz mala nočné mory iba ona, odo dnes ich budem mať asi aj ja... – tvár sa mu zas začínala meniť.

  - Vždy lepšie ten horor. V horore je všetko iba akože, ale, bojím sa, že toto tu, ak si nedáte povedať a nerozmyslíte si poriadne, čo vlastne chcete,  vyzerá skôr na iný žáner, – stisla mu rameno. Malo to byť poštípanie, aby sa zobudil, ale silu v prstoch už nemala naporúdzi.

  - Žiadne „iba akože“, pani susedka, sú aj psychologické horory z reálneho života. Dejú sa bez toho, aby sme tomu mohli nejako zabrániť. Ja síce nie som fatalista, aby som veril, že môj osud už niekto vopred predurčil, ale robiť si z polien pod nohami odrazové mostíky je vyčerpávajúce. A ja už niekedy nemám dosť síl, aby som to dal... – zafilozofoval si sám pre seba, ale počúvala ho pozorne.

  - Ale nevravte, pán profesor! Vy taký hrdina knižný? Hlavný hrdina...a vy, že by ste nenašli riešenie? Vy, aby ste nevedeli, ako ďalej?! Tomu sa mi nechce veriť. Pokiaľ si neurčíte hranicu sám, budú vám ju určovať ostatní. A to platí aj o vašej paranoji, ako tak počúvam. Vy ste len skeptik, neveríte, že by ste aj vy mohli, skrátka tak naozaj, mohli byť šťastný, že je to tak?! Ale, čoho sa bojíte?! Zo života aj tak nevyviazneme živí, ja to viem lepšie ako vy, ale vy... máte ešte fúru času! Treba každú príležitosť chňapnúť za pačesy a žiť! – potľapkala si ho zas. – Už sa teším na tú druhú časť tej Štvrtej. Sľubujem, že aj vlastný pohreb odložím, ale to si ešte prečítam. Prípadne mi o tom prídete s vašou Lacey porozprávať, – zatvorila mu spokojná s kázaním aj veštením dvere pred nosom.

  - S Lacey?! – trhlo ním. Teta to má asi celé dopletené...

    Pozrel smerom hore o poschodie vyššie. Zabudol na všetky dobré rady, kázanie aj veštbu, vykročil si pre nové.

    Opatrne zaklopkal.

    Dverami trhlo.

    - Ty?! -