Rumbelle, ROZMRVENÉ II. 45. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

45. kapitola

 

     Naposledy tu stála s NÍM a z dvier na nich vtedy vypadli mačky. Dnes by sa najradšej zvrtla a vypadla odtiaľto sama. Robil jej však štít za chrbtom. „Pekné“ od neho, že ju necháva priamo na rane. Ak na ňu niekto mieni zvnútra mieriť, mala by si asi zvliecť blúzku a vyvesiť ju ako bielu vlajku, na signál, že to síce nevzdáva, ale prichádza v mieri... Ale takú radosť mu neurobí. Nemá dnes pod ňou nič. Ustúpila bokom, nastavila na tvári zhovievavý úsmev a dala mu veľkoryso prednosť aj s natrčenou dlaňou smerujúcou ku kukátku.

  Bol doma. Stisol kľučku. Teplo ich neovialo takmer žiadne. To domova už vôbec nie. Napriek miernemu šeru nemala z miestnosti dobrý pocit. Nie, že by jej niečo bola bývala vravela, alebo pripomínala, jedinú spomienku mala z nedávnej krátkej návštevy, ale to tu horelo v krbe, voňalo čosi z kuchyne, bolo cítiť bábätkovské pachy aj akési celkové, také to rodinné zabývanie.

  - Mal som upratané minulý týždeň, bohužiaľ, si to zmeškala, – skúsil odľahčiť situáciu, ale to, čo aj sám videl, nemal ako obhájiť.

  Z kuchyne sa vynorila postava s dieťaťom v náručí. Spalo.

  - Čo tu chce táto?! – precedila medzi zuby zlostne namiesto pozdravu.

  Pozrela na neho rovnako nevrelo. Takže, Monika „vedela“, že ideš po mňa? Je nádherne vidno, aj jasne počuť, ako náramne sa teší tvojmu úspešnému vyjednávaniu. No, daj, nejaké logické vysvetlenie. Jej a aj mne, prosím. Pomyslela si a dobre predpokladala, že sa jej to krásne dalo vyčítať z jediného pohľadu. Aj bez gúgl prekladača. Zneistel.

  - Chceš mi tvrdiť, že si si... spomenula? – obrátila sa žena na Belle a skúsila jej tiež čítať z očí.

  Zakývala rovno záporne hlavou. Aby jej to uľahčila. A aby na ňu nezízala. Ešte skape z očí a kde potom zoženú panenský moč?!

  Madonu oproti to záporné kývanie jednoznačne potešilo. Dodalo jej guráž. Začala podivne kymácať dieťatkom, akoby ho znovu potrebovala uspať, ale to len nahromadená energia a jed dávali najavo, že nie je celkom vo svojej koži. Pozvŕtala sa a vyprskla Belle rovno do tváre.

  - Tak v tom prípade  by ma vážne zaujímalo, čo ťa priviedlo na myšlienku vrátiť sa s týmto tu nezodpovedným naničhodníkom zas sem?! To sa ťa pán veľkomožný profesorko už prejedol alebo sa naša zlatokopka prejedla toho distingvovaného staršieho pána a rozhodla sa zmeniť revír a hopsnúť na mladšieho?! Lepší nadržaný vrabec v hrsti, ako ťažkopádny holub na streche? No, daj... to si rada vypočujem... čo také, v celku peknú mladú babu, donúti ulakomiť sa na večne namosúreného, cholerického darmožráča, čo sa nevie postarať ani sám o seba, nieto o dieťa a domácnosť a vôbec! – syčal z nej sarkazmus pomiešaný s blenom.

  Pristúpila k nej bližšie, ale dieťa v náručí ju stoplo v akcii aj v prejave.

  - My sme tu doma, ak dovolíš, Monika... – pristúpil k nej, položil Belle ruku cez rameno a tváril sa, že to myslí vážne.

  Striaslo ju, ale zahryzla si do jazyka, sľúbila, predsa, že nebude robiť dusno. To tu už začínalo byť, aj bez horiaceho krbu a pripaľovaného obeda.

  Dívala sa na dvojicu s očividným pohŕdaním. Neuverila im tú symbiózu. Prevesený je cez ňu ako uterák, ale toto nie je podpora! Pch... Ani zahrať ju nevie, nie, aby ju myslel vážne! Čo je toto za chlapa?! Kus hoväda... Je jej zle aj z pohľadu na neho! Na nich! Trapkovia! Zvrtla sa a vykráčala hore, do podkrovia.

  Až teraz mu zhodila ruku prikvačenú o plece a natočila sa k nemu. Tvárou v tvár. Chvíľu iba pozerala. Vydržal ten pohľad. Bál sa ho, ale vydržal...

  - Cítiš sa tak-nejak ako hrdina? Bolo nutné klamať? Mne... aj...jej? Nepamätám si ťa, no začínam pochybovať o tom, že som s tebou mohla niekedy niečo mať, že som ti dala šancu skrížiť mi život... ja som totiž  vždy dávala prednosť úprimným, otvoreným ľuďom, čo povedali to, čo mali na srdci rovno! Priamo! Do očí! Aj keď šlo o nepríjemnú... ale PRAVDU! – zdôraznila posledné slovo. Nečakala, že jej odhodlaný prejav ho len  rozosmeje. Až sa prehol dozadu.

  - Počúvaš sa? Počúvaš sa vôbec?! Mňa tu chceš lynčovať... a čo ON?! Máš nejaký dvojaký meter, dievča! Tak úprimnosť! A otvorenosť! Chceš pravdu?! Pokiaľ viem, vyparil sa a neráčil ti... povedať tú tvoju žiadanú ospevovanú PRAVDU... Dal sa vyhlásiť za mŕtveho a bolo mu šuma fuk, že ťa sprosto oklamal! Bolo mu asi jedno, ako sa cítiš! Počuješ tú svoju pravdu?! Ale tváriš sa, že nič také sa nestalo?! On môže, iný nie?! Sprosto ťa  oklamal! Oklamal! Oklamal! Oklamal! Ale najhorší som tu len ja! Len ja som klamár a gauger! – rozhodil cholericky rukami.

  - To nemôžeš porovnávať! Akým právom sa do neho navážaš?! On to urobil z nezištných dôvodov! Kvôli vlastnému jedinému synovi! Obetoval sa... a obetoval aj nás, kvôli vyššiemu princípu! Nie, ako ty... –

  - Nie ako ja?! A ja to robím prečo asi?! Hááá?! Ja nemám syna? My... nemáme syna? Aj ja to všetko... celé to strápňovanie sa a hľadanie kľučiek a cestičiek k tebe, robím len a len pre syna! Pre nášho syna! Tešili sme na neho! Snívali o ňom. Chceli sme byť rodina. Na chvíľu som zaváhal... kto bez viny, nech prvý hodí kameňom, ale nevzdal som to! A nikdy to nevzdám! Budem bojovať za syna.  A... aj za našu rodinu! Či sa ti to páči alebo nie... Aj za teba...o teba... – doložil už ticho, nahol sa tvárou takmer k tej jej. Prečo na ňu kričí, keď by ju najradšej objímal?!

  Dýchala plytko. Nechcela, ale musela mu dať v tomto za pravdu. V čom je klamstvo a zastieranie pravdy v oboch prípadoch rozdielne? Čím je? Iba nožom, čo zraňuje všetkých... Aj vtedy, aj teraz. Úplne rovnako.

  Neuhla. Bol to cudzí muž, ale bol to otec. To je vidno. Nezaprie to, neschová, neubráni sa citom, čo sa v ňom zrodili, keď to dieťa prišlo na svet. Ako to, že on to cíti a ona?! Kde sú jej materské city?! Vykrivilo jej kútiky úst do plaču. Chcela byť silná, chcela to ustáť, ale je toho na ňu priveľa. Sype sa to zo všetkých strán. Zo všetkých úst...a ona má v hlave púšť... a pri hlave spúšť, ktorú drží a nedokáže stlačiť. Jej vlastný mozog jej bráni pochopiť veci, čo sa dejú okolo.

  Zľakol sa. To nechcel. Nechcel ju rozplakať...

  Neovládol sa a prudko ju objal. Oprel si hlavu o tú jej. Rozplakala sa. Zadrapila sa prstami o jeho košeľu pod lopatkami a zaťala päste. Nechala slzám voľný priechod.

  Zhora, zo schodiska na nich zazerala žena. Nechápala tomu, čo videla. Oni sa objímajú! Oni sa objímajú?!