Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 43. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

43. kapitola

 

     Klopať, či neklopať? To je jedno, zvnútra sa aj tak neozve nič, čo by sa podobalo na pozvanie. Ošíval sa pred dverami do kumbálu. Nechcel ju nechať samú. Potreboval vedieť, ako na tom je.  Nechcel byť sám sám. Potreboval vedieť, ako na tom je. Riskol to...

  Cez presklenú výplň videla, ako sa tam stojí a iste hľadá pádny dôvod, prečo musí zaklopať a otravovať ju. Nemala v úmysle mu to nijak uľahčiť. Ani po zaklopkaní...

  Opatrne stisol kľučku a nakukol. Sedela s nohami pod bradou, zmotaná v obrannom klbku, kolená zviazané napevno pažami, členky prekrížené. Dovolil si vstúpiť, ale dvere nechal otvorené, aby si pán French nič nenamýšľal a nenapadlo mu ísť párik, nebodaj, kontrolovať. 

  Pán French si s mrmlaním sebe vlastným schovával zvyšky večere na zajtrajší obed. Už ani v Taliansku sa dvakrát neponúka a keď im nechutí jeho granadiersky pochod, nech si dajú odchod. Obaja! A bolo mu jedno, v ktorej izbe sa budú sťažovať jeden druhému na jeho kvalitnú domácu stravu. Čo by dali vojaci Márie-Terézie za ďalší nášup! Nie, ako táto nevďačná generácia. Dve rôzne generácie! Aspoň on by mohol mať rozum a pekne popapať, čo má na tanieri a nie vymŕvať. Kto to má po ňom potom jesť?!

  Do hrmotu riadov a šomrania skúsil nesmelo zašepkať.

  - Ja... vieš... kdesi som čítal, že pravý gentleman vždy pomôže dáme po večeri spáliť všetky kalórie, ale...ako vieš, skôr tušíš,  ja nie som práve typický predstaviteľ tejto sorty mužov a navyše, ty si vôbec nevečerala, takže nie je čo spaľovať... nemusíš sa teda báť, že by som... niečo chcel...to... vieš, čo. Prišiel som si len po pyžamo, otec vravel, že je v skrini, – dotrapošil a nájduc v kumbále skriňu, namieril si to rovno k nej.

   Nie, že by ho spoznávala, prípadne bola nadšená z jeho prejavu, ale tento  dvojzmyselný humor jej bol blízky. Aj ON si ju často doberal. Od začiatku si ju doberal a skúšal, kam až môže zájsť. A ona mu dovolila zájsť... kam chcel. Nebahnila si v ňom, ale, asi bude niečo na tom, že si hľadáme, akosi podvedome, stále ten istý typ svojej druhej polovičky. Navyše, mal by byť podobný otcovi. Dofrasa, čo majú traja muži z jej života spoločné?! Zhola nič! Povedala by, že každý z nich patrí dokonca k inému živočíšnemu druhu! Len ten sprostý dvojzmyselný kontext každej druhej vety! Ale to budú mať naštepené zrejme všetci chlapi.

  Pozrela smerom ku skrini. S palcami za putkami riflí, prenášajúc váhu tela zo špičiek na päty a späť, sa ťažko niečo hľadá, ale je to chlap. Nepredpokladá, že toto zvládne. Respektíve predpokladá, že ju požiada o pomoc, preto nehľadá. Naozaj, po chvíľke. pozrel smerom k nej. A dvihol kútik úst.

  - Tvoj otec je očividne perfekcionista. Toľko komínov som nevidel, ani nepamätám... – skúsil.

  - Nie, ani ja si nepamätám, ako si doma čistieval komín, ale čítala som o tom, ... ak na to narážaš, - ale, Belle, teraz tvoja veta vyznela totálne dvojzmyselne. Pozri, ako sa ten podľa preslovu iste chlípnik nielen v duchu smeje. „Já jsem malý kominíček, šupsajdá, svého mistra pomocníček, šupsajdá, ...své řemeslo dobře znám, každý komín vymetám...“ Čože?! To snáď nie?! On si dokonca začal hmkať tú perverznú odrhovačku!

  Skopala sa z postele a vytrielila k nemu. Jedovato vybrala jedno z dvoch prítomných otcových pyžám a strčila mu ho do medzierky medzi ruku a trup, skoro pod pazuchu. Pritlačila jeho lakťom, aby mu cestou von, z jej na dnes prideleného kumbálika, náhodou, nevypadlo. Niečo ju však na ňom zaujalo...

  - To, čo ti trčí z vrecka košele, je... rožok? – zbadala zvláštny odevný doplnok v károvanom obale a nedokázala skryť nadšenie.

  - Tichšie! Pri úteku z kuchyne som ho zbadal vystrašene pozerať z chlebníka. Prišlo mi ho ľúto. Vieš, do rána by tam sám stvrdol... – začal sa zas pohybovať na tenkom dvojzmyselnom slovnom ľade, ale stopla ho.

  Vydolovala rožok z vrecka a s chuťou sa zahryzla.

  - Ani nevieš, aká som strašne hladná! Ospravedlňujem sa, ak to mala byť tvoja večera, ale nemienim sa deliť, - bola úprimnejšia, ako možno chcela.

  Pozeral na ňu vážne. S chuťou sa napchávala sprostým rožkom a bola taká prirodzená a tak veľmi mu v tomto momente pripomenula, ako sa kedysi vedeli nakŕmiť aj z mála a smiať sa na maličkostiach a doťahovaní sa kto z koho. A  bolo im svorne jedno, že jedia mrazenú pizzu. Hlavne, že tam bola s ním. A bola jeho. Iba jeho...

  - Ale ja sa tiež nechcem... deliť! – uzavrel vážne, zabodol do nej pohľad a vycúvaval z izby. Vo verajách sa zvrtol a vykročil ráznejšie.

  Rožok jej rástol v ústach. Presne vedela, na čo naráža. Nie, dnes to nebude riešiť. Dnes dožuje túto dobrôtku a rýchlo zaľahne. A bude dúfať, že sa jej bude snívať...s ním. Nie s týmto tu - „s ním“, ale s NÍM! Zhlboka sa nadýchla a privrela slastne viečka. Posledné sústo jej skĺzlo dolu hrdlom. Načiahla sa za posledným „voľným“ otcovým pyžamom. Miluje pánske pyžamá. Priložila si k nemu nos. Nič moc. Lacná aviváž.  Teda, miluje len niektoré... po niekom. Nie, miluje iba JEHO pyžamá.

  - Belinka, prepáč, ale musím si ešte zobrať čisté pyžamko zo skrine. Potom už môžeš pokojne spinkať... – nakukla do izby hlava otca. – Ale, ale toto už je veľa! Čo je veľa, to je príliš! Čo je príliš, to je moc! Posledný rožok mi zožerie! Posledné pyžamo zoberie! Dcéru detto! Čo je toto za človeka?! Ten nemá Boha pri sebe! Bellinka, moje zlatko, to, ako, naozaj, si si, dobrovoľne, bez donútenia, zvolila tohto?! – hlasno privrel obe dvierka skrine.

  Vykukla spod paplóna. Len do pol tváre. Len aby nevidel, že má tiež jeho pyžamo.

  - Oci, nevieš-nerieš! – a buchla sa späť. Taký pekný sen jej prerušil. Teraz, aby si všetko skladala znova...

 

   Spotená sa vystrela do polosedu. Ledva lapala po dychu. Trela si hrdlo, akoby strácala dych. Dvere sa odchýlili. Stál v nich zasa otec.

   - Čo je, čo je Bellinka? Snívalo sa ti niečo?! – šepkal.

  Vstúpil dnu a zavrel za sebou potichu dvere. Bola mu za to vďačná. Bola vďačná, že prišiel otec a nie...

   - ...To...to... snáď si nemyslí, že je životným snom každej ženy?! Akurát tak nočnou morou!  - oprela sa otcovi, čo si k nej prisadol na posteľ, o plece. Fňukla. Objal ju veľkou pažou a hladkal po ramene. A, hľa, už vie, kto mu vzal posledné čisté pyžamo...

  - O kom to teraz hovoríš? O tom prvom, pánovi profesorovi alebo tomto tu, spisovatelíkovi, čo mi chrápe vedľa v izbe? Há? Ja už v svete neviem, čo si myslieť, Bellinka. Nerozumiem tomu. Nerozumiem tebe, dcérenka.  Neviem, ako ti pomôcť, keď ani neviem, čo vlastne chceš... – upokojoval ju, aj seba. – Tak sa vyrozprávaj svojmu ockovi. Povedz, čo ťa trápi? Ocko počúva... -  oprel si hlavu o tú jej.

  - Áno, s ním sa mi snívalo!!! ...ale to nebol hocijaký sen!  Ja som išla... so spisovateľom... k nemu domov, lebo veď som si išla pospomínať, hej, ...nebýval v tej rozpadnutej chatrči, ale v nejakom byte... Nebolo to, ale o nič lepšie! Pamätám si, že sme išli takou strašidelnou chodbou a bola tam úplná tma, lebo tam nemali elektrinu... A zrazu sme potom išli nejakým výťahom, do ktorého sme sa poriadne ani nezmestili, tak som musela byť pri ňom... tak blízko. No, to bolo hrozné!... A potom sme teda prišli do toho bytu, kde to vyzeralo, akoby mu tam vybuchli rovno dve bomby, taký bordel tam bol!... A nebola tam wifi a dokonca ani signál. Tak ja som nemala komu... a ako zavolať... a dokonca som ani nevedela, ako sa mám dostať z toho bytu... A nakoniec som ešte aj zistila, že v tom celom činžiaku žije iba on!... No, tak som tam bola pár dní a potom som chcela odísť... Ale nemohla som. A vieš prečo?! Lebo som ho začínala mať až príliš rada na to, aby som ho tam nechala samého... Bolo mi ho tak strašne ľúto, že som tam s ním zostala. Neviem na ako dlho, normálne som sa radšej zobudila... – stíchla.

  Nerozumel zas...

  Ani ona sama si nerozumela...

  Sen alebo nočná mora?