Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 39.kapitola

 

    ROZMRVENÉ II

39. kapitola

 

       Obzeral si okolie. Najdôležitejšie zistenie pre neho bolo, že okolie si neprezeralo jeho. Nie je ďaleko od mesta a tu to žije svojím vlastným, ležérne ospalým vidieckym životom. Skôr nežije. Za polhodinu, kedy prešiel z jedného konca sem, na horný koniec, kde už vidno tabuľou končiacu dedinu, napočítal dve autá, áno, prešla aj jedna hučiaca, rozštelovaná dodávka, asi kuriér a nula bicyklov. Chodec žiaden. Dva holuby, strapatý, zagubený pes na krátkych nožičkách oštiavajúci väčšinu kríkov popri ceste a jedna mačka preplietajúca sa plotom, pred ktorým teraz stojí. Žiadne kikirikí, kotkodák, tobôž niečo rušivo hovädzoidné. Zdiaľky počuť husi a z opačnej strany, kdesi pod kopcom sa mu zazdalo, že čosi bľačí. To sú síce mínusové body, ale nikto a nič, snáď okrem neho, nie je dokonalosť sama. Vždy s niečím treba aj bojovať.

  Asi mal zobrať so sebou niekoho, kto mu to celé pomôže vyhodnotiť objektívne. Niekoho? Poznáš v meste len Lacey a tá asi už nepozná teba, po tom všetkom, čím si ju ranil. Doteraz si vyťahuje ostne, čo si jej smerom vyprskal prv, než si sa nad vystrelenými šípmi a slovami zamyslel.  A už ťa nikdy nebude poznať, ak zistí, že si ju so sebou nevzal. Myslíííš? Si si istý, že by šla? Tvoje sebavedomie ťa začína prerastať, Adam Gold. Len tak mimochodom. Ako by si asi tak ju pozval na dnešnú vychádzku? No, daj! Akože: "Lacey, drahá, nešla by si mi pomôcť vybrať nejaký pekný vidiecky domček pre tvoju sokyňu? Taký, čo by bol presne podľa jej vkusu? Taký, čo tebe nikto neponúkne, lebo si až tá druhá v poradí? A pred tebou je suši a číslo na rýchlu taxislužbu..." Cvrklo by jej, normálne, od šťastia!

  Kúsok od neho vrzla bránka. Tak predsa, chodec číslo jeden. Chodkyňa. Dôchodkyňa. To by šlo. Je to žena, ženy majú vkus.  Skúsi, akí tu žijú ľudia. Hoci práve tam, kam smerovala, už žiaden. Vykročil. Vrzgi-vrzgi-vrz, bránička dala o sebe vedieť druhýkrát. Teta s taškami napchatými umelohmotnými suvenírmi od miestnych vietnamcov sa otočila. Nečakala návštevu. Nedôverčivo si ho obzerala.

  Dôverčivo sa jej snažil prihovoriť sa.

  - Dobrý deň, ospravedlňujem sa, ak som vás vyľakal, ale potreboval by som poradiť. Mám záujem niekde v tejto lokalite kúpiť nehnuteľnosť, ale nechcem sa obracať na realitnú kanceláriu. Nedôverujem im. Podľa môjho názoru miestni mi dajú relevantnejšie, teda pravdivejšie informácie, aby som si mohol urobiť ten pravý obraz, – skúsil byť ústretový, distingvovaný a milý, ale podľa zmien vo výraze tváre panej, ktorú oslovil, asi úspešný dvakrát nebude. Možno ani raz.

  - Vyzerám, že som odtiaľto?! – nezačala komunikáciu tak, ako si predstavoval.

  - Prepáčte, prepáčte. Usúdil som... Myslel som si, že miestny cintorín... navštevujú iba miestni... obyvatelia, ktorí tu majú svojich blízkych...- skúsil sa vynájsť niečím iným ako ospravedlnením.

  - To čo mi to tu hovoríte?! Vy mňa idete súdiť?! Ja a miestna?! To akože som sa vyhrabala, postrašila si po dedine a idem späť do hrobu?! Pánko je nejaký vyšinutý?! - vyštartovala naklonená s fučaním proti nemu, ale stopla sa a zacúvala. - Jáj, počkááááť to je ten, oný, čierny vtip, však? Jáj, to ja poznám z telky. Z tých stendingovejšn! To je ináč. Tak vy tu, u nás chcete nejaké pekné miestečko, kde by ste sa uložili... – položila teta tašky k nohám a začala sa obzerať dookola.

  - ...skôr som myslel, že sa chcem usadiť. Chceme sa usadiť. S priateľkou. Hľadáme niečo nie veľmi veľké, ale zas nie stiesnené priestory  a hlavne, aspoň nejakú zeleň okolo, niečo malé v lone prírody... – konkretizoval už opatrnejšie.

  - Lono prírody..?! Pch! To sú tie moderné výmysly! Poriadnemu chlapovi za mojich mladých čias stačilo ženské lono a na sprostosti nemal potom čas! Postav dom, zasaď strom a sploď syna! Ako tak na vás pozerám, nepremeškali ste už pekných pár... desaťročí? Stíhate ešte?! Dobre, tak nejakú parcelku hľadáte...No, ale...pozor, pozor... ono, v celku záleží, či chcete ležať jeden pri druhom alebo jeden na druhom. Podľa toho treba vyberať to miestečko. To vám stačí jednotka, alebo tá dvojka, už menej sa využíva trojka, to len veľké rodiny si môžu dovoliť. Ste veľká rodina? Šli by ste aj do tej trojky?! – dvihla ukazovák, palec aj prostredník a čakala odpoveď.

  Nasucho preglgol. Trojka?! On, Belle a...?! Začína prehodnocovať konzervatívnosť dedinského bývania. To čím tu ľudia žijú?! Čo ich trápi?! A zrovna tu na...cintoríne. Cintorín!  Doplo mu. Je na cintoríne. Teta si myslí, že... hľadá hrobové miesto. Padol mu kameň zo srdca, aj keď ho pred chvíľkou chytalo na infarkt. Ani to tejto dobrodušnej panej nejde vysvetľovať. Chudera sa už obzerá, orátava, premeriava...

  - Hm, hm... zrejme som sa unáhlil. Neplánujem si tu teraz ešte nájsť... nič. Asi to prehodnotím a až neskôr, v starobe si nájdeme niečo, kde sa bude dať užívať...– radšej rýchlo uzavrel, lebo pani si zaborila ruky do bokov.

  - Užívať? Lieky? Ale, hybajte, vy ste ešte muž síce v rokoch, ale náramne zachovalý. Mám susedu, vdovicu Gitku a za humnom ešte jednu rozvedenú chuderu s tromi deckami, maloletnými. Marienka sa zove. Nešli by ste na kávu? K jednej alebo druhej? – žmurkla na neho. Áno, žmurkla. – Vybavím, prihovorím sa... – Žmurk.

  - Mám priateľku... – ľakol sa dohadzovačky.

  - A? Šak aj ja mám priateľky! Gitku aj Marienku. Každú stredu po letániách cvičíme v kultúrnom dome kalanetiku. Kúpila som si aj takú vegetmatku, či karimatku, takú tú gumenicu fialovú, na tej sa naťahujeme a preťahujeme... – ukazovala niektoré pohyby aj live.

  - Ale...myslel som... my s priateľkou tvoríme pár, – skúsil indíciu na vysvetlenie.

  - Hej, hej, pri niektorých cvikoch sa musíte aj popáriť, lebo to preťahovanie samé už človek nedáva. Telo neposlúcha, ale keď sa jedna takto zapre o druhú a podrží, pritlačí, občas niečo aj rupne, ale to človek hneď pocíti takú tú úľavu... keď je dobre pretiahnutý, – naťahovala sa do bokov a bokmi predvádzala pračudesné pohyby...

  - Ďakujem za ponuku, práve som si definitívne rozmyslel hľadať si tu niečo, kde by som sa usadil! – uzavrel, ale teta to videla inak.

  - Usadiť sa? Tu? Niet kde! Ten raubír starosta, bodaj si nohu zlámal tam, kde je, všetky lavičky demontoval! Po celej dedine! Vraj, aby sme tu nevysedávali a nešírili klebety! My? Zbožné ženy? Klebety?! – prežehnala sa. – Veď my chodíme pravidelne do kostola, tam sa stretáme, tam si zaspievame, tam povieme, čo je treba. Napríklad, že hen oproti cintorínskej brány o dva domy ďalej, sa susedina dcéra rozviedla, pes im skapal, odsťahovali sa každý inam a dom je na predaj. Aj s dvojgarážou aj s tým skapatým psom, lebo poviem vám, tu sa nevozia do tej kafigalérie, to by bolo drahé. Vždy na konci humna, len tak do jamy, pod kameň. Každý to tu tak. To je neverejné tajomstvo. A ten pozemok vedľa, tu, tu, ten zarastený, vidíte? Také pletivo a slivky po okraji. Súrodenci sú to. Brat so sestrou. Povadení celý život. Nemôžu to predať. Najprv nechcela ona. Potom nechcel on. Teraz chcú, ale predajú prt!  Lebo vyšiel zákonník, že päťdesiat metrov od cmitera sa nemôže stavať. Inak pekný pozemok, veľký, aj dvojdom by sa tam dal postaviť, ale nesmie sa. Ale ak kupec nepozná zákonník, kúpi, s tým rátajú tí dvaja, čo im to patrí, pomädlia si ruky... a ten chudák vytrie zrak. A ešte horšie pozemky sú tam na kraji dediny. Tam je družstvo. S kravami. Tam sa domy predávajú len v zime, lebo v lete by ste skapali od smradu. Tam sú tri domy na predaj, ale hlúpy, kto kúpi! Zdochne od smradu. Cez leto. Ale, čo som to chcela?! Jáj Klebety! Nikdy! Bohu Otcu prisahám! – prežehnala sa smerom k malej kaplnke.

  Prikývol. Takže v podstate práve zistil, čo chcel. A z prvej ruky. V tejto dedine nič kupovať nebude!

  - Ach, Belle, kde si? Sľubujem, že keď sa vrátiš, nájdeme si nejaký pekný pozemok, prípadne rovno pekný dom...ale spolu! – povzdychol, predstaviac si tú katastrofu, ako jej pripraví prekvapenie, daruje jej jeden z troch domov na kraji dediny a v lete pokapú od smradu. A bude jedno, či budú ležať vedľa seba alebo na sebe...

  - A čo tá kalanetika? A to preťahovanie? V stredu! Po letániách! Prídete? Požičiam vám aj gumu! A poviem aj Gitke a Marienke...  - otočila sa ešte teta, akoby si bola na niečo práve spomenula a zakričala za ním.

  Uteč, Adam Gold!