Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 55. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

55. kapitola

 

     Driemal v kresle. Aj sa chcel v myšlienkach zaoberať niečím produktívnym aspoň na najbližšie dni, ale ospalosť, tlmené svetlo a ticho mu navolili iný režim. Príjemná letargia. V nozdrách ho šteklila sladkastá vôňa kadejakých detských prípravkov. Z kúpeľne, ktorú práve s malým v náručí opúšťala a nenamáhala sa zavrieť na nej dvere, roznežnená čudným švitorením a zaujatá ešte čudnejším žvatlaním malého, sem dovialo  ďalšiu novú príchuť vône, kamilky. Budú jej nimi voňať celé paže aj celý predok blúzky, ku ktorej dieťa vinula namiesto bavlnenej plienky, čo ho mala vysušiť prioritne. Detský olej je síce neparfumovaný, ale už sa nevedel dočkať, ako si ho nenápadne z poličky požičia na masáž, ktorú jej sľúbil... Pokiaľ mu zas nezaspí, skrútená do klbka, ako včera a predvčerom. Povzdychol si, ale blažený úsmev mu z tváre nezmizol. 

  Rozšíril sa, keď mu priložila teplé ruky k lícam. Dnes nezaspala s malým...

  - Budem hádať... - zaklonil hlavu, aby na ňu zospodu videl. Teplom zvlnené vlasy ledabolo zviazané do uzla na temene, vlnili sa jej okolo rumennej tváre. - Sľúbila si tomu malému súkromníkovi niečo veľkolepé na zajtra, pokiaľ mi ťa na dnes v noci požičia... – potiahol nosom zhlboka a dešifroval, aká zmes vôní to je, čo sa práve okolo zmnožila.  Kamilky, mlieko a ona. Jej jedinečná vôňa, ktorú by spoznal aj medzi tisíckami iných. Starostlivých mám.

  - Obávam sa, že to skôr on... si práve...“požičal“ našu posteľ. Spať v kočíku... ani pomyslieť... – podliezla mu pod ruku a usadila sa na kolenách. Ruky založila za jeho krkom. Už cítila podrastené vlasy. Ako rada sa s nimi hrala. Čo tam potom, že mu robí zimomriavky. Veď ona si ho zas zohreje, keď bude treba...

  - Chlapec má môj rešpekt! Vie už od mala, čo chce! Neskôr ho naučím, že posteľ nie je pre chlapa všetkým... – vliezol si drzo rukami pod jej vlhkú hlboko porozopínanú blúzku a tvár lícom priložil na takmer odhalené prsia. Pomrvil sa ako malé šteňa, kým nájde správnu polohu, čumákom zámerne vraziac, kde sa dá. S prižmúrenými očami sa tváril, že práve zaspal.

  Nevidel, ako zvážnela. Iba jemne priložila dlaň k jeho hlave a mlčala. Už sa nehrala.

    - Neskôr... – zopakovala po chvíli.

  Iba sa trochu pomrvil. Kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie. Šeptom začal vykladať svoju teóriu o "neskôr“,  najprv opakovaním starej látky o„predtým“.

    - ...som profesor, zabudla si? Aprobácia chémia... Kto iný by ho zasvätil do čara takej tej „chémie“, čo funguje medzi dvoma, čo sú si súdení? Kto iný by mu mal vysvetliť chemické vzorce lásky?  Je to celý kokteil, to ti poviem, doslova elixír. Obávam sa, že aj teba dnes v noci čaká náročné doučovanie, kráska.  Opakovanie je matkou múdrosti...  Testosterónom a estrogénom namixujeme túžbu, doplníme dopamín, norepinefrín a serotonín, aby sme vytvorili príťažlivosť. V mojom prípade som aj kedysi musel použiť konské dávky, aby si si ma vôbec všimla... a nakoniec dáme oxytocín a vazopresín, ktoré sa viažu k pripútanosti. A ja už k tebe pripútaný som... Navždy! – pritiahol viac ruky okolo nej vzadu na chrbte. – A takto isto si pripútam aj... jeho... – odmlčal sa, spokojný so svojou prednáškou.

  Čo jej prisilné objatie dovolilo, sa zhlboka nadýchla.

  - Navždy?! Myslíš to... s nami vážne, Adam?!  - spýtala sa opatrne.

  Konečne sa odtiahol. Tvár mal trochu pokrčenejšiu, pribudli ryhy od naskladanej blúzky a gombíkov  odtlačené na líci. Zadíval sa jej pozorne do očí, ale z pier mu nezmizol zhovievavý úsmev.

  - Mňa sa nepýtaj. Ja som čitateľný, nič neskrývam medzi riadkami. A tak, dúfam, že tebou som aj jasne prečítaný. Pýtaj sa samej seba, Belle. Všetko, srdiečko, je na týchto útlych pleciach... – presunul ruky na miesta, o ktorých hovoril a jemne pohládzal ich obliny. – Iba ty rozhoduješ o tom, či mi dovolíš zdieľať s tebou, s vami... nejakú tú budúcnosť. Alebo... – zvážnel.

  Chcel sa jej dotýkať. Mlčky, ticho, dlho a dôverne, ale tento rozhovor visel nad nimi odkedy prišla a nečakane mu zaplnila  byt „rodinou“.

  - ...“s vami“... – zopakovala ticho indíciu.

  - S vami, Belle! S vami! - prikyvoval. - Belle, Belle ja viem veľmi dobre, čo ťa trápi. Teda, asi... viem. Nie som biologickým otcom Gideona, ale... ešte stále môžem byť jeho otcom. Môžeme ho spolu vychovávať. Môžeme byť rodina. Uznávam, nie je to to, o čom sme kedysi dávno obaja možno snívali, predstavovali sme si iný život... ale okolnosti, osud, čojaviemčo zázračné... hovorme tomu ako chceme, to zariadili takto. A ja som vďačný, že mi ťa privialo opäť do cesty, že som dostal druhú šancu... – skĺzol k jej rukám, ktoré si už žmolila v lone. -  Milujem ťa. A to znamená, že akceptujem to, čo teba urobí šťastnou. Ak... to nie som ja, aj to budem akceptovať... – zosmutnel.

  - Zradila som ťa. Našu lásku, naše sny... Nechápem, ako sa to... to, čo sa stalo... mohlo stať... a hlavne prečo?! Čo som komu urobila?! Zlyhala som... A, čo je najhoršie, ani sa na to nepamätám! Ako? Prečo? Viem, len s kým... - tvárou jej zvláštne pomrvilo, ale nedalo sa vyčítať, či kladne, či naopak a to ho trochu zmiatlo. A aj zamrzelo. Ješitne, ako chlapa, ktorý má soka. Máš soka, Adam Gold? 

  Belle mu vôbec nepomáhala odpovedať na vnútorné pochody. Ba, naopak, ona sa pousmiala. Ona sa pousmiala?!  Ona zvážnela. Ona vyzerala... prekvapená, ako keď zistíte, že vás zaočkovali a vy ste si to ani len nevšimli. Ale stále máte strach, že to ešte len príde a bude to bolieť.

  - Adam, ja sa bojím. Ja neviem, čo sa stane, ak si spomeniem. Vieš, on nie je vôbec zlý človek. On ma tiež ľúbi a... snaží sa. Chce... to všetko späť. To, čo stratil... a je otcom malého a ja... nemôžem mu ho vziať. Stratil mňa a stratí aj syna?! Nezaslúži si to. Za tých pár dní, čo som bola s ním... – habkala.

  - Belle! – zvolal hlasnejšie. Výraz tváre mu stvrdol a trup sa oprel o kreslo. Pustil jej ruky a zaťal ich do opierok. Ostrým nosom nasal veľa vzduchu a veľa ho aj vyfúkol spolu so zlosťou, ktorú takto premáhal. Márny boj.

  - Vy... pro... su... jem si... teda, prepáč, žiadam ťa..., dobre, dobre, prosím!  Prosím... len o toto jedno! ...aby si v mojej prítomnosti... nehovorila o ňom! Zvlášť nie v superlatívoch! Prežrieť, že ON a nie JA je otcom tvojho dieťaťa, ma stálo veľa úsilia, ale, ako som povedal. Zmierim sa s tým. Dokážem to!  Je to tvoje dieťa a teba milujem nadovšetko. Budem, chcem a viem ľúbiť aj jeho... ak mi to dovolíš. Ale nechci odo mňa, aby som si budoval vzťah... s tamtým! – opäť sa k nej nahol, ale tvár mal drsnú a prísnu.

  Hrýzla si peru zvnútra. Nechal ju dobojovať si svoj boj. On si počká. Čakal dlho, nekonečne dlho. Už-už to pred nedávnom vzdal, ale osud, alebo ten niekto tam hore, ho má priveľmi rád. Dostal šancu. Už ju nepremárni. Ani svojou sebeckosťou nie... A teraz si sa, náhodou, nezachoval sebecky? Adam Gold?! Zamysli sa...

  Sklopil zrak. Chvíľu mlčal aj sám a nedovolil ani myšlienkam, aby mu preryli ťažko získanú rovnováhu. Vytvoril z dlaní obruč, objal jej pás a dvihol ju zo seba. Vstal si k nej a pozeral jej priamo do očí. Cítil, ako z tých jej ide prekvapenie. Strach. Obavy. Bezradnosť. Bezmocnosť? Bezbrannosť? Nerozhodnosť? To snáď nie?!

  - Prepáč, Belle. Je to na tebe. Ja som sa ti otvoril. Povedal som ti to, čo cítim, aj to, ako to cítim. Viem, že je luxus zostať samým sebou, ale toto som ja. Toto... som... ja! Som, aký som! Robiť kompromisy nie je moja silná stránka, uznávam. Ponúkam ti ... iba seba! A chcem za to... len teba! A malého. Nie... JEHO! Ďakujem, neprosím si! – dvihol ukazovák a zakýval ním do strán.

  Zvrtol sa na päte a zmizol v kúpeľni. Zatvoril trochu hlasnejšie. Za dverami do izby sa rozmrnkal malý. Počul, ako vošla k nemu do spálne.

  Namočil ruku do vaničky so zelenkastou tekutinou. Kamilky  vychladli...

  Adam, mal by si aj ty... vychladnúť.