Rumbele, ROZMRVENÉ II., 40.kapitola

 

ROZMRVENÉ II

40. kapitola

 

     Vystupovali skoro do tmy. Odmietala si pripustiť, že nielen tej, čo súvisí so striedaním dňa a noci. Teda nič spoločné so „striedaním partnerov“. Ani to si nepripúšťala.

  Ošíval sa. Akoby niečo hľadal. Vo vreckách mal drobáky z výhier vo vlaku, ale bolo jej jasné, že na taxík to stačiť nebude. Mohla to predpokladať.

  - Asi zavolám otcovi, či by nás nehodil... domov, – ozvala sa utržkovite, kým sa hrabala v taške v márnom úsilí vyloviť z nej mobil. – Mobil! – vytiahla zhrozenú tvár z rozhrabanej tašky.

  - Vybitý? –

  - Zabudnutý! –

  - A to je dobre alebo zle?! – zatiahol trochu ironicky. V duchu si gratuloval k okamžitej výhre. Čo lepšie ho mohlo postretnúť, ako zrušené spojivko medzi ňou a ním...

  - Na stanici som ho ešte mala! Takže...v tom prípade nemôže byť teda zabudnutý, ale...stratený, alebo... asi...akôr... ukradnutý! – zhrozila sa.

   Bolo mu ukradnuté, že bol ukradnutý, nič lepšie sa ani stať nemohlo. Ešte lepšie, ako prvý variant. Takto si pán profesor bude myslieť, že mu nedvíha. A ani nevolá späť. A ani ... vôbec nevolá! Keď sa darí, tak sa darí! Len sa preboha nezačni usmievať, to by si pohnojil.

  - ... ani... peňaženka... ani mobil... nemám nič! Mala som tam doklady, všetky kontakty! – hrabala sa čoraz zúrivejšie a čoraz márnejšie.

  - Tipoval by som toho „vreckovkového gavaliera“, čo ti vykladal tašku do batožinového priestoru. Pridlho ju vykladal, utieral miestečko, kam ju dá... – díval sa na jej bezmocnosť a prišlo mu to ľúto. Je to tak na objatie a pomojkanie, ale... – Je mi to ľúto, Belle, – iba natiahol ruku a spustil jej ju po ramene. Necukla. – Nahlásime to  staničnej polícii, ale, vlak je dávno preč, obávam sa, že tie veci sú pre teba stratené. Mrzí ma to... – skúsil zopakovať pohyb, ale už sa nedalo. Už mu to nedovolila.

  Sadla si úplne znivočená na najbližšiu lavičku a ...rozplakala sa. Sadol si k nej. Chvíľu aj čakal, že sa mu oprie o rameno. Ale čakal márne.

  - Vo vestibule je kávomat, prinesiem nám dva čaje, už sa ochladzuje, - ponúkol sa. Má predsa plné vrecko drobákov.

  - Prosím si tú bezkofeínovú veľkú írsku kávu, čo tak pekne vonia... tá jediná sa tu dá piť. Tú jedinú si mi... – utrela si nos a zamračila sa.

  - ... tú jedinú si vzala na milosť, z nášho staničného kávomatu, keď som ťa vyprevádzal, vybaviť mi tú čítačku... tam k nim. – dokončil vetu a skoro sa rozplakal aj sám. Ona si to pamätá! Predčasne.

  - Naozaj?! – zostrelila ho jedinou ranou. – Bývala v školskom automate na našom gympli. Hneď oproti chemikárovmu kabinetu. Dávali sme si ju s Emmou pol na pol, lebo bola najdrahšia. Hrali sme sa na dospeláčky a tešili sa, že si o rok, o dva, po maturite, dáme do nej aj koňak, či whisky, ako sa dáva v lepších reštikách. – utrela si nos smerom dohora. Dodatok, že tam chodila len preto, aby pána profesora cez každú z prestávok občas úchytkom zazrela, aspoň na stotinu sekundy, ako trieska dverami, či nemôže nájsť ten správny kľúč, už radšej preglgla s poslednou slzou.

  Bol jej za to vďačný. Z kontextu to aj tak pochopil. Vstal a o chvíľu sa vrátil s kávou, čo mu dooblievala ruku.

  - ...sa pozri, ako to tí chuji majú nastavené! Tieklo to tam širinou a páli to jak šľak! A nemajú ani tie dekle na to! – mrnčal a hladina kávy sa mu mstila ďalšími vlnkami, čo vyšplechovali na ruku.

  Odbremenila ho a privoňala si. Áno, je to tá stará známa aróma. Gymplácke chodby a zákutia...

  - Volal som aj tvojmu otcovi. Je na ceste, – sadol si k nej, natiahol nohy a ruky medzi ne. Pokúšal sa utrieť si zvyšky pančovanej írskej kávy.

 

  Prechádzanie sa z izby do izby, od okna k oknu, nebolo dvakrát produktívne. Signál zrejme nebol nikde v celom byte. Už to skúša dobre dlho. Už to skúšať nemusí, práve mu bolo oznámené, že adresát momentálne nie je dostupný. O jeho dostupnosti vás budeme informovať... To by si vyprosil, keby nie. Odhodil mobil... nevie kde, ale niekam už dopadol. Nebuchlo to veľmi. Asi to aj prežil.

  Zneistel. Čo ak nechce dvihnúť?! Zámerne. Potrebuje byť sama... Nie, nie, nie! Nič také. Nechce byť sama. Najšťastnejšia je v mojom náručí. Ja to viem. Ja to musím vedieť najlepšie! Len ja... nikto iný. Predstavil si iné ramená a ju v nich. Nikdy! Stlačil DELETE. Myslíš si, že to stačí? Adam Gold... Koleso osudu sa netočí v špirálach. Vracia sa stále na to isté miesto a ty robíš tú istú chybu, nemyslíš? Nechal si ju ísť! Dnes ako vtedy a to ti ešte osud dal jednu príležitosť na rozmyslenie. Starého dobrého pána Frencha...

 

- Mali by ste ísť za ňou...- zarezonovalo hlasno, hoci to len zašepkal.

  Prikývol kladne, potom záporne, ale nepovedal nič, len sa otočil a vybehol z kníhkupectva.

  Mužovi s kufríkom spadla sánka. Rozbehol sa za ním.

  - Pán Gold! Pán profesor! Nepochopili sme ma! Musíte ísť...za ňou! Za Belle! - dobehol ho po pár krokoch, lebo zastal a bezradne sa obzeral, kde tak rýchlo Lacey mohla zmiznúť. Zmizla.

  - Pochopte ma...a ...a chápte aj ju. Ja už som ju pochopil. Je z toho úplne preč. Ochorela, zvracia, stále je smutná... ako sa dozvedela, že vy... ste nezomrel. - pokúšal sa ho zachytiť slovami aj rukou, ale trhal sa a mračil. Neodradilo ho to. - Ja už som to zažil pred dvoma rokomi. Keď ste umreli. Akože. Brala to vážne. Všetci sme to brali vážne! Vašu smrť. Aj jej stav. Zrútila sa! Taká istá bola. Nechcem, aby sa to opakovalo! Urobím pre ňu čokoľvek! Čokoľvek, aby bola šťastná, moja Bellinka...- vykladal čoraz nástojčivejšie, nestarajúc sa, že okolo prechádzajú ľudia a autá a poslucháč, ktorému to adresuje, sa tvári, akoby hovoril len do vetra.

  Vietor. Kde mu ju odvial? Vietor. Prečo teraz mlčí?! Vietor! Nech si plní robotu a odveje všetko a všetkých! Vietor! Ber si spomienky, ber výčitky, ber svedomie! Vietor, no tak, počuješ?! Hučalo mu v hlave, v ušiach, aj vedľa uší. Skrat.

  Rozosmial sa.

  - Belle vie, že ste tu?! - natočil sa konečne k stále orodujúcemu chlapovi. 

  Ten konečne zmĺkol a záporne zakýval hlavou.

  - Tak, čo tu potom robíte? Čo to tu stvárate, pán French?! - skoro zavyl.

  - ...to pre ňu. Pre moju nešťastnú Bellinku. Urobím, čokoľvek. Čokoľvek. - zopakoval potichu. 

 - Belle je dospelá. Predstavte si, čo by povedala, vidiac vás tu robiť jej dohadzovačku! A čo by na to povedal jej.. .partner. - chvíľu musel hľadať to správne slovo.

  - Vy o ňom viete?! - prekvapil sa muž.

  Z nosa mu vyšlo pch, dvihol a spustil kútiky, strčil a vybral ruky z vreciek, pozrel dohora i dolu.

  - Pred rokom, zhruba, som sa bol pozrieť na jednu samotu pri lese. Videl som viac, ako som chcel. Tí dvaja, čo tam v snehu laškovali, boli...šťastní! Chápete?! Šťastný muž a šťastná žena! Tak o akom nešťastí mi tu teraz hovoríte? - natrčil mu dlane a triaslo mu nimi.

  - On je nešťastie! Ten chlap vedľa nej! Je neschopný, nemožný!  Je to odpad spoločnosti. Bývalý alkoholik, rozvedený, stroskotanec! Veď, veď ste ho videli... ako vyzerá... nevie sa správať, obliekať, nemá nič, len holú riť...on je jej nešťastie! Nedovolím, nedopustím, aby hentaký...- hlas sa mu zadrhával, ale muž oproti sa mu len smial.

  - Opakujete sa, pán French. Všetky tieto slová poznám, ale vtedy ste ich adresovali inému mužovi. - oprel roztvorené dlane o vlastnú hruď.

  - Nemám vás rád, pán profesor. Nie, nemám. Ale hentaký? Vy ste aspoň zabezpečený, máte vzdelanie a postavenie a aj výchovu, vy ste iný kaliber! Vy...- 

  Čosi mu stišovalo zvuk vysielania. Niečo zvonka sa mu nabúravalo do správ...

  - Nebodaj ju ...teraz...práve teraz... opustil?! - nepočúval chvály na svoju osobu, ale došlo mu niečo iné.

   Odpoveď však nebola presne tá, čo by možno aj chcel počuť. "Naozaj?! Naozaj chceš, aby zostala opustená, sklamaná a nešťastná v stave, o ktorom vieš a... To by možno vysvetľovalo jej letargiu, ktorú ti tu farbisto opisuje jeho otec..."

  - Vykašlal sa na Belle? Teraz?! - zopakoval nahnevane svoju otázku.

  Pán French zaťal pery, kým z nich vypustil.

  - Nie. Sú stále spolu, stvárajú jednu hlúposť za druhou. Nemôžem sa už na to dívať. Ale ona je len hrdá. Ona sa trápi. A teraz je chorá... z trápenia. - zaverklíkoval svoju teóriu. 

  Vysielanie sa obnovilo v plnej sile. Pochopil. On hej, moderátor zrejme nevie skoro nič. Len číta, čo dostal od kolegov. 

  - Pán French, verte mi. Nie je to choroba. A nie je to ani nešťastie. Kedysi som sa k tomu staval veľmi konzervatívne. Veľmi. Ktovie? Keby som vtedy nebol k tomu taký odmietavý, keby jej vyjdem v ústrety a... možno by sme teraz boli ... spolu. Ktovie... Hnevala sa za to, ale videl som to ako vy. Najskôr doštudovať, usadiť sa, zabezpečiť, potom... potom to všetko ostatné.  - utíchal hlas a čosi vnútri ho zabolelo.

  Muž oproti netušil o čom hovorí. Mal iba svoju teóriu a svoje riešenie.

  - Vidíte. Preto...Vy ste rozumný muž. Vy viete, čo je správne! Ona je mladá a hlúpa a pokazí si s ním život... Vráťte sa k nej! Začnite znovu. Vy sa o ňu budete vedieť postarať, keď mňa tu už nebude, nie henten! - dvihol päsť smerom hore.

  Lapol ho za ňu a stiahol ju dolu.

  - Nie, pán French. Je mi to ľúto, ale nemôžem. -

  - Ani to neskúsite? - chytal sa posledných nitiek nádeje otec.

  - Už nie. Teraz, pán French, už nie. Je neskoro. Ktosi iný zamiešal karty s našimi osudmi a srdcové eso dal do rúk jemu. Možno ho začnete mať rád. Možno ho len dobre nepoznáte. Možno vás prekvapí svojou zodpovednosťou, ako sa vie postaviť k problémom. Dajte mu šancu. Dajte im šancu. - potľapkal zroneného muža, čo sa v tento moment zmenil na vetchého starca po pleci a radšej si zahryzol do jazyka.

  Ktovie, ako by muž so slzami na krajíčku zareagoval, keby vie celú pravdu. Ale tú mu musí povedať dcéra sama. On nemá na to právo prezrádzať cudzie tajomstvá. "Cudzie? Už je cudzia? Naozaj si o tom presvedčený?!..."

  Muž sklonil hlavu a pomaly odchádzal.

  Díval sa za ním a videl zas jej chrbát, ako mu mizne v podchode na vlak už tak nedosiahnuteľná, prchavá, ako si ju berie dážď a zmýva z nej jeho stopy. Navždy.

  - Ty si mu ho opísal ako víťaza na muža roka. - ozvalo sa za ním.

  Lacey si šúchala si premrznuté paže, dych sa jej vlnil v obláčikoch pary. Zvliekol kabát, prehodil ho cez ňu a pritiahol si celú tú kôpku tepla k sebe. Potrebovali zahriať obaja.

  - Je to fakt kus nemožného chlapa. - začal zveličovať. - Pán French ho opísal dokonale, nemôžem nesúhlasiť. Ešte si obaja užijú, kým ho naučia stáť na vlastných nohách. Už nikdy nestretne muža ako som ja. - dodal ješitne.

  - Dúfam, že presne to má v pláne! - vytrhla sa mu, aj s kabátom a rázne vykročila späť do práce.

 

  Dodávka pribrzdila. Zdala sa jej ešte ošarpanejšia, ako si pamätala. Jasné, pamätala si ju spred troch rokov. Slúži verne a dobre. A často. Otec je pracovitý, ale veci slúžia jemu, nie on veciam.

  - Vy ste pili! Cítim alkohol!  – skonštatoval starý muž, keď sa mu obaja natlačili do kabínky.

  - Je to len aróma... z kávy... z kávomatu, – upresnila a podstrčila mu pod nos papierový kelímok so zvyškom „skorokávy“.

  - To som si aj mohol myslieť. Kde by tento pán vzal na kvalitný alkohol... – šomral si, ale každý ho aj tak počul. A každý aj tak ignoroval. Preventívne. Potrebovali hodiť domov.

  - Dnes prespíte u nás doma. Príjazdová cesta tam k vám je neprejazdná pre väčšie autá. Dlho pršalo. Nepotrebujem mať zatentované auto alebo niekde tam zapadnúť. V detskej máš, Bellinka, posteľ dosť veľkú... – začal zoširoka a rázne, rovnako, ako točil veľkým volantom.

  Zhrozila sa. Potešil sa.

  - ...tam sa vyspíme my tu s pánom spisovateľom, čo si konečne asi vstúpil do svedomia a šiel si po ženušku. Potrebujem sa s ním vážne pozhovárať! Ty, Bellinka, sa vyspinkáš na mojej válende alebo v obývačke na gauči. Kde ti je lepšie... – prehodnotil.

  Zhrozil sa. Potešila sa.