Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 44. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

44. kapitola

 

      Aj chvíľu váhala, či nezostane u otca v mestečku vybavovať si doklady a bezmocne sa vracať striedavo na železničnú stanicu a k policajtom vyzistiť, či ich náááhodou niekto nenašiel, nevrátil, našiel a vrátil, či čokoľvek nádej prinášajúce. Len, aby nemusela... A zas, na druhej strane,  len aby čím skôr mohla... Ach, Adam, kde si, čo robíš, ako sa máš...

   Predlžovať agóniu nemalo cenu. Už teraz jej chýba, a to mu nemôže ani zavolať. Posledná nádej, že otec bude mať na neho číslo, zhasla. A druhú poslednú, že poprosí muža, čo sa snaží s ňou udržať krok po lesnej cestičke a ani ho nenapadne pomôcť jej s milión tonovým batohom, čo si doma, u otca nabalila, aby v divočine prežila, že ho požiada o číslo na Lacey a Lacey, že požiada o číslo na NEHO, prišliapla už v zárodku. Nie a nie. Je natoľko hrdá, že sa nikomu, tobôž tomuto a Lacey doprosovať nebude. Vysmiali by ju.

   Pochopí to. Jej Adam všetko pochopí. Vybuchne, ale pochopí... Pochopí, prečo nevolá. Dal jej čas. Koľko chce času... Tak ho nebude zabíjať nejakými trápnymi dokladmi! Aj tak nedokladovali, že je vydatá. Chvalabohu!

  Netušil, čo v nej vrie. Nemal odvahu pýtať sa a dvíhať pokrievku. Obarila by ho para, ako predpokladal. Ledva jej stíhal, tak rázne si vykračovala. V podstate by ho to malo tešiť, že sa ponáhľa... domov. Lenže, nie je doma ako doma. Asi by mal kopnúť do vrtule a ako predvoj pripraviť pôdu. Pôdu? Zdá sa ti, že si toho pohnojil málo? Nespomínaš si asi na zvratky, čo si ako jediné nechal pri dome po poslednom záťahu, ani na to, že si po ňom bez slova zmizol na týždeň a nechal tam napospas svojho vlastného syna so skoro cudzou ženou?! Si si istý, že tam obaja ešte vôbec budú? A s vrúcne nastavenou náručou? Si kompletný?! Alebo sa ti z chrápania pána Frencha dnes v noci rozkrútili aj tie posledné mozgové závity. Nič, len rovné čiary? Ale ten jej sen, čo si tajne vypočul, sa ti celkom pozdával, nie? Zostala v ňom s tebou... teraz je jedno, či z ľútosti, alebo...

  Pribrzdil.

  Nevšimla si to. Zanovito kráčala s pocitom potreby, nech sa jej život konečne posunie niekam, kde bude sama sebou, so všetkým, čo k nej patrí, aj keď tento tu... Kde je?! Konečne zastala aj sama a obzrela sa.

  Tváril sa náramne vážne.

  - Belle, možno sa ti to bude zdať trápne, ale potreboval by som, aby... neviem, ako to povedať. S robotou je to v pohode, s tým si nerobím starosti, zavolám vedúcemu, že som zomrel a bude vybavené, ale... – začal zoširoka, ale nedovolila mu dopovedať, skočila po pre ňu novej informácii.

  - Čože? Ty... a si zamestnaný?  Ty... a obyčajná práca?! Normálne na plný úväzok? Na dobu neurčitú? ...ty...ty chodíš do roboty?! – neveriacky otvorila ústa dokorán. – Čo...čo som čítala, tvoj manuál na naše súžitie, tak si nikdy nijaké zamestnanie nemal a bol si, ako sa to povie? Na voľnej nohe! Vždy si opovrhoval všetkými zamestnávateľmi a tváril si sa, ako veľký umelec, na ktorého predsa čaká svet! – neodpustila si iróniu.

  Mlčal. Tak ako predpokladal, niečo v nej riadne vrelo. Zlizne si to teraz on, ale nemôže už cúvnuť. Sú skoro „doma“. Nechal ju vypustiť paru, ale tušil, že jej hlavou behajú iné problémy než jeho kariéra radového zamestnanca v nejakej firme. Aj keď ho zamrzelo všetko to, čo si o ňom myslí. Tas, Adam, tas na svoju obranu, možno nebudeš mať viac príležitostí! Tasil. Založil ruky za chrbát. Ale hlavu dvihol hrdo.

  - Tak... po prvé... o ničom takom som nikdy nepísal, neviem, na základe akých klebiet a hlavne od koho šli, si si práve toto uložila do tej peknej hlavičky do kolonky pod moje meno, ale nebudem ti to ani vyvracať. Áno, kedysi, v prenatálnom veku, kedy som netušil, že mi vkročíš do života a prevrátiš mi ho naruby... som toto možno, možno bol ja, ale... Teraz som ženatý muž. Mám ženu a máme spolu dieťa a ja sa správam zodpovedne...jšie. Chcem sa správať zodpovednejšie. Som redaktorom miestnych novín, aj jazykovým korektorom, aj dopisovateľom a prekladateľom, aj dievčaťom pre všetko za pár šupov v hrubom a ešte menej v čistom. Ale, tým chcem povedať, že dostávam pravidelne výplatu. Zmenil som sa, Belle. Kvôli tebe! Kvôli nášmu synovi. Kvôli našej malej... rodine... – rozprával ku podivu pokojne a pomerne ticho, akoby sa bál, že ho niekto vypočuje a vysmeje. Nečakal, že práve ona.

  - Takže z vypočítavosti! To mi mohlo tiež hneď dopnúť. Nepridelili by ti dieťa, ak by si bol... kým si bol. Ale zamestnanému oteckovi...to je iné. To je stelesnená zodpovednosť! Tak to mi potom, ale vysvetli, čo si robil u nás v meste celú tú dobu?! – spravila dramatickú pauzu, ale nemienila mu dať slovo. Sama mala toho ešte veľa na duši. - Ty si nechal maličkého samého tam?! – vystrelila jej ruka a keby sa dá hnev vyjadriť smerom, ukazovala presne. – Samého?! Len s nejakou cudzou ženou? Ženskou, ktorá skoro rozbila naše manželstvo, len preto, že to jej sa nekonalo vôbec?! ..že...že sa ty bojíš teraz prísť tam a... že ...to som si tiež mohla domyslieť, že ani netušíš, či tam stále ešte sú! – s hrôzou na neho pozrela a vlastné slová už nenachádzala.

  - Preháňaš. Neviem, čo ti sadlo na nos, ale, prosím, upokoj sa, Belle. Prosím... Ja som s nimi bol v kontakte stále. Volal som im každý deň, vedeli, kde som, aj prečo som tam a ...to je to, o čo ťa chcem požiadať. Poprosiť. – opravoval sa.

  Neodpovedala. Mrzelo ju, že vybuchla. Mohla si to nechať na potom, keď bude mať dostatok dôkazov, že tento život nie je ten, čo chce žiť ďalej. Bude mať čisté svedomie, že to skúsila a nevydalo. Ale, Belle French, vlastne Belle Gold! Aké prekvapenie! Ty už vieš, čo chceš! Tak to sa môžeš pekne otočiť a napochodovať si to späť na železničnú stanicu, kúpiť si lístok do mesta a tradááá. Pán profesor ťa čaká...

  - Hovor. Počúvam. – prehodnotila poryvy svedomia, ale veľmi povzbudivo to neznelo.

  Zaváhal, či ešte má význam prosiť o láskavosť, keď... keď si jej tak bohapusto klamal?! Na čo to bolo dobré? Na čo si sa to pred chvíľkou hral?! Volal som... písal som... plakal som... zaujímam sa...! Klamstvo na druhú! Na druhú by možno fungovalo, ale toto by mala byť v tvojom rebríčku tá prvá! Čo si myslíš, že získaš, keď jej budeš takto klamať? Otriasol sa. Musí to aspoň skúsiť.

  - Belle, chcel som ťa poprosiť, aby si... či by si nemohla prehodnotiť svoje správanie sa ku mne. Ja som totiž Monike povedal, že... idem po teba a bez teba sa nevrátim. A teraz sa s tebou vraciam a... stále po sebe štekáme. Nemohla by si sa tváriť, že ideš so mnou dobrovoľne a si... budeš... šťastná... – sám videl, ako bizarne to znie, keď sa to snaží vyjadriť slovami, ale ku podivu ho nezabila... ani pohľadom.

   Asi by lepšie nabila, vedieť, že jej zas klame. A zas sa chystá klamať.

   Netušila. Nevedela. Belle, ukáž vľúdnu tvár.

  - Ak som správne pochopila... Mám sa tváriť ako šťastná, nadšená, milujúca manželka? – spýtala sa bez náznaku irónie. Iba tak, prozaicky, sucho.

  - To zas... nežiadam. – pochopil, akú nemožnú vec od nej chce. – Stačí, aspoň trochu priateľskejšie, povedzme... – skúsil vyjednávať.

  - Dobre. Nebudem robiť zbytočné dusno. Ešte niečo? – vykrútila tvár aj pery.

    Nestrácal už čas. Mal pocit, že začína strácať úplne všetko, musí to nejako spomaliť...

  - Chcem sa ti ospravedlniť. Ešte som nemal čas... Nerozišli sme sa práve najlepšie. A mňa to mrzí. Veľmi. Ver mi. – snažil sa byť úprimný a aspoň v tomto... neklamal.

  - Dobre. Ale... „Nerozišli“? Neviem, ako to vidíš ty...ale ja mám skôr pocit, že... sme... sa... rozišli!  Ale môžeme zostať kamaráti. – nadhodila popruhy a vykročila ďalej.

  Pozeral, ako odchádza.

  - Môžeme zostať kamaráti... – zatiahol afektovane. – To znie rovnako, ako: Zdochol ti pes, ale môžeš si ho nechať! – kopol do nejakého kameňa, do konára, do trsu trávy, ale to už zabolelo nohu, tak kopance vzdal. Asi nebudú posledné. Len prečo ich stále, sústavne, dookola, permanentne, ako na bežiacom páse...dostáva on?!