Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 50. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

50. kapitola

 

     Stáť pred zrkadlom a dolaďovať to, čo mal práve na sebe, nešlo. Aspoň z jeho strany nie. Už len pohľad na zostavu momentálne natiahnutú na tele mu vháňal hrôzu do očí. Nie, že by nikdy nič také nenosil... Nie! Nikdy nič takéto nenosil! Neformálne oblečenie kedysi vyzeralo úplne inak! Došľaka, ako to, že sa všetko tak rapídne rýchlo mení a jemu to zabudli  oznámiť včas, aby si zvykol, prijal to a zžil sa. S tým. Mykal  vecami, akoby mu vrastali do kože a on tomu musí stoj, čo stoj zabrániť. No, prosím, už to začína vyzerať lepšie. Rifľová bunda sa nosí asi celkom rozopnutá, svetlá, v tomto momente sa rovno v duchu prežehnal, košeľa nemusí byť zrejme vyžehlená a prvé dva gombíky pod krkom treba jednoznačne ignorovať.

  - Potrebujete väčšie či menšie číslo, pane? – ozvalo sa spred kabínky.

  Úslužná predavačka nič nenechávala na náhodu, tento tu dnes nakúpi aj to, čo nechce. Predsavzala si. Z toho bude mať ona potom profit. Stačí sa mu len trošku povenovať. Starší muži majú radi, ak sa im mladšie ženy venujú. Je to tak vo všetkých filmoch. Hoci, tento nevyzerá na filmového hrdinu...

  - Prepáčte, pane, nepočula som, mám priniesť iný model riflí? Potrebujete poradiť? - núkala.

  - Potrebujem kvalitnú košeľu, oblek a kravatu...- mrmlal si pomedzi zuby a pokúšal sa rozopnúť gombík na bunde, aby ju vôbec mohol vyzliecť. Nešlo to. Trhol závesom a natrčil predlaktie na predavačku. Tá tu však už stála presne s tým, čo si šeptom žiadal. Oblek, košeľa, kravata. Usmievala sa na zákazníka. Usmial sa nežne na jej výber tiež a následne sa zamračil. Potom prišli aj hromy a blesky.

  - Slečna! Už pri vstupe do predajne som vám jasne a dôrazne povedal, že si prajem niečo mladistvé, svieže, moderné, niečo, čo práve letí. Tak prečo mi tu ponúkate outfit ako pre starého vyžitého bonvivána, navyše vhodný  akurát tak do truhly?! – natrčil ukazovák na kvalitný oblek, akoby to bol nepriateľ číslo jedna.

  Smutne sa díval, ako sa „slečna“ cúvaním vzďaľuje s nepriateľom číslo dva  a tri. Zbohom kravata z hodvábu, zbohom kvalitná bavlnená košieľka... Smutne ustupujúcu armádu vyprevádzal.

  - Nepreháňaš to už? Tá chudera ťa odhadla úplne presne, je na to vyškolená. A ty si ju šmahom ruky, či skôr huby, strápnil ako malú. To ty sa správaš ako malé decko! Chytá ťa druhá puberta?! – prekrížila Ema, neformálne opretá o stĺp pred kabínkou ruky na prsiach a zagánila na muža, čo už nevie, čo so sebou. Zrejme.  – Dosť, že som ťa musela vytiahnuť z tej posilky, naozaj v poslednej minúte pred infarktom, a ešte aj toto? – ukázala na väčšinu sortimentu v predajni, očividne orientovanej na tínedžerov.

  - Nepreháňaj! Zavolal som ťa, aby si mi poradila, nie aby si mi tu robila kázeň! Do kostola som nemal v úmysle ísť vôbec! A s tou posilkou si to prehnala! Chcel som len sprostú obyčajnú permanentku a ten debil mi ponúkal dôchodcovskú zľavu! To bola do neba volajúca drzosť! – vyprskol a konečne sa mu podarilo vyrvať gombík z tesnej dierky. Zostal mu v rukách.

  Amen. Ema sotva zadržiavala úškrn. Prikročila a vyhrnula mu rukávy na bunde, potiahla trochu vyššie na predlaktie a natočila ho späť k zrkadlu.

  No, prosím, takto to vyzerá o trochu lepšie. Pochválil sa a hrdo dvihol bradu. Lepšie len spredu. Zboku trčí brucho? Nie, netrčí. Keď ho zatiahneš. Zapravíme košeľu do nohavíc, pritiahneme opasok...

  - Hmmm, super, peceň chleba s opaskom. – ohodnotila Ema a už sa zasmiala aj nahlas.

  - Čo?! Čo zas rýpeš?! Pevné svaly! Pozri! Tvrdé ako kameň! – pobúchal si po bruchu nad opaskom, pod ním si netrúfol, hoci si nie celkom správne vysvetlil prirovnanie tej drzej zmije, čo si ju povolal ako módnu konzultantku a o ktorej si naivne myslel, že je priateľka. A navyše priateľka jeho priateľky. A tá, ktorá mu bude vedieť dobre poradiť.

  Ema rozplietla zas zapletené ruky.

  - Rifle si kúp o dve čísla väčšie než je tvoja konfekčná veľkosť, drahý. Budú trochu visieť, ale bude to pôsobiť ležérne a uvoľnene. Potom toľko nemusíš zaťahovať opasok, tiež ho nechaj o jednu dve dierky voľnejší. To prekysnuté a vykysnuté nad ním a pod ním, je fakt trapas. Košeľa sa nezapravuje napnutá, tiež musí zostať voľná... Správne si pochopil, že vrchné dva gombíky sú lepšie rozopnuté... – nakukla mu poza ne a potiahla nosom tesne pri holej hrudi. – Áno, presne pre túto príležitosť... – žmurkla na neho. – Na parfumy si bol vždy macher, to sa musí nechať. – potľapkala ho po pleciach a vyhrnula trochu límec na bunde. – Ešte niečo, Adam Gold? Alebo sa budeme strápňovať ešte v ďalších prevádzkach, obchodoch a zariadeniach len preto, aby si navodil ilúziu, že si... večne mladý?! Je libo tesné slipy s obrázkami? Kotníkové ponožky? Zopár reťazí na krk? Nedáš si prepichnúť aj ucho? – už preháňala, ale o to viac rozprávala vážne.

  Pochopil. Plecia aj nálada mu klesli. Poznala ho príliš dobre, aby vyhodnotila jeho... márne úsilie.

  - Myslíš si o mne, že... -

  - ...to preháňaš! – doplnila a rukou naznačila chuderke predavačke, že s tou kopou lacných tričiek a podobných blbostí  si má dať odpich. Tu sa idú vážne zhovárať dvaja dospelí ľudia.

  - Uvedomuješ si, Adam Gold, že ťa miluje takého, aký si, však?! Chcela od teba Belle niekedy, aby si zmenil image? Zmenil štýl obliekania? Trapošil vo fitku a jedol len raw hlušiny?  Tak prečo to robíš?!  Ty v ňu... a jej lásku k tebe neveríš? – pozrela mu vážne do očí, či to stačí takto, alebo ho bude treba prefackať, opiť a prefackať, vynadať mu a prefackať...

  - Nechcem ju stratiť, Ema. Bojím sa, že... jej nemám čo ponúknuť. Už čo ponúknuť... Môj vek, môj zdravotný stav, môj pokafraný život a nulové vyhliadky... – motal sa pohľadom kade-tade, len aby jej nemusel pozerať priamo do tváre.

  Obávala sa, že sa tým fackám nevyhne. Toto predsa nie je on...Hej, pán profesor! Takéhoto ťa nespoznávam! Ty sa sťažuješ?! Ty máš mindráky? Depku?! Héééj! Treba zacrngať budíčkom.

 - Ako dlho sa už poznáme? Ja som nestratila pamäť a viem o tebe možno viac, ako Belle. Nie so všetkým, čo si popáchal vo svojom pohnutom živote súhlasím a som s tým stotožnená, ale ten život z teba spravil to, čím si! Adam Gold! Muža na pravom mieste. Muža, čo stojí na vlastných nohách a ide si priamo za tým, čo od života ešte chce. Muža, ktorý vie, čo je to milovať a práve preto tu nebude robiť tieto psie kúsky, ale zostane presne tým istým MUŽOM! Aj s tými presvitajúcimi šedinami, trochou vrások a mal by si trochu schudnúť, to nepopieram... – uštipla ho na boku, ale tukový vankúšik nenašla, čo ju dosť prekvapilo, preto radšej pokračovala v preslove, aby ju náhodou nenapadlo lustrovať ho ďalej. Bývalá policajtka sa nezaprie. - A viem celkom určite, že Belle to s tebou myslí, myslela a bude myslieť vážne stále rovnako. Ja osobne nechápem, čo na tebe vidí, ale drží ju to už poriadne dlho a keď ani rany, čo si jej uštedril, ju nepresvedčili, že má dať ruky od teba preč, tak to... je láska, Adam Gold! – usmiala sa jemne a spomenula si na muža, čo ju doma čaká s dvoma deckami zavesenými na krku. Aj to je láska.

  Neodpovedal, ale bol jej vďačný za každé jedno slovo.  Vedel, koho pozvať na konzultácie. Ema nikdy nesklame.  Dúfa, že ani neklame. No, trošku mu klame, ale účel svätí prostriedky.

  - Slečna, tie rifle o dve čísla väčšie. Ostatné beriem tak, ako mám na sebe. A ďakujem, boli ste naozaj, milá a profesionálna. Pochválim vás vedúcej. – kývol na predavačku.

  - Há? A čo ja?! Minula som celomesačnú dávku asertivity a empatie a mne nikto nepoďakuje?!  - natrčila prázdne dlane Ema.

  - Nie, teba pozývam rovno na panáka!  Budeš počítať, koľko nadržaných pubertiačok sa za mnou otočí, keď do baru napochodujem v tomto outfite. Ako za starých čias v Králičej nore. -  pomrvil sa pyšne. S trápnym tančekom.

  Emma sa zhrozila.

  - Čo z môjho preslovu ťa primälo k tejto reakcii, pán nevycválaný casanova?! – zvolala do zastretého závesu, odhodlaná predsa len fackať, lebo po dobrotky to asi nevyšlo.

  Odhrnul ho, aj keď ešte zďaleka nebol doobliekaný. A vôbec ho to netankovalo. Naťahoval si ponožku už kdesi do polovice lýtka.

  - To vieš, teba aj Belle mám zrejme na doživotie, už sa vás nezbavím. Nemôžem za to, aký som dokonalý a neodolateľný. Musím si ešte dobiť niekde batériu, reštartovať sa, chuti nabrať a... vymeniť olej. To hlavne! Nevieš, kde mám druhú ponožku?! Bez okuliarov nič neviem nájsť... alebo to bude Alzhaimerom? Moja prostata to už tiež dlhšie nevydrží... plienky som si v lekárni tento týždeň nebol vybrať... dočerta! ... a barlu som nechal v tej sprepadenej posilke! – zúfalo sa obzeral okolo seba držiac sa za kríže, čo mu nedovoľovali sa ohnúť hlbšie.  

  Úbohá predavačka hľadala, kam sa skryje.

  Ema bola doma. Konečne zas ON! Veľkohubý a prebudený! Vitaj späť starý pán profesor! ... To mu radšej nahlas nepovie. Slovo "starý" by mohlo aktivovať predchádzajúce nastavenia. 

   - Myslíš si, že keby si dám prepichnúť ucho, zlepší sa mi sluch? -  žmurkol na ňu. Očividne v dobrej nálade. 

  Mala chuť spýtať sa predavačky, čo pridávajú do osviežovača vzduchu v predajni. Ale nebolo jej.