Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 46. kapitola

 

  ROZMRVENÉ II

46. kapitola

 

     Vnútorné GPSko jej dalo signál, kde sa práve nachádza a že by malo nastať prepočítavanie. Pribrzdila slzy a vycúvala. Odtiahol od nej ruky a nechal ich v priestore ako ospravedlnenie, že ho mrzí, ak sa jej dotklo, že sa jej dotkol, v preklade: čo si to vlastne dovolil!

  - Prepáč, nechcel som, teda, chcel som, ale trúfol som si, až keď som videl tie slzy. Ja nemám rád slzy... Vyzerala si taká  stratená... taká... zmätená ako chameleón nad vysypanou škatuľkou lentiliek. – mykol hlavou dopredu ako korytnačka a zatiahol sa zas medzi golier košele.

  Jeho detinské vyznanie radšej odignorovala. A nekomentovala.

  Začala sa len viac obzerať. Ale všetko, čo spoznávala, bolo len prepojenie s načítaným textom. Skúsila ďalší zo zmyslov. Hmat. Ani to nefungovalo. Sluch a čuch ani neriskla. Nič, nič...stále nič. A ešte tam bol on, stojaci v pozadí a čakajúci na zázrak. Jeho si nebude obzerať, a tobôž ho ohmatkávať. A to pred chvíľkou bolo akože čo, Belle?! Skrat! Skraty sa nepočítajú! Ale môžu iskriť...

  Nechápal, prečo sa smerom k nemu tak mračí. Áno, na tom prchavom okamihu pred chvíľkou nemá šancu stavať. Ale aby sa za to hnevala? Mračila? A to jedna aj druhá? Zavadil zrakom o schodisko.

  - Malý zaspal. Mám tak hodinku. A vy tiež. Na to, aby sme sa dohodli, čo kto vlastne chce. Tento dom je pre toľkých ľudí primalý. To, dúfam, chápeme všetci. – uzatvorila zvláštny trojuholník.

  - Chcem späť svoje spomienky... – pozrela na neho len úskokom. To sa nedalo dosť dobre dešifrovať.

  - Ja chcem... to, čo chce Belle. Chcem späť svoju rodinu. Chcem svoju manželku. Chcem spoločne vychovávať naše dieťa. – vyjadril sa nahlas a vážne, aby to nikoho nenapadlo dementovať.

  Moniku áno.

  - Tamtá nič také ale nepovedala... – fľochla po Belle pohŕdavým pohľadom. -  Ak som správne pochopila a moja intuícia ma väčšinou neklame, tak chce „len spomienky“, nehovorila nič o tebe a decku. – usmiala sa spokojne a oprela o opierku. Videla zas pred sebou toho druhého muža, ktorý si nedávno prišiel po svoju „Belle“ a ...aj si ju odviezol. Keď ho trochu svojsky usmernila...

 

  - Toto je pán profesor Adam Gold a prišli sme trochu prekvapiť. - osmelila sa aj malá, akosi pred chvíľkou zatiahnutá skôr za jeho chrbát. Ako ju poznal, nemienila si zahrýzať do jazyka, tak bolo potrebné to len hrdo ustáť. A naozaj - prekvapenie.
  Žena vo dverách sa nadšene pousmiala a v roztvorených očiach bol vidieť obdiv s údivom v jednom.
  - Prekvapiť? To sa vám teda podarilo! - ustúpila o kúsok, aby im uvoľnila cestu do domu.   - Som rada, že vás vidím a konečne spoznávam, pán Adam Gold. Veľa som o vás počula. -
- Uvidieť je lepšie než počuť, poznať je lepšie než uvidieť a urobiť je lepšie než poznať. - s malým úklonom vykročila aj slečna hovorkyňa Mulan. Do domu ju vprevadili dva povzdychy.
  Márne sa obzeral. Dom nebol momentálne osídlený nikým iným, okrej neznámej...so známym menom.
  - Chápem vaše rozčarovanie.  - zachytila jeho pohľady, nesprávne však pochopiac vrásky na čele, pokračovala. - Tento dom je všetko možné, len nie...ako by som to povedala... Je to hrôza. Aj ako stavba, aj ako niečo, kde žijú ľudia. Príšerné. A toto by malo byť niečo ako mladomanželské hniezdočko?! - zatiahla sarkasticky, vyvrátila dlane aj oči.
- Každý vták vie, kde si má stavať svoje hniezdo. Vediac, kde je jeho domov, dáva najavo, že pozná svoje poslanie. A človek, najrozumnejší zo všetkých tvorov, by nemohol tiež vedieť to, čo vie každý vták? Pravda mám pravdu pán profesor?! My o vtákoch vieme svoje...či, vlastne... vy ste nás učili tuším chémiu...- zaspätkovala nezvaná hovorkyňa.
  Nebol jej dvakrát vďačný za tú vsuvku o vtákoch, automaticky ju ofrankujúc erotickým podtextom. Už len sa lakonicky napojiť v štýle: Kdepak ty ptáčku hnízdo máš... A s chémiou pozor, pohov, voľno...Chémia existuje! Cíti ju tu. Nemôže sa mýliť. To, čo sa mu prelieva po vnútre tela hneď s prvým krokom dnu, sú iskierky nádeje. Prvky, ktoré nevymažeš z tabuľky, navyše, keď už raz, aj keď kedysi dávno,  zreagovali...
- A nemám vás ani čím ponúknuť. - naopak, alebo zámerne nezareagovala na filozofickú vsuvku samozvaná domáca, ktorej sa zrejme paralely o vtákoch zdali tiež riadne pritiahnuté za vlasy. Rozdelila automaticky vrkoč na dvoje a silno pritiahla. 
  - Budeme šťastní, ak nás ponúknete obyčajným čajom. - ponúkla sa vlastnou ponukou malá aziatka s predpokladom, že nie je vôbec drzá, ani neprimerane náročná, sprostý čaj predsa musia mať všade. Pozrel ostražito jej smerom, či nepriloží nejakú idiotskú múdrosť, za ktorú sa bude musieť zas patrične červenať. Teda, nič v zlom. Buď dedkovi s jeho ponaučeniami večná sláva, nech žije, žije, žije nám... ale za vlastné. Chvíľu bolo vďakabohu ticho.
   Ukázalo sa, že pred búrkou. Slov.
- Ak chceš byť šťastný jeden deň, vypi si. Ak chceš byť šťastný jeden rok, ožeň sa. Ak chceš byť šťastný po celý život, venuj sa včelárstvu. Alebo radšej:  Ak chceš byť šťastný jeden týždeň, ožeň sa; ak chceš byť šťastný mesiac, zabi prasa; ale ak chceš, aby si bol šťastný po celý život, preor záhradu. ...lenže tam mi z toho vypadol ten čaj. - nepochválila si výber.
  Sklamalo ju, že jej nejde udržať konverzáciu tak, ako by si bola predstavovala. Vrátila sa teda k prvotnej fráze.
  - Budeme naozaj šťastní, ak nám dáte ten čaj. - pokyvkávala hlavou, čakajúc prinajlepšom poškrabkať pod bradičkou.
   - Ospravedlňujem sa za... - pozrel smerom k mladej. Ako ju vlastne legálne zapojiť do nesúrodého páru, ktorý na prvý pohľad tvoria?! Asi najlepšie s pravdou von. - ... za moju bývalú žiačku. To je Mulan. Bývalá maturantka. Bol som jej triedny. Stretli sme sa úplnou náhodou a prehovorila ma, aby sme šli navštíviť jej spolužiačku, tiež jednu z mojich maturantiek, ktorá tu...mala bývať. Ale, ako vidím...- zdalo sa mu, že rozpaky zahral prvotriedne.
  - Uf, to mi odľahlo, že slečna nie je vašou... partnerkou. Pri všetkej úcte, je taká mladučká. - takmer žmurkla jeho smerom.
  - Presne, ako hovoríte, hovorí aj môj dedko. U nás je zvykom, že: Muž sa má oženiť so ženou, ktorá má polovicu jeho veku, plus sedem rokov. Ale tuto pán profesor to kedysi skoro to...pohovienkoval... - zachichotala sa do límca svetra všetečná Mulan.
  Prišlo mu nevoľno. O niečo viac, keď jej na oplátku pritakala druhá zo žien.
  - Ja viem. Poznám ten príbeh. Bolo to také romantické...- zaklamala, ale bola si istá, že nie je vôbec ďaleko od pravdy.
  Uprene sa na neho zadívala. Očividne menil farby, aj keď sa to pokúšal prekryť čiernobielym povlakom vážnosti.  Nevedela sa vynadívať na muža, ktorého si, popravde, predstavovala diametrálne opačne. A tu...distingvovaný, uhladený, dobre nahodený, odmeraný, vážne, vážny kus chlapa. Starý síce a skryté vady iste ešte vyplávajú napovrch, ale prvý dojem vie zanechať. Kde sa teda stala chyba v matrixe? Prečo tohto tu tamtá vymenila za také ledačo, ako je jej svokor?!
  - To si kreslite, že bolo! Dodnes o tom na gympli idú rozprávky! Ale tu pán profesor nám zaspal naveky...síce to len predstieral, že zomrel, on nezomrel, ale: Kvôli jednému, ktorý zaspal, nebude dvakrát svitať! - pozrela na neho vážne, takmer s výčitkou.
  Pravdovravná zmija! Že ju radšej nenechal v tej unimobunke predávať šitné hodinky a fejky s potlačou tých ich  drakov! Toto aliby sa mu začína vymykať z rúk.
  - Zdá sa, že ste ešte zaujímavejší muž, ako som si o vás myslela. - zložila mu poklonu druhá, nasávajúc s nadšením každú kusú a skomolenú informáciu. Tak perfektne jej zapadali do plánov...
  - Je to veľký muž! Ruby to vravela a jej to zas povedala Ashley a tá to vie asi od Belle. Jedine Belle mohla vedieť, aký je veľký. - vytvorila si rovnicu o jednom neznámom, dívajúc sa nebezpečne nízko.
   - Mulan! - precedil zúfalo medzi zuby. - Prestaň ma už láskavo ohovárať pred cudzími ľuďmi. - zatiahol mentorsky, ako pravý profesor.
 - Domy meriame podľa ich tieňa, veľkých mužov podľa ich ohováračov - odvrkla mu automaticky, ako pravá žiačka. Bez rozmyslu.

  Žena oproti nim sa potuteľne usmievala.

 

    Monika sa už hodnú chvíľu potuteľne usmievala.

    Belle pomenej...

   Chcem. Chcem. Chcem. Aspoň je úprimný. A otvorený. Ale ona si nie je taká istá, že chce práve toto. Belle, čo ak sa ti spomienky vrátia? A čo ak je ich súčasťou všetko to, čo si nedávno čítala? A ešte viac. Nespočet dní, ktoré ste strávili spolu a možno neboli také zaujímavé, aby ich spísal všetky do detailov. Narozdiel od teba, si ich však on pamätá. Každý deň, každú hodinu, minútu, sekundu... A ty? Pár zábleskov...

    Monika si sadla.

    - Tak, ako? Bude nejaká dohoda? Vy dvaja sa k ničomu, ako vidím, nemáte. Ale ja mám pre vás jedno veľké prekvapenie. – spojila ruky ako v modlitbe.