Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 38. kapitola

 

    ROZMRVENÉ II

38. kapitola

 

     Osobné vlaky sú také neosobné. Sedíte síce rovno oproti sebe, ale v tom lepšom prípade zízate von oknom, v tom druhom do uličky a o kus ďalej zas von oknom. Len nie pohľad oproti. Zásadne nie dívať sa na človeka, čo sedí oproti vám. Napriek tomu si ho obzerala. Už dobrú hodinu, ak nie viac. Keď nie priamo, tak v odraze skla, do ktorého čučal. To bolo nenápadnejšie. Stále čakala, že začne nejaký ten rozhovor, najlepšie inteligentný, nezáväzný a niečom, čo by ich mohlo spájať. No, daj, čo také?! A sme doma...! Nie, nie sme, ešte najmenej raz toľko. Mlčania. A konšpiratívne ešte otázky ku konštatovaniu: "A sme doma?" Budeme doma? Budete doma? Tam je doma? Kde máš doma, Belle?!

  Tušil to, cítil, vedel, že si ho obzerá, ale nedovolil si protirečiť a bol rád, že nemôže čítať jej myšlienky. Pochyboval, že tam preletí aj zopár superlatívov, prípadne aspoň neutrálnych hodnotení. Tých pár hodín to predsa vydrží. Je chlap. Možno aj čaká, že sa jej prihovorí a bude viesť nezáväznú komunikáciu. Lenže ako viesť nezáväznú, keď ste s ňou zviazaný a doma čaká ešte jeden záväzok?! Prekérna situácia. Budeme tam doma? Budete tam doma? Bude tam doma? Kde máš doma, Belle?! Konečne na ňu pozrel. 

  Strhla sa. Nečakala to. Už-už zareagovala, keď tu...

  - Ospravedlňujem sa, ale mám tu miestenku, ak dovolíte. – prihovoril sa vzduchu nad jeho hlavou muž a vykladal svoj kufrík hore na miesto pre batožinu. Trvalo mu to, lebo miesto, ktoré si vybral, najskôr čímsi dezinfikoval. Páchlo to sterilitou.

  No, super, teraz som ja zavadzadlom! To euro za miestenku som asi mal investovať. Vyfunel neochotne, vysúkal sa od okienka prekračujúc nohy inému mladíkovi, čo niečo aktívne hľadal v tablete. A teraz pozor: voľné miesto je vedľa nej alebo... nikde okolo. Konečne ju bude mať po boku. A ktovie, konečne sa s ňou aj vyspí. Ak zaspia obaja... Domov je ďaleká cesta. Nevyspytateľná, kolísavá, klopotavá. Vo vlaku veľa ľudí zaspí... aj sa vyspí.

  - Smiem si prisadnúť? - usmial sa na ňu smelo a čakal, že odloží svoju tašku z jediného voľného miesta široko-ďaleko. A jemu sa splnia práve vyliahnuté sny.

  Nemala sa k činu. Už usadený chlapík oproti ale hej.  Zbadal jej rozpaky a skúsil diplomaticky situáciu svojsky poriešiť, síce vykonštruovaným príbehom, ale šlo mu to celkom dobre.

  - Prepáčte, pane, nechcem vás uraziť, ale to miesto, ako vidíte tu hore, - ukázal na lištu nad sedadlami s pozastrkovanými papierikmi v plexiskle, -  je tiež zarezervované miestenkou. Moja priateľka o chvíľu príde, šla si len ešte kúpiť niečo na pitie do staničného bufetu, – skoro žmurkol na Belle či ocení jeho snahu ju vyslobodiť od nechceného spolusediaceho.

  „Spolusediaci“ zagánil na celé osadenstvo. Belle dvihla a zas spustila ramená. Ona za nič nemôže. Mladík s tabletom natiahol nohy, kým môže, potom tu bude pod stolom tlačenica. Muž, čo ho taktne, všetka česť, odpálkoval, vyložil na stolík drahú minerálku v skle a čuduj sa svete, knihu, namiesto mobilu. Musel vycúvať. Silná konkurencia.

  Krížom oproti jedno miesto ešte predsa len bolo. Pri nejakých dôchodcoch, čo si tu robili piknik, herné kasíno a diskusný politický klub v jednom na miniatúrnom stolíku dvadsať krát tridsať centimetrov. Odkráčal k nim. S hrdo dvihnutou hlavou ohrdnutého rytiera. Prijali ho a ponúkli kolieskom klobásky a štamperlíčkom domovinky. Ixol oboje. Analgetikum aj zapitie. S prajným ujom v staromódnom obleku, ako stvorenom na cestu do hlavného mesta, kávu na stanici a cestu späť najbližším spojom, si dokonca vymenil miesto, takže, hurá, opäť môže na neho zízať, ak bude chcieť. A on na ňu.

  - Tieto vlakové typy stratených existencií sú ako ploštice. Budú sa na vás lepiť, dotieravo a slizko, podotýkam, vyžadovať si pozornosť, akoby ste akurát práve na neho bola bývala čakala a bola akurát tak na neho zvedavá. Bol by chcel iste konverzovať, iste nie na úrovni, to už podľa vonkajšieho vzhľadu človek vycíti... – šepkal priveľmi nahlas chlapík oproti s miestenkou a utieral si vlhčeným obrúskom najskôr ruky, prst po prste, potom nadvihol knižku s nápojom a pretrel aj stolík. Na okamih zmizol. Pretieral si špičky topánok. Praktický muž, pomyslela si.  Keby má kde cúvať, aj to urobí... Sedadlo však nepustí.

  Z nástupišťa za ozval rozhlas, gong a nejakých pár tónov, bolo počuť pribuchovanie dvier na vagónoch. Vzala si tašku zo sedadla na kolená. Príde predsa nejaká "priateľka."

  - Ak dovolíte, ja vám vašu batožinu veľmi rád vyložím na miesto, kam patrí, - natiahol sa za ňou, - vedľa môjho kufra je ešte kúsok voľného miesta. Aj vám ho pretriem, - zamával šedastou vreckovkou.

   A jéje. Ruky, stolík, topánky... čert to ber, tú tašku operie. Zviazala na nej dlhé uši a podala mu ju. Mrkla jeho smerom. Dožúval druhé analgetikum, tentoraz bez zapitia. Vidíš, teba to ani len nenapadlo, byť úslužný. Spôsobne našpúlila pery, preložila nohu cez nohu a pokývnutím hlavy poďakovala chlapovi, čo ju obsluhoval. Dvihol kútik úst, tretiu na novinách nakrájanú tabletku z prasiatka odmietol. Dostal namiesto nej zopár kariet. Musel sa sústrediť.

   - Asi necestujete ďaleko, však? Vyzerá to skôr len na taký výlet, takto koncom týždňa, však? Tu v okolí je zopár miest, čo sa oplatia vidieť. Viete koľko zabudnutých starých majerov a zemianskych usadlostí v tejto lokalite majú? Žiadnu! Ha-ha! To som vás dostal, že?! – zasmial sa na vlastnom trápnom vtipe. – Ale hore, pod horami, pár hodín cesty vlakom z tejto zastávky, tam si milovník histórie musí bahniť, - zasnil sa.

  - Áno, to musí... – pritakala nahlas a pozrela bokom krížom do náprotivnej štvorky.

    Práve čosi vyhadzoval, prihadzoval a presúval drobáky z jednej kôpky na druhú. Ale, pán je aj gambler...

    Počul jedného aj druhého. Počul aj iróniu v jej hlase. To sa akože vyjadruje k jeho, teda k ich  domčúriku na okraji lesíčka?! Domčeka, kam práve smerujú... na svoju druhú, vlastne, keď sa to tak vezme, prvú svadobnú cestu? Žmurkol na ňu. Veď práve vyhral kolo. A nie jedno. Heglo ním.  Vypúlil oči. Ako tak vidí, kto sa ošíva pri jej štvorke a uchádza sa o posledné voľné miestečko... Jeho miestečko!!! Chlapík, čo tam stojí a funí, musí mať okolo dvesto kíl čistej váhy a ďalšie naobliekané. Chudák. Pracovné neónové prešiváky tak veľmi deformujú postavu. A v gatiach na traky nevyzerajú dobre ani batoľatá. Dupačky dávno vyšli z módy, alebo, ako tak pozerá, prešli do módy v oblasti stavebníctva. Plus niekoľko bagiet a zopár plechoviek piva v náručí, pletená čiapka s nášivkou firmy a prilba, elegantne posunutá na ľavé uško, ktorej jeho vedúci vôbec neodhadol číslo. Uškrnul sa. Šarmantná „priateľka“ muža, čo ho vyšachoval z miesta, sa práve vrátila zo staničného bufetu s minerálôčkou... Spotená, zadýchaná a spokojná, že sa jej ušlo miesto v preplnenom vlaku aj bez miestenky. Staré rezervačky práve vyzbierala sprievodkyňa. Karma je zdarma.

    Bolo mu jej ľúto. Trochu. Muž sa usadil, ako sliepka v klonke, pomrvil sa, akoby sedadlo bolo z plastelíny a malo sa prispôsobiť telu. Stiahla nohy, čo najviac k sebe a seba k oknu. Bude problém aj s nadychovaním sa. Už nemohol zízať jej smerom. Výhľad končil v rozkroku chlapíka s olovrantom v náručí, čo predelený prešívaním, držiacim pri tomto napnutí len silou vôle, vyzeral ako detský riťka. Fuj! Čo sú toto za asociácie?! Striasol sa a hodil na stôl zvyšné karty. Zas vyhral...

  - A čo taká utiahnutá, slečinka? Nedajú si so mnou pivečko? Vraj je to dobré na cecíky. Rastú po ňom... – vytasil hruď, na ktorej traky odsúvali tukové prsia takmer pod jeho pazuchy aj niekoľko posledných zubov prajný pán po jej ľavici a roztriasol svoje kilá.

  - Boli by ste taký láskavý a neobťažovali...  moju snúbenicu?! – stopol ho chlapík vyťahujúci ďalšiu vlhčenú vreckovku. Otvárané, teplom syčiace pivo zafŕkalo všetko a všetkých.  – Utri sa, ... Lucinka, - vymyslel fiktívny snúbenec, fiktívnej snúbenke meno. Nech žijú gavalieri s vreckovkami. Ale za vlastné!

  - Šak sa to, neondej, aj tebe by som ponúkol, mladý pánko. Ale vkus máš, to sa musí nechať. Teda, škoda, že to musím nechať. Ja by som ti ju zbalil. Na mňa baby letia. Škoda, že je Lucinka už zadaná. Bábika je to. Fajnovučká. Hotová tá ...jak sa to len volá tá kočka? Z avendžerov... Chris Hemsworth...ová?! Joj, ja by som vedel, ako na ňu... a šak sa nemrač, ja v dobrom, šak som ti jej aj polichotil. Hádam nie je taká netýkavka?! Jak ty... Trošku srandy, dievča, no nie? Ty rozumieš srande, či?! Ja som už raz taká veselá kopa... – rozrehnil sa, roznatriasal, bol ho celý vagón. – Šak povedz mladý? Tebe sa jaké páčia? Vy len do tých sprostých mobilov čučíte a krásnu babu neviete oceniť! – poklopkal chalanovi oproti po tablete. A nechtiac mu ho vypol.

  Ten vystrelil, vytiahol slúchadlá z uší a zmätene sa obzeral po osadenstve, ktoré doteraz vôbec neregistroval.

  - Nechytaj, prepotíš! – osopil sa na klopkača, napchal slúchadlá späť do uší, otočil šiltovku, stiahol sa nižšie a tvár skryl za tabletom. Trochu mu tým zabránil vo výhľade na ňu, strčenú už takmer za záclonou.

  Bolo mu jej ľúto. Trochu viac. Ale ako jej pomôcť proti toľkým nápadníkom? A práve teraz, keď vyhráva. A smrdí po klobáske a po domácej... Ako asi smrdí ten vedľa nej? A ten oproti? Nie, ten má na všetko vlhčené vreckovôčky.

  Vlak sa blížil do ďalšej stanice. Ospravedlnil sa spoluhráčom. Poprial, nech sa ešte dlho nerúbe v ich lese, čo nepochopili. Vstal. S úsmevom sa vypol pred štvorkou, v ktorej sedela.

  - Prepáčte, páni, vaša Lucinka Hemsworthová bude práve vystupovať. Ako jej právoplatný manžel, sa budem tváriť, že som nič z vašich impertinentností nepočul. Ďakujem za pomoc s vykladaním jej tašky aj vám za lichôtku, ale mne sa jej prsia páčia presne také, aké sú... tak akurát do ruky, - natiahol ju k nej, aby ju z toho osieho hniezda vylovil.

  V šoku mu ruku bez slova podala aj stisla.