Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 52. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

52. kapitola

 

     Nepanikárila. To len tak vyzeralo, keby sa  niekto zvonka díval, ako zúfalo otvára jednu skrinku za druhou, nekoordinovane sa točí v malej kuchynke, mrmle si pod nos, kontroluje dianie na sporáku, v dreze, pod rukami. Zbežne si lustrovala otcov včerajší nákup a jednotlivé suroviny jej nezapadali do miest, kde by mali byť. A kde ich teraz hľadala. Nebude sa ho pýtať, či je voda z vodovodu pitná a do akej miery sedenia na wecku, mlieko Gideonkovi aj tak spraví z kúpenej dojčenskej. Na sto percent otec kúpil aj tú! Heuréka! Skrinka vyplavila ružovú plastovú fľašu s fotkou spokojného dieťatka na obale! Pozor, Belle, ostražitosť je na mieste. Zadná časť skrinky. To môže znamenať aj istú pozarúčnosť. Než pátrať po dátume na fľaške, najlepší degustátor bude jej vlastný jazyk. Čas beží. Zvolila dvojdecák a ixla ho, kým riskne nalievanie do fľašky pre malého.

  Pozoroval ju už hodnú chvíľku spoza dvier. Jej zmenená farba tváre sa mu nezdala, ani dokorán otvorené oči aj ústa. Ani to, ako sa zapiera o kuchynskú linku z jednej a o stoličku z druhej strany a stojí už takmer na špičkách.

  - Je ...ti niečo? Zabehlo ti? Prišlo ti zle? – skúšal opatrne, ale priblížiť sa bál. – Vyzeráš, akoby si práve uvidela všetkých svätých... -

  - ... aj dvoch navyše! – zachrčala a konečne dopadla na celú šľapu. Habkala rukou po dreze. Pochopil. Potrebuje sa rýchlo napiť.

  Trhol chladničkou a vytiahol z nej fľašu. Kým však pátral po poháriku, vytrhla mu ju z ruky a... napila sa. Plným dúškom.

  Tentokrát tu stál sám so zmenenou farbou, dokorán otvorenými očami aj ústami.

  - To... bola... vodka. Nie voda. Myslel som si, že... jeden malý štamprlíček by ti urobil dobre... – zakoktal sa a skúsil jej fľašku opatrne vytiahnuť z rúk  sondujúc, koľko z nej ubudlo. Dosť. Tak na prežehnanie sa pred svätým obrázkom inkvizičného výboru, ktorý dnes pribudne v ich chráme na návštevu...

  Cítila, ako sa jej pri korienkoch vlasov začal perliť pot. Cítila všeličo. Všelijako. Všelikde... v tele.

  On zacítil zhoreninu. Na sporáku niečo zvláštne zelené chytalo hnedasté okraje. Treba ratovať. Život je otázkou priorít. Belle je silné dievča, tú trochu alkoholu navyše znesie. A aspoň nebude pred sociálkou taká strojená, vystresovaná a napätá. Ale jedlo, je jedlo.

  Obsah na panvici však jeho chuťové bunky priveľmi neoslovil.

  - Zlatko... ja oceňujem tvoju snahu pripraviť nám... niečo na zjedenie. To je také milé... od teba. Vieš, ale... jedna vec sú raňajky v tráve, to je romantické, ale... tráva v raňajkách? – ukázal zhrozený vareškou na zelenajúce sa slizké slíže  v panvici.

  - Pra... praženica s medvedím cesnakom! – vypľula ponuku a zvyšok čudne chutiacich slín do drezu. Radšej zatvoril oči. Ale jesť to nebude ani poslepiačky.

  - Nuž, pokiaľ viem, medvedí cesnak rastie skoro na jar a my už máme... skoro leto. Obávam sa, že to, čo si natrhala pred chalupou, nebude... teda bude... teda... Prepáč, som mäsožravec a na tieto zdravé veci ma nenahovoríš. Nech by som aj vedel, čo to je. Nemáš ešte jednu tatranku? – skúsil opatrne, vediac pridobre, že kráča po tenkom ľade.

  Netrápilo ju, že omrmal jej raňajkovú ponuku, mala iný problém. Ukázala naň prstom. Trochu bokom, ale pochopil, že mieriť mienila na fľašku s dojčenskou vodou.

  - Jasné, potrebuješ zapiť moju... vodku. Len, prosím, nechaj aj niečo malému, už tam toho veľa... nie je...  – pohrkal ružovou fľaškou. Okolo hladiny sa spravila pekná retiazka. To sa mu nezdá, detské vody nebývajú mineralizované, ani na spôsob sódy. Privoňal si. Spomalene odtiahol hlavu. Spomalene pozrel na Belle. A zas na fľašku. A zas na Belle. Už vie, prečo si drží ústa oboma dlaňami naraz a zas púli oči. Presne vedel, čo drží v rukách. Monikinu tajnú zásobu... domáceho. Vždy tušil, že na niečom tá ženská fičí, lebo mávala výkyvy nálad, ale nikdy nič nenašiel. Koho by napadlo, že to bude skladovať v dojčenskej fľaši. Očividne Belle je lepšia hľadačka... pokladov.

  - Poklad, ty si... prečo si to pila?! – nešťastne sa pozrel jej smerom. Aj keď mal problém ho zamerať.

  Trochu manévrovala s telom v snahe zachovať stabilitu.

  - Prečo som to pila?! Prečo...?!  Lebo to bolo tekuté! Keby... to bolo pevné... tak by som to hrýzla! – vyprskla naštvane.

  Posledné zvyšky mozgových buniek oboch prijali, čo sa vlastne práve stalo. Toto nedopadne dobre!

  Na dvere dopadli prvé údery klopkadlom. V hlave jej odbíjalo trištvrte na prúser. A to ju ešte napadlo ísť otvárať, lebo horúčava a smrad v kuchyni si pýtali čerstvý vzduch.

  Dvojica tetušiek na ľavoboku vchodových dvier s naklonenými hlavami v rovnakom smere sa súcitne dívala, ako hostiteľka zvracia do smetného koša pri vchode. Náhle nimi trhlo a vystrelilo ich do pozoru. Z koša s mraučaním vyletela ovracaná mačka. Belle si utierala ústa a nechápavo sa dívala  za upaľujúcim zvieratkom, čo mizlo vdiaľ.

  - Doriti! ...a teba som kedy zjedla?! – striaslo ju.

  Tety sa pozreli jedna na druhú a už-už vyťahovali zápisníčky, keď ich vyrušil pán domu so širokánskym úsmevom na perách, s takmer otvorenou náručou.

  - Ospravedlňujeme sa vám. Manželke prišlo trošku nevoľno. Mala priveľa trávy na raňajky... Medvedieho cesnaku som... myslel. – nešťastne pozrel jej smerom, ale... usmievala sa. S natrčenou dlaňou kráčala k... nemu. Lebo ju tiež mal natrčenú na pozdrav. Úprimne mu ňou potriasla.

  - Teší ma, ja som Belle a manžel má pravdu. Na medvedí cesnak už bude neskoro. Mali sme... trávu. Na raňajky. Hovoril si sám, že je to... tráva, však?! Viete, naša rodina sa ... snaží...to, oné... zdravo stravovať. Sa. – prikyvovala si výpovedi hlavou, hoci jej tento pohyb nerobil dobre. Ale, čo by jeden neučinil pre zachovanie dobrého prvého dojmu. Na tom predsa najviac záleží. A aj na druhom. Ovesila sa mu cez plece, poza krk a ruka jej vyšla na druhej strane bezvládne ovisnutá. Skoro ho priškrtila. Nech vidia, že im to klape. Ona nevidí, ale bez jeho pomoci sa nedostane do domu. Netuší, ako vyzerajú dvere ani, či ich táto pajta vôbec niekde má.

  Tety prekročili prah. Zatvorila za nimi, ovaliac sa o dvere celou svojou váhou. Nešlo to ubrzdiť. Chcel ju tam nechať opretú a zachraňovať, čo sa ešte dá, ale neriskol to, opatrne ju voviedol dnu a usadil na gauč. Bola mu za to povďačná. Aj by mu poďakovala, ale začalo sa jej štikútať. Hlasno.

  - Sme zo sociálnej kurately, naša návšteva bola vopred ohlásená. Rady by sme si najskôr overili základné údaje. Mená, adresu... - začala teta naučené frázy v rýchlom móde a náhle spomalila zmerčiac, zvláštne pohyby na gauči. - Nuž, pani manželka sa nám už ráčila predstaviť... – zatiahla s trochou neskrývanej irónie druhá z príchodzích a zadívala sa tiež na gauč, kde si pani domu zrejme híkaním počítala prsty na rukách. Tú, ktorá vyhrala, vyšším počtom prítomných prstov, zacvakla o nos, nafúkla líca a zadržala dych, zosúvajúc sa z gauča ako pod hladinu.  Pod gauč.  – Vaše celé ctené meno, vás poprosím... – otočila sa pani radšej k nemu.

  Prv než stihol nadiktovať čokoľvek, Belle prestala štikútka a šťastná zo zistenia, štverajúca sa z koberca, doplnila za neho.

  - Je to Ježiš! On totiž ...dokáže premeniť ...výplatu na víno! Aj na vodku... – vytrčila obe ruky nad hlavu so šťastným úsmevom, že ich dokáže ovládať. Alebo ony ovládajú ju?

  Jedna z tiet sa nahla k nemu, takmer k uchu. Jej silno prelakované vlny ho šimorili na sluchách. Dych ho neoslovil, ani ona jeho menom, hoci všetky údaje mali v papieroch, len si to všetko overovali,  zrejme nechcela byť impertinentná, kým jej očividný fakt nepotvrdí.

  - ...vaša žena pila? – spýtala sa súcitne.

  - Kdeže, moja žena nepije! Nikdy! – položil si ruku na srdce.

  - Nepila som. Iba som... degu... degu... osmák degu, to je taká veľká myš s milučkou fifinkou na konci chvostíka... degu... dugustovala som! Najprv z jednej fľašky... to bolo... ostrééé, potom mi podal druhú... fľašku... to bolo ešte ostrejšieéé! A potom... Potom som vyvracala mačku. Miláčik, my chováme mačky? A... žerieme ich?! – usmiala sa na pána domu.

  Pánovi domu do smiechu nebolo.

  Ani po tom, keď videl, ako sa na niekoľký pokus postavila a namierila si to... niekam. Cestou vrazila do neho.

  - Prepáč, prepáč, ...kamoško... nehnevaj sa. Nehnevaj sa! Ale hľadám... dieťa. – vyšlo z nej, prilepenej lícom o neho, so zbožne vyvrátenými očami, že jedine on jej môže pomôcť.

  Nedívajúc sa na ňu, ale na zhrozené výrazy návštevy, ju opatrne odtiahol, potľapkal po útlom pleci a zašepkal rovnako bezmocne.

  - Nehnevám sa... Hľadaj! – natočil ju radšej opačným smerom, než kde bol kočík.

  Malý Gideonko všetko, ako zázrakom, zatiaľ prespal.

  Tety si zúrivo niečo zapisovali. Až kým sa neozval lomoz padajúcich vecí zo smeru, kde zmizla zámerne zle odnavigovaná žena.

  - Halóóó, nefunguje výťah! -

  Natočil tvár tiež smerom, odkiaľ sa ozval šramot a výkrik.

  - Stojíš v špajzi...zlatko... – nasucho preglgol. Už to nemôže byť horšie...

  Nepočítal s možnosťou, že vylezie odtiaľ, kde práve zapadla, omotaná pavučinami s preslovom, za ktorý by sa nehanbili ani tvorcovia OUAT.

  - Ja... ja sa cítim ako v rozprávke! Ozaj, ako v rozprávke! ...ja som bola kedysi princezná! Verte mi. Rozmaznaná princelozrnná! – vypla sa, odfúkla z nosa zvyšok pavučiny a votrela to do vlasov, akoby to bol závoj. Potom som blúdila lesom, blúdila... blúdila ...až som narazila na tohto tu! - ukázala na neho rozmykaným prstom akoby čarovala. - Martinka Klingáčika! Viete, on vie premeniť slanú...slanu...slamu na... na manželskú posteľ! Chcete to vidieť? Chcete, však! Ej, hor sa sveta proletári... k nám na povalu! – ťahala jednu z tiet smerom hore, na poschodie.

  Tá to už nevydržala.

  - Pitie alkoholu je cesta do pekla, pani! – vytrhla sa jej z ruky.

  Belle potriasla hlavou.

  - Cesta do pekla? Tak to som potom v zlom autobuse! – natočila sa k nemu, z očí jej sršali výčitky. – Vystupujem! Jeden spiatočný lístok... si prosím. – zdrapila ho za roztvorené okraje košele a pritiahla si ho bližšie. – Však ma tu nebudeš držať?! Však ma pustíš za mojou jedinou láskou,  ty môj malý paroháčik... tam domov! Pán profesor ma už čaká... – šúchala si nos o jeho prepotené tielko. Nemal šancu zareagovať. Inteligentne.

  Sociálna kurátorka si povzdychla. Pochopila, že pán domu to má asi ťažké. Len tak pre seba si povzdychla.

  - To sa stáva, že pijana potom opustí partner... -

  - Heeej? A koľko toho treba vypiť, aby ma tento tu opustil?! – ďobla mu päsťou do ramena.

 

 

  Ďobol jej päsťou do ramena. Nechtiac. Netušil, že tam bude sedieť a pozorovať ho už hodnú chvíľu.

  - Prepáč, nechcela som ťa budiť, mal si asi veľmi zlý sen. Stále si sa metal a krútil a nahlas vzdychal, ale tak... inak vzdychal, než... prepáč, prepáč, nechcela som tým nič naznačiť. Som rada, že už si hore. Pripravila som nám raňajky. Praženicu...s pažítkou. Natrhala som ju v záhrade pred domom. – usmiala sa, hoci on s hrôzou práve rozlepil viečka a rozfúkavali sa mu pred očami útržky sna.

  - Sociálka... – vyšlo z neho jediné slovo.

  - Máme ešte hodinu-dve, kým prídu. Neboj sa, Adam, všetko dobre dopadne... – žmurkla jeho smerom. 

   Ostrým nosom potiahol vôňu, čo sa niesla z kuchyne. Nijaká zhorenina. Raňajky... s jej úsmevom.  Život vie byť taký krásny.

  - Doriti, ty čo tu chceš?! - dvihol nohu do výšky, lebo pri vstávaní z gauča ňou zavadil o driemajúcu mačku. S jedovatým mraučaním vystrelila do kuchyne. Krásny život asi skončil. 

  Z kuchyne sa ozval krik a hrmot panvice, čo na dlážke tancovala svoj vykydnutý pogo tanec...