Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 32. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

32. kapitola

 

     Až teraz mu hlavou prebehli nenápadne podsúvané rady srdečnej babky zospodu. Jedným uchom dnu a druhým von sa neosvedčilo. „Nechoďte tam... Bude to horor.“ Je tu. Bude to horor? Lepšia obrana ako útok. Nie, nemyslí si to. Tas! Za kráľovnúúú...! Zašibáva ti, magor? V hre tu vidíme len dve figúrky pešiakov.

  - Pán spisovateľ, ako vidím, „... ženu nemôžete nechávať dlho samú, inak môže zistiť, že vás nepotrebuje...“, alebo skôr pán zberateľ odložených mileniek?! – sarkastické ústa mu predbiehali mozog. Ten sa zrejme zdržal ešte dolu v podzemnom parkovisku u susedky. Z podzemia do útrob hlavy to už nestihol. Asi zaseknutý výťah,...

  -  Pán profesor, ako vidím, alebo skôr pán odkladateľ použitých mileniek!? Respektíve ich zlodej?! Belle ti už nestačí, prišiel si si aj po Lacey? Ty si trúfaš! – nedal sa druhý a brúsil si jazyk na ďalší ťah.

  Povraždili sa pohľadmi, slinami, škrípaním zubov, slovami, zhrabali svoje mŕtvoly vyskladali sa znova ako hrdzavejúce transformery staršej generácie, zavŕzgali, zasyčali a čakali gong na druhé kolo. S modlitbou v zadnej časti mozgu, nech nezaznie.  

  - Vlastne som aj rád, že si tu ty a nie ona, ako predpokladám..., že tu nie je. Neruším? Náhodou? Nerád by som rušil... - skúšal pohľadom presnoriť tých pár metrov štvorcových jej bytu, ale v bordeli sa nedalo nič indetifikovateľné ženu tak narýchlo nájsť. Iba sklamanie. Mal o Lacey vyššiu mienku. Vyššiu? Po tom, čo si začala s tebou? Žartuješ, Adam Gold, profesor!?

  - Rušíš! Lacey tu nie je. A ja nemám o teba záujem! – chcel privrieť dvere, ale naleštená topánka mu v tom zabránila. Kontext vylučujúci jeho a nominujúci ju v stĺpčeku „záujem“ odignoroval, aj keď mu nechtiac vytvorený podtext zalichotil.

  - Budeš musieť... si nájsť čas. Ide o Belle. Predpokladám, že nám obom. – vyslovil pozvánku do bytu, prekročil prah aj svoju žiarlivosť. Ide „o Belle“ opakoval si v duchu. Niekoľkokrát. Aby tomu aj sám uveril. V podstate ide o tvoje zranené ego. Ale môžeš len zapochybovať, že tento ti ho pofúka. Ale, prosím, udri si... – Apropó, mal som tú možnosť čítať tvoj najnovší literárny počin. Dáme interview? – obzrel sa, či nechcený hostiteľ náhodou nemá chuť vziať do zajačích. Nemal. Mal chuť buchnúť dverami. Nenechal si ju zájsť.

  - Dobre, to by sme mali, – heglo ním a radšej hľadal, kde sa dá usadiť.

  - Ako to, že si to čítal ty? Lacey vravela, že sa chce stretnúť s Belle a dať... to čítať priamo jej. Vravel som, že to nie je dobrý nápad, ale trvala na tom, aby som to spísal. Vraj jej to môže pomôcť spomenúť si... – posunul čosi z postele a vyvalil sa do polosedu.

  Vedel, kde asi žije v tomto bytíku stolička, pod kôpkou zvrškov a niečoho, čo vyzeralo, ako jeho vak ju aj našiel. Ostatné skotil z nej. Preglgol možné nové civilizácie a spokojne sa usadil. Pohodlne nie.

  - „Spomenúť si...“ Komu viac na tom záleží? Tebe alebo...Lacey? - úškľabok mu nepristal.

  - Viem, komu na tom vôbec nezáleží! Kto by bol najradšej, aby sa žiadna spomienka nikdy nevrátila...– narovnal sa z nemožnej pózy ležiaceho strelca.

   Hlavou mu preletela Belle. Kde sa len v ňom vzal ten stopercentný pocit, že naráža práve na ňu, aj keď dobre vedel, že myslí jeho. To tak hrialo. Hej, sebecky si to prial aj sám, ale svedomie mu nedávalo veľmi na výber. Vzťah založený na predstieraní, že nič z troch rokov sa nikdy neudialo, by ich oboch aj tak časom zabil. Ktovie, možno ich zabil už teraz.

  - Čítal som to...ja. A nemôžem povedať, že som rád, že som to čítal. To dúfam chápeš... -  skúsil nadviazať niť.

  Druhá strana sa škodoradostne usmiala. Nič nemusí a predsa uštedril tvrdú ranu. Nepristalo mu to. Bol to aj tak boľavý úsmev, úsmev len  ako pietna spomienka za niečo, čo bolo. Už bolo.

  - Neviem ako ona, ale ja nedokážem zahodiť ten čas len tak za hlavu a tváriť sa, že nič nebolo, nič sa nestalo, nič sme spolu neprežili a je... je tu aj to dieťa. Naše dieťa. Náš spoločný syn. Nejde mi do hlavy, ako mohla... ako mohla zabudnúť aj na neho... Je vôbec nejaká nádej, z medicínskeho hľadiska, že... že si ešte niekedy spomenie? – díval sa von strešným okienkom manzardy, aby sa nemusel dívať na soka.

  Cítil, že sa začína potiť. Interview sa začína zvŕtať na monológ jedného spisovateľa. Už nechcel počuť viac, ako čítal. Vie všetko. Pochopil všetko. Neprijal... skoro nič.

  - Prečo ti ten pátos neverím?! To sú skôr myšlienky Lacey, ak sa nemýlim, pán spisovateľ... Šikovná, keď sa jej podarilo ťa nimi nainfikovať. Vyzerá to tak, že toto, s tým spísaním vašej story, to ani nebol tvoj nápad, ale skôr tiež jej... Lacey. Alebo sa mýlim? Tak prečo teraz tie výčitky? Sú vôbec úprimné? Obrátil si? Kedy? Prečo? Keď si ju znovu uvidel? Tam u vás, v tej sluji? S malým v náručí? Roznežnenú a tak sladkú... Verím ti,  verím ti... to by zmäkol aj kameň. – vyžíval sa v pomyselných ranách. Z jednej i druhej strany tváre. - Viem, že si bol vtedy doma! – pritvrdil tón hlas aj obsah. - Videla ťa... vedela, že sa tam zbabelo skrývaš v kuchyni, a predsa... nechala si to pre seba. Čo ak sa s tebou nechce už viac stretnúť? Pomyslel si aj na tento variant ... príbehu? – oprel sa lakťom o malý stolík a čakal, kým dá on pokoj okienku a pozrie mu priamo do tváre.

  Nedočkal sa. Dal mu čas. Asi si potrebuje upratať v slovách, ktorými ho nešetril a ani nemienil šetriť. Nič? OK, bude pokračovať sám.

  - Ako si ju vôbec mohol opustiť? Nechať ju v tej nemocnici v umelom spánku a potom napospas tej hroznej amnézii. Vlastne nie hroznej, celkom spásonosnej. Aspoň ju to tak nebolelo, že ju nejaký parchant nechal samú s deckom, napospas... -

  - ...napospas inému parchantovi, čo po nej hneď skočil! – dokončil jeho myšlienku. – Nie, nie som na seba hrdý. Bola to skratová reakcia. Priznávam a ľutujem to... Nedokázal som predýchať, že... si! – hľadal slová, ale radšej by hľadal päsť. – Od začiatku nášho vzťahu, dokonca ešte predtým, než sa vôbec začal, si tam stále bol! Stále medzi nami dvoma ako osa v riti! A never tomu, že mi odľahlo, keď som zistil, že si vlastne mŕtvy. Chceš to vedieť? Hej, chceš to naozaj vedieť?! Nikdy si pre ňu neumrel! Vždy ťa milovala! Aj mŕtveho ťa stále milovala! To si chcel počuť?! Vždy, keď sa v noci strhla, vždy, keď sa zadívala niekde do diaľky, keď sa dívala do oblakov, keď si myslela, že nevidím, ako si utiera slzu, v každom zapálenom sprepadenom kahanci na rímse nášho krbu, v každej tej idiotskej stránke knihy, čo sme spolu písali... bol si všade! Vyrástol si ako plevel všade okolo nás... Už som sa bál, aby si nevyskočil spod dekla na hajzli ako taký prašivý potkan! – prestával sa ovládať. – A keď som náhodou zistil, že vôbec nie si mŕtvy?! Myslíš si, že mi odľahlo? Že sa mi uľavilo? Hovno! Ale... nechal som rozhodnutie na ňu. Poslal som ju tam do tej nemocnice. Tam ťa aj stretla... -

 

   Sekundy, čo trvajú veky. Sekundy, v ktorých sa spustí film takou rýchlosťou, že nemáš šancu prijať jeho existenciu, tobôž ho vnímať. Formálne ani obsahovo. Sekundy nabité energiou, ktorá rozkladá všetko navôkol, ruší štruktúry až po jadrá atómov, rozmazáva a stiera aj posledné kontúry.

  - Ty...a... žiješ...- vydýchla, keď konečne našla dych a mohla spolu s ďalším nádychom konečne  prijať realitu, ktorá jej aj tak stále pripomínala magickú bizarnosť fantastických príbehov začínajúcich lakonicky: kde bolo, tam bolo...

  Nevedela či prikývol, alebo sa iba roztriasol, kým vstával, otáčal sa k nej  a snažil sa udržať sa na labilných, očividne podlamujúcich sa nohách, kde ani barla nedokázala zabezpečiť mu potrebnú oporu. Zapieral sa o ňu kŕčovito, snažil sa vystrieť sa a tiež nadýchnuť a možno aj niečo povedať. A tiež to šlo ťažko. Možno ťažšie, ako jej...

  Nedokázala rozumom koordinovať svoje paže, nechápala pohnútky, logiku ani nič, čím by sa dalo rozumne obhájiť, prečo sa jej ruky rozhodli natiahnuť sa dopredu, vystrieť sa a oviť okolo krku tomuto mužovi. Doslova, dopísmena oblepila ho sama sebou. Akoby práve to malo a jediné mohlo zabezpečiť jeho stabilitu.

  Skončila prisatá každým kúsok tela o to jeho a netušila, ako sa mu v tej chvíli rozbíja na milióny malých kúsočkov, ktoré sa zosypú v tom istom momente, ako si uvedomí, že ho objala iba náhodou, vlastne omylom, bez rozmyslu. Keď odskočí, začne sa ospravedlňovať, vyhovárať...

  Nemala nič také v úmysle. Držala ho celou silou,  chcela sa vliať do neho a stratiť sa v ňom, aby sa už nikdy nemohlo stať, že ho ...stratí.

 Neveriacky priložil dlaň na jej chrbát, oprel hlavu o jej a z úst sa mu dralo iba pár hlások a aj tie nepodporil hlas. Iba nemo vychádzali z vyschnutých, popraskaných pier, pomyselné, tiché a vrúcne.

  - Belle, Belle, Belle... –

  Rozplakala sa. Srdcervúco, zúfalo, boľavo. Nedokázala zastavať príval náhleho žiaľu, ba možno skôr radosti, skrátka návalu tých najprotichodnejších emócií, ktoré ju naplnili a neprestávala sa tlačiť k jeho telu, ako dieťa, ktorému po nekonečne dlhom čase priviedli matku a ono si zvyká na každý jej kúsok, nedočkavo ho znovu objavujúc rozkmitanými prstami, bez ohľadu na to, kde práve dopadnú.

  Premotávala sa mu vlasmi, cestovala strniskom na tvári, kĺzala sa všade, kam len dočiahla, vracajúc sa na tie isté miesta, stále neveriac vlastným zmyslom, že je to ON...

  Neriešila, že má čo robiť, aby to ustál, že sa ledva drží na nohách, chveje sa slabosťou, trasie sa a trhano dýcha a nemá už kde cúvnuť, hoci ani nechcel. Jediný smer, ktorý počúval a vysielalo mu ho vnútro, bol ten smerom k nej.

  Počujúc ju nariekať, neubránil sa slzám ani sám.

  Mala pocit, že zaspáva, zhlboka sa nadychovala a vydychovala, ale to sa len telo konečne dohodlo so zmyslami a rozumom, že je čas sa prebudiť.

  Chvíľu sa cítila, ako vtedy, v kúpeľni, kde zo zrkadla dívali sa im do očí dve tváre, s modrinami, pár škrabancov a trocha krvi po „pohladeniach“ pána Frencha a obaja v ten moment tušili, že zahojiť to všetko majú silu. Majú tú moc v bruškách prstov, v iskierkach očí a šepote pier. V dotykoch, bozkoch, v objatí.

  Ale teraz, keď konečne prezrela a posledné slzy vsiakli späť a videla jeho telo opäť znivočené, vlasy o pár odtieňov zosvetlené šedinami, tvár rozrytú sieťou vrások a kŕč v ruke pribitej o barlu, ktorá držala jeho ochabnutú telesnú schránku pohromade, čosi sa v nej zlomilo.

  A zrazu vedela, že nemá silu ani moc v bruškách prstov. Márne ich bude vysielať, márne prikladať, márne oči zatvárať za viečka a vidieť pod nimi niečo, čo vidieť chce. Nepomôžu ani iskierky v očiach ani šepot pier.

  Moc dotykov, bozkov a objatí už nedokáže zaceliť tú obriu ranu, ktorú vyryl do jej srdca rok.

  Pristúpila k nemu, položila dlane na ramená a pohladila ho po pleciach, šepkajúc chlácholivo, čo možno pokojne, povzbudivo,

  - Sadni si ...sem...sadni...iste sa ti zle stojí... nech sa páči...- tlačila ho smerom k stoličke, takmer mu ju utrela lakťom v kabáte.

  Vzoprel sa.

 - Prestaň! – skríkol.

  Takmer nepríčetne zazrel na ňu a bledá tvár zosivela mu zlosťou ešte väčšmi a márne sa snažil sa upokojiť, vybuchol ako sopka.

 - Prečo...to robíš, Belle?! – zavyl zúfalo a telo ho začínalo zrádzať o to väčšmi, o čo viac sa snažil stáť.

  Spravila pár malých krokov dozadu a prsty zakvačené do seba skúšali sa jej márne vymotať z dlaní.

  Z očí mu sršali iskry, spodná pera sa triasla.

  - Nechcem tvoj súcit, idiotskú ľútosť! Nie! ...ďakujem, ale nemám záujem!... Čert, aby bral tvoju nenormálnu dobrotu! Belle! ...Belle!...Belle... - knísal sa, bezmocne balansujúc na barle.

  - Nechcela som... prepáč...Nemyslela som to tak...- zašepkala úprimne a oči sa jej opäť začínali zapĺňať slzami, uvedomiac si, že až tak celkom nie...

  Neustál to. Musel si sadnúť. Rozopnúť pár gombíkov, akoby ho škrtila i vlastná koža.

  - Chvíľu. Chvíľu som si myslel, že... je to zázrak. Ty... tu... zas ťa mám v náručí... – utíchol a každý nádych bol vykúpený vzlykom.

  Obojstranným.

- Choď preč. Odíď, Belle.  Buď zas stratená pre mňa, ako doteraz. Už navždy...- vypadávali mu slová z úst a ona vedela, že nemá tú silu ich zastaviť, ani mu ich vyvracať.

  Ani silu, ani vôľu.

  A ani výčitky svedomia.

  Iba to bolelo. Trochu viac...

 

  - Neveril som, že sa vráti. Dodnes nechápem, prečo sa vrátila... -

  Túto kapitolu si pamätal aj sám. A nebol hrdý na to, ako ju vtedy sám spí...s(k)al.