Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 33. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

33. kapitola

 

     Dusné ticho. Drsné ticho. Ticho tích. Ich. Ticho.  Dýchali  nečujne, takmer vôbec, len na hranici žitia, každý vnorený do vlastných myšlienok, alebo si šetrili dych na ďalšiu konfrontáciu a v malej izbe ďalej hustla atmosféra. Chýbal kyslík. Našťastie. Hrozil výbuch...

  Ani jeden z nich nechcel ako prvý vysloviť otázku: Čo vlastne chceš? Ani jeden z nich nechcel, aby ho ten druhý nútil na ňu odpovedať. Ani jeden z nich to totiž celkom presne, v tejto chvíli, nevedel. Vedeli len koho...

  - Smutné je, že na všetko najviac dopláca Belle, nemyslíš? – skúsil vytiahnuť niečo z diplomatického priečinku, ale vyznelo to opäť skôr ako výčitka. Ostrá a dobre mierená.

  Sok vytiahol pomyselné špáradlo z oka. Prižmúril obe.

  - Mrzí ma to... ten úraz... ale nemohol som mu zabrániť. Bol som len v nevhodnom čase na nevhodnom mieste a... vypočul si nevhodné slová, ktoré mi zatemnili rozum... - mrmlal si potichu.

  - Prestaň! Počúvaš sa vôbec, ty úbožiak?! Nie je ti hanba?! Čo to za trápne, úbohé výhovorky vypúšťaš z úst?! – odvrkol mu moralizátorsky. – Ale, pozor! Pozor! Ahá! Možno sa naivne domnievaš, že si to aj tak nepamätá, však?! Aj by som ťa upokojil, že si naozaj nič  nepamätá, že si v suchu, ale to sa veľmi mýliš. Práve na túto skutočnosť si totiž už spomenula! Na nejakého chudáka, čo sa len triasol pri jej lôžku, s kyticou v rukách, vyplašeného trpáka, čo  neurobil nič... vôbec nič, aby jej pomohol, keď to práve potrebovala! – nahol sa profesor viac dopredu.

  - Takže si spomenula! – to jediné z jeho preslovu druhý zachytil, vystrelil zo sedu a roztriasol sa. Telom mu prešli zimomriavky. Preskočila ho smrtka, ale nenabila novou energiou, len z neho vytiahla zvyšky tej, čo mu ešte zostávali. Ramená mu ovisli sklamaním. „Kde potom je?“

   Zdola na neho pohŕdavo pozrel. Dvihol posmešne kútik úst. A zakýval záporne hlavou.

  - Má iba nočné mory... asi by ťa nemalo uspokojovať, že si jej nočnou morou. Či?! – zatiahol profesor ironicky. Mentorstvo už vyčerpal.  – Nie, nespomenula si. Nechaj si zájsť chuť. Z toho mála, čo... sa jej zatiaľ rozostrelo... je toto jediné, čo sa týka teba. Potom iba modré chobotničky...  ak by ťa to zaujímalo. Ale to sa skôr bude týkať tvoj... jej...vášho syna, – odmlčal sa.

  - Klameš! – vyprsklo na neho zhora s poslednou iskierkou nádeje. Sfúklo ju ďalších pár slov.

  - O to horšie pre teba! Keby si, ako predpokladáš, spomenula na všetko, tak prečo je potom stále so mnou?! A nie s tebou? Há?! – postavil sa tiež a hlas mu prechádzal do fistule.

  Takmer si dýchali do tváre. Druhý ustúpil ako prvý. Naozaj, prečo? Prečo?! Prečo! To isté sa spýtal prvý a nemienil ustupovať. Naozaj, prečo? Prečo?! Prečo! A čo?! Tebe to vadí?!

  Roztriasla sa mu brada. A potom aj celá hlava. Telo...

  Roztriasla sa aj druhému brada. A potom aj celá hlava. Telo...

  - Nerozumiem ale tomu. – odpovedal profesor nahlas, na v duchu položenú vlastnú spleť otázok a polohlasom aj pokračoval. – Dnes som prišiel do kaviarne a našiel tam na stole tvoj rukopis. Vraj ho tam nechala žena, čo nad ním dlho sedela, čítala ho a... plakala... myslel som si, že to bola Belle. Že si spomenula a prišlo jej toho všetkého, čo zanechala, odkopla a vymenila za život so mnou, ľúto... Bol som z toho zistenia...vedľa. Sklamaný. Vykoľajený. Zhrozený. V poslednom čase totiž často odchádzala a prichádzala domov a nič nevravela o tom, kde bola. Vracala sa však čoraz smutnejšia... A ja som nechcel vyzvedať. Rešpektoval som ju. Aj dnes som vedel, že niekam šla... chcel som ju prekvapiť...nosila mi koláčiky z istej kaviarničky, šiel som tam tiež, ale... našiel som tam tie tvoje šalabastre! Asi ma videla prichádzať a...už tam nebola... Vzal som si ich.  Prečítal som si ich. Všetko som si prečítal! Nahnevaný som prišiel domov, dal jej ich a... vyhodil ju z domu. Popravde som odišiel sám s tým, že keď sa vrátim, chcem, aby som ju tam už nenašiel. Prvé, čo mi napadlo, bolo zájsť za Lacey a...  Ale našiel som teba. A... ani neviem prečo, ti to tu všetko vykladám. – poslednú vetu už skríkol, spätil sa, akoby doteraz rozprával za neho niekto iný. Svedomie?

  -  Vyhodil si ju z domu?! - bolestne sa rozosmial. - Ženu, ktorú ako tvrdíš, miluješ? A ty mňa považuješ za úbožiaka? Za debila, za nesvojprávneho idiota, ktorý nevie, čo robí?! A čo robí pán dokonalý, pán profesor?! Vyhadzuje ženu, čo ho miluje z domu! – škeril sa stále škodoradostne druhý.

  - Dávam jej čas! Dal som jej šancu, aby sa slobodne rozhodla. Čas, aby si to tvoje úžasné veľdielo prečítala... áno, máš pravdu, je tu možnosť, že si spomenie. Áno, máš pravdu, nemal som dosť odvahy, aby som bol pri tom, keď sa to náhodou stane... –

  - Ááá, pán veľkorysý! Zase chceš mať navrch, čo?! Lebo ty nerobíš chyby! Nikdy!  Si sprostý alibista, aby si vedel! Nedokážeš sa pozrieť pravde do očí! Tvoje ego je tak nabubralé, že by pravdu neznieslo, čo?! –

  - Lebo tvoje ju znieslo! –

  Vedel, na čo naráža. No, možno nevedel, možno len tušil, nie netušil, vyhrabal niečo, čo ho najviac škrelo, čo... naozaj nezniesol.

  - Nemal si právo ju bozkávať! Bola to vydatá žena! A ty si to vedel! Bola to vydatá tehotná žena a ty si si predsa dovolil mi ju bozkávať! A ktovie, čo ešte! Ktovie, či aj to decko, nie je náhodou tvoje! –

  Odpovedal mu priamo. Na rovinu. Piamou ranou.

  -... presne, to je jediné, čo vieš... – utrel si líce, akoby sa mu hnusilo aj to, že sa ho dotkol. - ...rozdávať rany. A je ti jedno komu. Nevynechal si ani ju. Dokonca ani dnes nie. Vyhodiť Belle z domu! No, na to musíš byť extra pyšný! Pán dokonalý! –

  Mrzela ho tá rana. Ale slová a vystrelené šípy nejde zastaviť. Za pravdu sa každý bije?

  - Máš pravdu. Nemal som najmenšie právo ju bozkávať. Nemám to právo ani teraz. Zlyhal som, Neovládol som sa. Priveľmi ju milujem na to, aby... -

  - Drž hubu! Kto to má počúvať?! Nemusíš ju obhajovať! Keď suka nechce, pes neskočí... –

  Plesk. Ďalšia rana. Táto ho už nemrzela.

  - A dosť! – drapol ho navyše pod krkom. - Doteraz som sa ovládal, ale už prekračuješ všetky medze! - „Ak si neurčíš hranicu, budú ti ju určovať ostatní...“ Díky, teta suseda. - Ty si neuvedomuješ, že som nedal šancu len jej, ale aj tebe? Vám obom?! Vám trom?! Lebo ste rodina! Ty si myslíš, že ja nemám srdce?! Kým som netušil, ako to medzi vami bolo, mohlo mi to byť jedno. Nevedomosť ma ospravedlňovala za lásku k nej, ale teraz, ty bastard nevďačný, teraz už viem! Prečítal som si všetko! Každý riadok! Každé slovo! ...mám pozarezávané navždy do tela a nebude sa to ľahko hojiť... Strávila s tebou nie týždeň, nie pár mesiacov ako so mnou, ale celé roky! Celý normálny rodinný život! Kam sa hrabem ja?! Ja nie som jej manžel, ja s ňou nemám dieťa, ja som s ňou nikdy neriešil existenčné problémy, nezariaďoval hniezdočko pre rodinné súžitie, nechodil s ňou na kontroly, nechystal svadbu, nepísal knihu... ja som bol len pár víkendami v posteli... len chudák, ktorý ju bezmedzne miloval a... chcel, aby bola šťastná! Chce stále, aby bola šťastná! Či so mnou alebo s niekým iným... nie, nie...jasné, že ju chcem! Viac, ako čokoľvek na svete, ale... – pustil ho, odstrčil a len sa díval so zhnusením, ako sa krčí a trasie.

  - Prečo o ňu nechceš bojovať, ty bastard?!  Prečo si sa jej tak ľahko vzdal?! Pri prvom probléme...Prečo až teraz... prichádzaš len so sprostými papiermi namiesto niečoho, čím by si ju presvedčil, že o ňu stojíš, aj keď si nepamätá tri roky... – prepúšťal ticho cez zuby.

  - ...lebo ona aj tak miluje len teba! – vykríkol bezmocne a zaboril si  prsty do vlasov.

  Profesor sa hrdo vypol.

  - Ty si ju nezaslúžiš! -