Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 53. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

53. kapitola

 

     Opatrne zatváral dvojité dvere na skrini. Pritlačil ich všetkými desiatimi prstami naraz, poriadnejšie pritlačil, odtiahol ich. Odtlačky brušiek boli ako pečate. Presne tak to cítil. Tieto zvršky asi dostanú  doživotný zákaz vychádzok. Stačilo pár hodín na prehodnotenie a celé mu to prišlo smiešne. Emma má pravdu, šaty síce robia človeka, ale s vekom to nemá nič. A on nemá čas starnúť, musí ešte...

   Musí ešte napchať prepotené veci z posilky do práčky a rýchlo zabudnúť na dnešný deň... Áno, áno, a nezabúdať na žalúdok. Po tej zelenej pod zubami vŕzgajúcej  hávedi, čo skúsil jesť namiesto obeda, si zaslúži odmenu za statočnosť. Ale takto podvečer už mu nikto plnohodnotnú stravu neprinesie.

    Z kuchýň naokolo, čo s tým nemajú problém, zvolil čínsku reštiku. Je jedno čo, ale hlavne, nech je toho dosť, pokojne aj dupľu nech rovno pribalia a nech to na prvý pohľad iba vyzerá zdravo. Keď už sa dnes toľko napotil, nezotrie to jedným šmahom. Ranný dobrý pocit mu za to stojí.  Aj zabehať si pôjde znova. Dobre, beh nie, rýchla prechádzka bude stačiť. Cieľ si do rána premyslí. Uzavrel všetko rýchlo a pedantne ako vždy. Dokonca mal aj motivačné motto, veľkomyselné. Lepšie, než chytať druhý dych, bude nechytiť druhý infarkt. Skontroloval odtlačky a s úsmevom vykráčal zo spálne. Radšej sa neotáčal. Postlaná polovička postele ho iritovala. Možno dnes skúsi spať na jej strane... To si skúšal minule, ale nefungovalo to, pamätáš? Opakovanie je matkou múdrosti a on sa ešte celkom múdry byť necíti. Aj to mu Emma hlesla rovno ako päsť medzi oči. 

  Započúval sa. Bubon práčky sa krútil, ale toto bolo iné klopkanie. Ahá, ide večera! Dnes si dali na čas. Usmial sa na farebné veci plné rýchlo sa tvoriacich bubliniek a predstavil si čosi podobne krikľavé aj na tanieri. Tak inak, v škatuľkách. Cestou ešte vybral bankovku z peňaženky, trhol dverami a natrčil ju pred seba. A zasa stiahol späť.

  - Belle! -

  Žmurkala na peniaze natrčené pred tvárou.

  - Videl si ma vystupovať z taxíka? Pod domom? ...je mi to trápne, ale naozaj ho treba vyplatiť, a ja... – zahabkala, vytiahla ramená a otrčila prázdne dlane.

  - Belle! –

  Na viac sa slovne nezmohol. Bankovka jej zašušťala pri uchu, ako jej vnoril obe ruky do vlasov a pritiahol si jej tvár k svojej. Pery už vedeli načo. Ruky chceli pokračovať do plnohodnotného objatia, ale...

  - ... to...to vzadu, to je dieťa?! V tej plachte? Prilepené o tvoj chrbát?! – odtiahol sa a zas pritiahol a pozrel jej cez plece.

  Gideonko, ktorému zo šatky trčala len guľatá malá hlava a kúsok rúčky, si cucal palec a zvedavo sa obzeral po kúsku sveta, čo mu priviazanie o mamu umožňovalo.

  Tá si už vpredu rozväzovala veľký uzol a obratne presúvala malého smerom dopredu a do náručia. Spokojný pokračoval v nastavenom móde. Nové veci ho zaujímali viac, ako level plaču, ktorý vyskúša možno o chvíľku. Keď už nebude, čo obzerať. Navyše mama je tu a on ako sasanka stále prilepený o ňu. Stále nie. Čo to?! Čo to?! Prečo ma od seba odliepa? Boli sme tak krásne spoločne spotení, zlepení...

  - Prosím, podrž mi ho, idem vyplatiť ten taxík. Ak dovolíš..., – dlho neváhala, natlačila mu dieťa do náručia aj s metrami látky, v ktorej bolo zamotané, potom sa v nich zas pohrabala, aby našla bankovku, čo mal v dlani a vyprevádzaná začínajúcim pomrnkávaním, vytrielila dolu po schodoch.

  Díval sa za ňou ako za zjavením a nebyť metajúceho sa balíčka v náručí, aj uverí tomu, že mu prišla dať bozk na dobrú noc a zas zmizla. To by sa mu nepáčilo rovnako, ako škriatkovi v jeho náručí. Konečne ho zobral na milosť. Zadíval sa na neho. Asi priveľmi svojsky, profesorsky prísne...

  Zvraštená tvárička dávala najavo, že toto teda nie! Na neho sa ľudia dívajú inak. To si vyprosuje! Zrkadlenie spôsobilo, že tá jeho o chvíľu vyzerala podobne. Ale nemôže sa rovnako rozrevať. On je dospelák!

  Našťastie ju počul, ako sa vracia. Dokonca so škatuľkami, čo puchom ovládli chodbu.

   - ...taký mladý mi toto strčil do rúk, ale... nemala som ho čím už vyplatiť, vraj sa máš zastaviť zajtra... Ani netušíš, ako si mi ulahodil! Ty musíš byť čarodejník, alebo moja dobrá víla, už ani nevidím od hladu... - privoniavala si k škatuľkám a snažila sa predstaviť si, čo mu tak asi dnes kompletne zje.

   Vplávala do bytu a odnášala „nákup“ rovno do kuchyne. Nohou pribuchol vchodové dvere a odnášal si svoj „nákup“ jej smerom. Očividne bola už na rev naučená. Musí sa jej spýtať, ako rýchlo sa vybuduje takáto imunita. Ale zatiaľ hrdinsky mlčal.

  Otočila sa k nemu. Presne, tento nádherný úsmev a pohľad mu chýbal. Čo tam potom, že momentálne smeruje k tomu uvrieskanému škriatkovi, iste dvihne oči a pridelí jeden aj jemu. Možno aj dva.

  - Predstavovala som si, že to bude menej... no, ukričané. Ale, to sa poddá, – natiahla k nemu paže a odbremenila ho.

  Byt po chvíľke jej žvatlavého, zrejme dohovárania epicentru výbuchu, stíchol. Až teraz mu venovala pohľad, aj úsmev. 

  Ako rád by ju v tomto momente stisol v náručí, ako rád... Ako? Sú dvaja... Zneistel.

  - Asi sa chceš spýtať, čo tu vôbec robím. Teda, dúfam, že neprichádzam nevhod a to jedlo, lebo ho je dosť, nie je pre nejakú tú nezvanú, teda pozvanú návštevu,  - zaváhala a natočila hlavu bokom, ale upokojila sa, vidiac, ako záporne kýva hlavou a tvár má mäkkú a zvlnenú dojatím, ako... ako vždy, keď sa díva na ňu. No, okrem toho extempóre pred odchodom...

  - Belle!... Ty si sa vrátila?... Ku mne? – zopakoval si preventívne základné body práve skenovaného obrázka v jeho kuchyni.

  - Je to trochu zložitejšie, - prehodila si malého na druhú stranu a zasa späť a chvíľku sa mu povenovala zas nejakým šušľaním a grimasami. Odobril jej to prazvláštnym škrekotom, čo chcel byť asi smiech. – Vieš, nespomenula som si, ale po tom prečítaní, ... som sa cítila, že si to všetko viem dokonale predstaviť, ako sa to celé stalo, lenže... to nestačí. Preberám zrazu zodpovednosť za malého, hoci... -  akoby s ľútosťou pozrela na dieťa a pomykala plecami aj perami. – ...je to zvláštne byť matkou a nevedieť o tom na sto percent, teda necítiť to, teda... ja ani neviem, čo by som, popravde, mala cítiť... – zosmutnela.

  Pozrela na neho, či ju pochopí aj bez slov. Zatiaľ sa díval stále rovnako, to jej stačilo. Tak pokračovala.

  - Dohodli sme sa s Adamom, že si malého vezmem k sebe a skúsim si vytvoriť puto... najskôr s ním, s Gideonkom... – zahryzla si do pery, či ho práve nevytočila a rovno ju nevyhodí von zatvorenými dverami.

  Pristúpil k nej bližšie, kvokol si a striedavo sa dotýkal jej a malého. Len tak opatrne, akoby si slepec vpisoval do povedomia objekty, čo mu zrazu osídlili priestor. Hladkal ich bruškami prstov, opakom ruky, pohľadom...

  Neustála to. Rozplakala sa. Pritisla si malého k sebe a oboch opačným smerom, zas k nemu.

  - Prepáč mi to, prepáč... ja neviem, čo vlastne chcem. Neviem, čo môžem chcieť, čo musím, čo smiem, čo...  Ja som si myslela, že ku šťastiu mi stačí, že mám teba, ale... je tu tento maličký. A je môj. A ja nemôžem... nemôžem sa tváriť, že sa nič nestalo, keď sa stalo a... však mi to prepáčiš. To všetko, čo sa stalo. Však?!  – vzlykala. A malý sa zas rozreval.

  Vstal. Zvážnel. Treba poriešiť veľa vecí. Lebo, ako vidí, veľa vecí si so sebou nenesie. Najskôr malé oriešky, čím nemyslel Gideona, a potom ju, ako veľký oriešok. Na to bude ešte času dosť. Nedúfal, predsavzal si to.

  - Pripravím kúpeľ. Pre teba, aj pre malého. Kúpavajú sa takého malé...deti... denne, či?! A potom poriešime, kam ho uložíme. Nuž, môže byť v spálni, manželská posteľ, ...posteľ je dosť veľká, alebo ho dáme do koša. Na bielizeň... som myslel. Je veľký, ak ho vytunujeme dekami, na dnes by to mohlo stačiť. Ty sa skús najesť... – organizoval a díval sa, ako nerozumie ničomu, aká je zmätená a vyplašená, aká zas celá nesvoja a vyvedená z rovnováhy, ktorú si iste budovala celú cestu sem a zosypala sa jej ako domček z karát ešte pred vchodovými dverami. To nič, je tu predsa on...

   Nadýchol sa zhlboka. Musí chytiť druhý dych! Nie, infarkt nie! Belle ho potrebuje! A on potrebuje ju! A aj ten malý  potrebuje ju... A... Adam, vieš sa deliť?