ROZMRVENÉ II
47. kapitola
Vychutnávala si ich rozpaky. Môcť tak vidieť tým dvom ubiedeným chudákom aj do hláv. Koľko konšpiračných teórií nimi práve prebehlo. Vstala a urobila presný opak toho, čo by boli bývali asi čakali, ako prvý bod programu. Namiesto vysvetlenia pomaly, s úsmevom na perách, odkráčala zase smerom hore, do podkrovia.
Prekvapenie? Dúfa, že to nebude ďalšie nejaké klamstvo. Pozrela úchytkom na neho. Čo sa tak rovno opýtať? Priznanie je poľahčujúca okolnosť! Nevyzerá síce, že s týmto prekvapením má niečo spoločné, ale, nepozná ho. Nevie, aký „dobrý“ herec je a čo všetko mohol vopred narafičiť. Zahrať. A tváriť sa, že nehrá... Stala si mu zoči-voči.
Bolo mu jasné, že je to rovno vykričaná otázka bez toho, aby žena oproti otvorila ústa. Sám bol však tak rozhodený z Monikinho naťahovania, že vyberať vhodné slová nemal odkiaľ. Mozog mu tento typ súboru nenačítal.
- Nepozeraj tak na mňa! Netuším, o čom točí! Neviem o jej prekvapení vôbec nič. Mám síce gule, ale ani jedna nie je kryštálová! – obhajoval svoje právo na neznalosť Monikiných zákonov.
Presne toto chcela počuť. Na dnes už má mínusových bodov za klamstvá a výmysly viac než dosť. Muž má právo žene klamať iba v jednom jedinom prípade. Ak pre ňu pripravuje prekvapenie! Lenže toto nie je prekvapenie od neho, ale...
Na schodoch z podkrovia sa ozval šuchot. Objavila sa Monika obložená batožinou.
- Odchádzam, „priatelia“. Byť piatym kolesom na voze, prípadne nejakou slúžkou, čo sa vám - „rodičom roka“ nezištne stará a ďalej bude starať o potomstvo, nemám už záujem. Áno, malého Gideonka mi je ľúto. Prirástol mi k srdcu, ale... Je čas, aby sa môj život posunul ďalej, – položila na chvíľu tašky k nohám a z jednej vytiahla papiere. – Som úspešne rozvedená a dostala som aj štedré odstupné. Som slobodná a odhodlaná neposrať si svoj život v tejto sluji, ako vy, moja drahá... už bývalá rodina! – nahodila neúprimný úsmev.
Nezmohli sa na slovo. Ani na názor na túto situáciu. Vystreliť petardu? Z pištole, ako pokus o záchranu alebo tú narodeninovú, na oslavu stavu bez tiaže. Bez Moniky! Dvere za ňou sa zavreli. V dome bolo zrazu tichšie.
- Tak toto bude prúser... – skonštatovala sucho, dívajúc sa neveriacky na dvere, čo sa zabuchli za ženou, ktorá to tu celý čas držala aspoň ako tak nad vodou a hlavne aj to za nič nemohúce dieťa pri živote.
- Mysli pozitívne... – skúsil jej byť oporou, tušiac, na čo asi myslí.
- Tak toto bude KRÁSNY prúser! – zatiahla ironicky.
Fajn, aspoň vidno, že už ladíme na rovnakej vlne. Ako za starých čias. Uvedomil si prvé pozitívum. Druhé nenašiel a nenašiel ani odvahu jej oznámiť, že pozajtra príde na kontrolu sociálka. S nádejou sa díval na jej krásny profil a hľadal v ňom parametre dobrej matky... On ako otec za veľa nestojí. To uznáva. Už od začiatku. Už keď sa potvrdilo, že jeho vložené investície v jej podniku majú rastúcu tendenciu. Dnes mala opäť krásne ploché bruško a nasporený kapitálik spal kdesi hore, pravdepodobne v senníku...
- Takže je v tom? - prerušil neplodnú pohľadovú seansu sestričky s gynekologičkou a jeho úbohou Belle, rovno plodnou otázkou.
Pohľady žien boli zas identické, tentoraz však s diametrálne odlišnou scenériou. Vražda, lynčovanie, horor v priamom prenose. Neobjednané, ale prinesené v trojitej porcii.
Lekárka taktne posunula Belle k nebezpečne zazerajúcej sestričke s podivným nástrojom v ruke, čo sa podobal na obrie kliešte, či klepetá raka a doslova si ním pritiahla nešťastnicu za boky k sebe.
Doktorka si šúchala od gumených rukavíc zrejme suché dlane s tvárou tesne pri tej jeho.
- Pán ráči byť rodičom, ak sa nemýlim. - zasiahla ho rovno.
- Nie som jej otec! To iba tak...možno... vyzerám. Ja som jej... my sme... -
"A hups, ako vyjadriť ich vzťah, keď ani v jednom z tých jazykov, čo ovládala doktorka to nejde jasne a presne. Bombardér však mal očividne na sklade dostatok munície.
- Budúcim rodičom! ... som mala na mysli! Vy ste skrátka ten, čo práve zabezpečil, že chúďa študujúce dievča nebude mať nárok na materský príspevok, pretože nie je dobrovoľným platcom nemocenského príspevku. Vy ste ten, čo jej zatiaľ zrejme nedal ani svoje meno a odsúdil ju na nezávideniahodnú pozíciu slobodnej matky. Vy ste ...blahoželám, otecko! - skoro ho objala.
Belle sa ručička na váhe rozhojdala, počujúc posledné slová, lebo prvé doktorka taktne šepkala len jemu skoro do uška. Pálili rovnako, ako tie posledné.
Zamestnala ju však sestrička s pripraveným tlakomerom.
Doktorka vystrúhala nešťastnú tvár vyhodnotiac prvotné asociácie, čo jej mozog ponúkol lustráciou tohto tu zjavu. Ale mala v popise práce ústretovosť, tak začala z druhého konca.
- Je potrebné hodnotiť kladne váš prístup, aj to, že preberáte zodpovednosť za vzniknutý stav. - nanominovala ho bez možnosti podať odvolanie do role otca a pridávala ďalšie funkcie, na ktoré už akosi dávno zabudol.
- Nebudeme sa tu baviť o postavení domu, zasadení stromu a splodení syna, predpokladám, že to všetko už vo vašom veku určite niekde máte. -
- ...mám dospelého syna. - vybľafol a doktorka ho prešpikovala očami.
- Kto sa vás pýtal? - precedila nepriateľsky medzi zuby. V pár sekundách sa však z vizáže votrelca pretransformovala jej tvár na tvár dobrej Popoluškinej víly sudičky a pokračovala už so širokánskym profesionálnym úsmevom... - Vy sa musíte spýtať pohľadom toho dieťatka, čo sa pýta na svet, či vôbec na tento svet, k týmto ľuďom, do ich sveta chce prísť! Nuž, čo uvidí u vás?! Finančné zabezpečenie, domáce zázemie, plne funkčná rodina, chápete? – tvár jej zas osmutnievala prezerajúc si ho trochu detailnejšie. - Vy ste kominár, ako tak vidím. Robíte aj súkromné zákazky? Mala by som pre vás prácu. Prestavujeme chalupu, takú malú vilku na brehu jazera, potrebovali by sme odborný dohľad a kontrolu komínového systému, kým sa pustíme do radikálnej rekonštrukcie. Mali by ste čas tento víkend? - nestrácala ten svoj akčná lekárka.
Jediné, že ich dialóg, či skôr jej monológ, konečne vylúdil Belle úsmev na bledej tváričke, nedovolilo mu povedať lekárke pravdu o svojom zamestnaní, zodpovednosti, domove, rodinnom zázemí, pripravenosti na príchod dieťaťa a vôbec.
Hlavne tá predstava dieťaťa, ktoré sa pýta, samého seba, či chce k týmto dvom típkom sa mu razom zvrhla na jeho zúfalý útek späť pod krídla bociana.
Ale aj tak mal chuť na poslednú otázku, či to palpačné vyšetrovanie jej prsníkov môže skúsiť aj on sám a ešte pod otázku, ako často. Nenašiel však dostatok odvahy.
S adresou vilky pri jazere vycúval z ordinácie s totálne vyšklbaným perím.
Zostal len vták.
Aspoň si tak pripadal, len v preklade do ďalšieho jazyka. Toho nepublikovateľného.
Niekto sa tvári prirodzene, niekto ako prirodzenie...
Už hodnú chvíľku sa dívala jeho smerom a naivne odovzdane čakala, že bude mať nejaké riešenie na ten okamih, kedy sa tam kdesi hore prebudí jedno dieťa a začne sa dožadovať... Pánabeka! O čo všetko?! Belle! Ty vieš, ako byť matkou?! Máš na to hodinu! Nie, možno pol. Nie!
Zhora sa ozval plač.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára