ROZMRVENÉ II
35. kapitola
Čím bližšie k vlastnému bytu bol, tým viac ho to hnalo
vpred a tým pomalšie šiel. Priame úmery si proste žijú svojím vlastným životom.
Matematiku a zvlášť účtovníctvo: na osi má dať-dal, radšej vypustí celkom. Čo sa
týka predmetov, ktovie, ako je na tom teraz ona s čitateľskou gramotnosťou, konkrétne
s takým tým čítaním s porozumením a analýzou textu s využitím
vyšších logických operácií. Analýza, dedukcia, indukcia, generalizácia... interpretácia. Ach, jaj. Dofrasa, to znie, akoby bola mentálny mimoň, a predsa... Lepšie to ani nemôže byť pomenované. Presne o to ide!
Ide len o to, či si po prečítaní spomenula, Adam. To spomaľuje tvoj krok. Skúsime výrazy a hypotézy?
Matematika nepustí... Ak je "A" spomenula si, tak "B" bude odišla alebo ak je "A" nespomenula si, tak "B" bude neodišla... Prestaň, lebo sa dostaneš ku kombináciám, ktoré... A teraz daj rovná sa! Vyrovnáš sa s každou z možností?!
Mal chuť prerátavať schody: spomenula, nespomenula, spomenula... Nespomenula! Nebude dráždiť karmu vopred. Kľúče zostali v kabáte, kabát na zemi v medzichodbičke.
Klopkanie. Skúsi rolničky alebo niečo z abstraktnejšieho playlistu? Na hudobnej ti to tiež veľmi nešlo. Pán profesor má stále chuť na školské asociácie? Adam, už to nechaj! Prestávka! Zvoní!
Nezvoní, zvonček nikdy neaktivoval. Iritoval ho jeho zvuk. Rolničky to istia...
Klop-klop-klop, klop-klop-klop, klop-klop-klop-klop-klop!
Dvere sa otvárajú... Aj oči.
Pomykal prstami v smeroch tam a tu. V smere
odkiaľ prišiel a kam došiel a niečo tu nesedelo. Niečo tu stálo. Niekto. Jemu na vedení. Vo vedení.
Pochopila jeho posunkovú reč.
- Nie, nemám tu čo robiť, nebývam tu. A áno, som teraz tu, lebo... si si nevzal kľúče a zostal by si vybuchnutý. Áno, ona odišla. A nie, nezostanem ani ja, idem domov. – na konci zadrela úsmev.
Ruky mu ovisli pozdĺž tela. Ahá, takže táto tu sa nevrátila. Táto tu je len vrátnička. Táto tu má aj meno, nebuď hulvát Adam Gold. Iď.
- Lacey. Prepáč, dovolíš, chcem vojsť! - dlho mu gavalierske maniere nevydržali.
Prekročil prah. Asi aj prah bolesti. Zacítil ju s nádychom, v ktorom sa ešte miešala jej vôňa s tou bytovou. Má dať-dal? Tak to si tomu dal!
Áno, to dievča vo dverách hovorí pravdu. Nie, nie je tu... Belle.
Na stole v obývačke ležal vytrhnutý papier. Prvá strana... z rukopisu. „Ľúbim ťa, Adam Gold.“ Vzal ho do rúk. Roztriasli sa mu...
- Vravela, že tento list patrí tebe. Napísala ho pre teba. Tie ostatné... sú... cudzie. – pristupovala opatrne a rovnako aj skladala slová.
Ani nepozrel jej smerom. Čítal tú jedinú vetu stále dookola.
- Môžeš mi povedať, prečo si to urobila, Lacey? – spýtal sa potichu.
Už stála vedľa neho a dívala sa na trasúci sa papier v jeho rukách.
- Pre... toto isté, Adam... – mykla bradou a skúsila zachytiť jeho pohľad.
Nepáčil sa jej. Ale, kto neskúša, nezistí.
- Prepáč, musela som to... aspoň skúsiť, – trochu cúvla. Ale len trochu.
- Skúsila si! – odhodil papier, akoby ho pálil, otočil sa jej chrbtom a zmizol v byte.
Pripadala si ako v slepej uličke s múrom na konci. Tehlovým, počmáraným grafitmi, polepeným neaktuálnymi torzami plagátov, s nejakou burinou na miestach, kde sa jeho stena vnárala do asfaltu cesty. Našťastie do neho nevrazila hlavou. Ale aj to môže byť, ak nenájde dosť odvahy zvrtnúť sa a skúsiť si prejsť celú tú cestu znova. Tú cestu?
Poznáš vôbec aspoň názov tejto ulice?
Stála pred iným múrom. Zľava aj sprava pozdĺž neho viedol chodník a vedľa neho pomerne rušná cesta. Stačilo sa len správne natočiť. Dokonca tu bola aj tretia možnosť. Otočiť sa múru chrbtom a prejsť cez cestu... Tú cestu?
A je jej názov vôbec dôležitý?
S chuťou zahryzla do práve kúpeného koláča a svet bol zrazu o lekvár krajší.
Vykročila.
V rozopnutej košeli sa objavil na prahu
obývačky. Dával si dolu hodinky a dával si načas s otázkou, čo tam
ešte to dievča s funkciou vrátničky, v jeho byte robí. Pýtali sa len dve kolmé vrásky nad koreňom nosa. Recepcia úslužne vysvetľovala. Aspoň chcela...
- Mňa nemusíš vyhadzovať z domu, ja fakt pôjdem sama, a nemusíš ani sťahovať brucho, tieto finty už poznám, ale... - ošívala sa.
Až teraz vtiahol brucho, ale kvôli hlbokému nádychu.
- Á, takže ti povedala, že som ju vyhodil z domu, aké milé... – vyhodnotil ženskú spolupatričnosť. - Lacey, nemusíš mi nič viac vysvetľovať. Urobila si, čo si uznala za vhodné, aj keď sa ti nikto neprosil. Ja nie som inkvizícia a nemám v úmysle svoje obete ďalej mučiť. Nemal som to v úmysle nikdy... - niečo akoby mu svitlo. Že by to boli záblesky gavalierstva?! - Ak som ti ublížil, prepáč, dnes je to všetko, čo ti môžem dať... - dobrá vôľa a snaha byť gavalier na dnes vyprchala. - Takže, nie, neprosím si už nijaké „ale,“ potrebujem byť len sám, ak dovolíš, – dych mu došiel.
Trhol remienkom, lebo podobrotky odopnúť tiež nešiel.
- Klameš. Máš plné zuby samoty, na to ťa už poznám dosť dobre. Ale... a toto „ale“ si vypočuješ! Ide o Belle... – vypla sa odhodlaním túto bitvu ešte ustáť. Nech útočí koľko chce.
Munícia v pohotovosti. Slová. Slová. Slová. Kadencia: Ratatata...
- ...Dosť! Akým právom to tu stále dookola riešiš?! Najprv si poslom zlých správ a dotiahneš sem ten sprepadený rukopis. Aj s jeho autorom! Apropó, dotiahnuť si ho rovno do bytu, to radšej ani nekomentujem. Ó, veľká bojovníčka za ženské práva! Ale ja som si tvoje služby neobjednal ani ako vzťahovej mediátorky! Nemiešaj sa do toho, Lacey. Stačí! Nič nechcem počuť! Dal som Belle na výber a ona si vybrala! Je to slobodná žena, so slobodnou vôľou... Dobre, opravujem, je to vydatá žena so slobodnou vôľou! To nič na tom nemení, že si zvolila sama a dobrovoľne, že ma opustí! Mala... na... to... plné... právo! Choď domov, Lacey! Choď, choď, Rosinanta, a pofúkaj tam rany tomu tvojmu trápnemu blúznivcovi Donovi Quichottovi! – ukázal na dvere.
Odkiaľ vie, že je tamten v mojom byte?! Čo robil vôbec u mňa doma?! On šiel za mnou? On šiel za mnou! Vyhodil Belle, šiel... konal... Preboha! Hádam ho len nezabil?! Obzerala si, či na košeli nevidí škvrny od krvi. Na čiernej asi ťažko. Ale, je to podozrivé, prezlieka sa. Uprostred dňa. Železo treba kuť za horúca. Tu začína byť horúco. Lacey, ty červenieš... Vidíš ho polonahého a strácaš reč? Nie nestrácam!
Vyprskla skoro krikom.
- To teraz na koho žiarliš? Asi by ma malo tešiť, že nie len na Belle, ale aj na mňa! Ti šije?! Ja a ten chlap?! Je to len priateľ! - to vyznelo čudne. Odkloň sa od témy "pán spisovateľ". Je to nastražený výbušný systém. Skús ísť na to filozoficky... - Ja len na margo žiarlenia. Muž nežiarli, keď miluje! Muž žiarli, keď CHCE byť milovaný! A to je podstatný rozdiel! A to si celý ty! - až sa nahla dopredu, ako to vyprskla. Spokojná. A teraz skús aj trošku literárne... - A Rosinanta bol kôň, aby si vedel. Quichottova platonická láska sa volala Dulcinea z Tobosa! A ja nie som nijaká ukričaná, sprostá dedinčanka! - zvrieskla, čo jej hrdlo stačilo.
- Zas vyťahuješ tie tvoje lifestylové
múdrosti! Už mi narobili pekných pár problémov v živote, ďakujem, neprosím
si! – poťukal do vzduchu vystretou rukou smerom k vchodovým dverám, aby
zaňuchala stopu a držala sa jej. Ani dovzdelávacia lekcia nezaberala. Rosinanta či Hatatitla! Sám sa cíti ako Babieca! Ten kôň s dehonestujúcim menom dokázal klusať proti nepriateľom aj s mŕtvolou na chrbte, aj s jeho vztýčenou zbraňou... Si kôň či tá mŕtvola, Adam Gold?! Podľa natiahnutej ruky s blikajúcou smerovkou ukazováka, si tak na pol ceste... K obom!
Nedržala stopu. Ani neerdžala. Zapáčilo sa jej štekanie.
- Pekných pár problémov si si narobil sám! Prijmi aj ty konečne zodpovednosť za svoje cholerické správanie sa! Z nuly na šialenca v priebehu nanosekundy, to na teba presne sedí! Prečo si ju nepočúval?! Kvôli tebe, kvôli vám si hľadala nejaké miesto, aby ti nebola na krku a nemyslel si si, že sa necháva zámerne vydržiavať, ale... Ale ty si sa o ňu vôbec nezaujímal! Len si ju ofukoval a držal tu ako v zlatej klietke a žiarlil, keď len na pár minút vybehla... A to ti vždy kúpila aj nejaký sprostý koláčik! Ale ty si už mal desiatky konšpiračných teórií, ako si to kade-tade rozdáva s každým, kto dýcha a má! Ty... žiarlivec! Majetnícky, egoistický, maniacký žiarlivec! Ty... Ty si ju nezaslúžiš! –
Našla stopu a vykročila v smere šípky.
Tie posledné slová už dnes počul...
Vo verajách sa ešte zvrtla.
- Celé to bolo aj tak zbytočné. Nespomenula si. – chrstla mu ako poslednú výčitku, aby pochopil, že aj z toho ho obviňuje. Vyšla a zatvorila dvere. Pomerne potichu.
Nespomenula si? A... predsa odišla? Zarezonovalo mu v hlave.
Vytrielil k dverám. Trhol nimi.
- Nespomenula si? A predsa odišla? Lacey?! Héééj! Ale... – kričal do prázdnej chodby.
Dočerta! Mal si to „ale“ asi vypočuť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára