ROZMRVENÉ II
42. kapitola
Nedokončený. Presne takto sa cítil. Len leda-bolo oholený, len narýchlo zmytý v sprche, len jedna časť pyžama. Ani s gombíkmi sa neunúval. S rukou pod hlavou a druhou pod vankúšom, s paplónom kdesi pod pupkom pozoroval hru tieňov v lesklom povrchu skrine na opačnom konci postele. Provokovali náhle sa objavenými svetielkami, laškovali s nimi, tvorili bizarné surrealistické obrazy, ale nikdy nedomaľovali to, čo načrtli...
„Sám si dotvor, čo len chceš! Chceš vidieť siluetu ženy? Istej konkrétnej ženy? Tej ženy? Z jej oblín ti vieme dodať štvorce, podľa veľkosti sklených tabúľ, v škatuli pretiahnutého kosoštvorca okna, ak si priplatíš za pouličné osvetlenie, ale pozor, o polnoci ho vypínajú. To celé pekne zaobalené v priesvitných šatách zo vzoru záclony. Tiene sa ti tu budú vlniť pár sekúnd a ty si ich chyť! Ak to dokážeš, Adam Gold!“
Happenig noci. Tlmené farby, rušivé zvuky, nezrozumiteľná vrava posledných chodcov, tanec tieňov na dvierkach skrine. Pokúšalo sa ho to vtiahnuť do diania, zapojiť do ilúzie, ktorá by pokračovala tam, kde skončila realita predtým, ako sa začalo stmievať. V momente, kedy nastúpila do vlaku a prekryl ju tieň ďalšej nastupujúcej postavy.
Odišla. S ním.
Akonáhle prešlo auto, dolu po ulici pod bytom, rozsvietili sa obrazce, objavili rôzne čiary, pruhy, roztrasené, natiahnuté tiene, bláznivé, hravé, bizarné a nonsensové a v jednom momente všetko zhaslo a zostalo len ticho. Tento druh ticha nemal rád. Nemal rád ani to čakanie na ďalšie auto. Čím hlbšia bude noc, tým menej ich pôjde. Už to zažil neraz. Nemal rád toto ticho a tmu vo svojom živote.
Odhodil paplón a sadol si. Cez tvár sa mu prevlnil ďalší neuchopiteľný náčrt. Dokázal si z neho na okamih zachytiť iba maličké svetielko. Plachý úsmev. Jemný šepot. Neopakovateľnú vôňu. Jej vôňu. Tá mu chýba najviac. Zatvoril oči a pokúsil sa natiahnuť do nozdier nočný vzduch. Aspoň čiastočka tu z nej predsa musela zostať...
Peformance sa nekoná. Má čas, má priestor, má svoje fyzické po nej hladné a smädné telo, ale nemá publikum. Nemá komu hrať, prednášať, šepkať, pre koho zažínať svetlá v tvári, prechádzať plochou dlaní po pódiu, tancovať bruškami prstov v kulisách...
Obzeral si svoje ruky. Prázdne ruky
Vstal. Otvoril skriňu. Prehľadával vrecká zimníka. Bola tam. Zase len ona. Ošúchaná fotka so zvlnenými už okrajmi, trochu prelomená, kde tu fliačik. Stokrát obchytkaná. Pritiahol sa s ňou k oknu a čakal, kým mu v dlaniach zasvieti. Ako na potvoru dlho žiadne auto nešlo. A potom malý záblesk. Jej nežná tvár s plachým pohľadom.
- Nedávno som sa zaprisahal, že ťa už nikdy nevytiahnem z toho bočného vrecka. A to len preto, že mám originál. Tebe to môžem prezradiť, stal som sa opäť, síce nie ešte právoplatným, ale majiteľom originálu a povedal som si, že tak to aj zostane. Tak to musí zostať! Už ťa nepotrebujem...Už žiadne ploché fotky na pamiatku, len živý hmotný model... - prechádzal prstami po fotke, netušiac, čoho sa dotýka, žiadne auto práve nešlo. - Karma je zdarma, Belle. A ja som bol priveľmi pyšný, uznávam. Kto sa nevie tešiť z maličkostí, nič veľké si nezaslúži... Teraz som ja, bez teba, len maličkosť. Som neúplný, nedokončený, chýba časť... podstatná časť. Bez teba... nikdy nemôžem byť samým sebou. Belle, kde si... vráť sa! – povzdychol a zadíval sa kdesi hore, do oblohy.
Ale bola tam len tma.
Toto už raz zažil...
Iba tak sedel, na kraji postele, s lakťami na kolenách, s prázdnymi rukami medzi nimi. Siahol aspoň po čaji v šálke. Pálila mu prsty. Dovolil jej to. Díval sa do pary nad ňou a hmlisto si predstavoval, ako sa usmieva.
Peknú fotku vybrala Emma. Usmievala sa na nej, natočená trochu bokom, trochu vyzývavo nastajlovaná, vedomá si svojej krásy.
Včera sa doospravedlňoval, mal pocit, že ho pochopila. Dnes sa chcel venovať už len bežným veciam. Alebo tým víkendovým, kedy ju po príchode z výšky, hodinu nevedel vypnúť a ďalšiu strávil na výsluchu. Nie, ona nikdy nežiarlila. Len si bahnila v okomentovávanom domácom hniezde, nadšená z tých istých monotónne sa opakujúcich vecí, ktoré robil, kým ona študovala ďaleko od neho.
- Asi si bola sklamaná, že som ťa neprišiel počkať pri autobus. - vrátil sa predsa len k poslednému z víkendov. Nie, posledný spoločný bol krásny, toto bol už len víkend.
Odložil šálku. Znova nadvihol. Zostalo pod ňou mokré koliesko. Zamračil sa. Puknutá šálka? Všetko v jeho živote sa muselo rozbiť?! Skúsil ju postaviť do toho istého kruhu, akoby tým mohol zvrátiť osud. Nešlo to. Odsunul ju trochu, aby jej videl rovno do očí. Alebo na pery. Našpúlila by ich a rýchlo vyrovnala, uvedomiac si, ako veľmi chce byť dospelá s distingvovaná, aby k nemu lepšie zapasovala. Miloval jej prerod z dievčaťa na ženu a zároveň sa ho bál. Bol Pygmalionom jej tela, no do duše nemal prístup. Márne ho uisťovala, že je tam dávno zakotvený. Jeho loď sa každý piatok potápala vždy rovnako stratená a túžiaca, aby ju jeho Robinsonka zas raz a tisíckrát potom zachránila. Pritiahla k sebe do prístavu paží. Mohol byť jej verným Piatkom, sobotou a nedeľou a potom zas iba tiché, nudné more bežného týždňa s jednou stratenou korábkou márne túžiacou, aby jej vrátili domovský prístav. Domov. Iba tam, kde bola ona, bol domov.
Obzrel sa. Bol tam iba byt. Prázdny byt s jedným mužom a trasúcou sa fotkou v jeho ruke.
- Belle... – zašepkal.
Iba ticho.
Iba byt...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára