Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 28. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

28. kapitola

 

     Sedela nad kávou a smoklila. Zaprisahala sa, že to čítať rozhodne nebude, ale sľuby dané samej sebe sa porušujú najľahšie a najrýchlejšie a najlepšie hneď, ako je to možné. Nech to máme čím skôr za sebou. Strana za stranou bola polepenejšia ako upatlaná šálka s nekvalitnou napodobeninou kávy vo vnútri, ktorú si šetrila, lebo druhú takú by tento týždeň už do seba nedostala. Káva ako komodita u nej melie z posledného a to ju kedysi mala rada. Kedysi mala rada viacero vecí. Aj osôb. Stále má rada...

  Prevrátila ďalšiu stránku, pritlačila ju, aby lepšie sedela, smrkla, fňukla, povzdychla, načiahla sa za šálkou, ale po prvých vetách omilostila svoje útroby a vrátila ju na podšálku. Hlava milosť nedostala. Zvedavosť je prisilná...  káva.

 

  Stál opretý o stĺp a díval sa na toto maličké divadielko jedného herca, takmer so zatajeným dychom. Na koncertoch sa netlieska. Aj tak nemôže. V ruke má jej kávu.

  Ešte ju nechal, nech sa natiahne ako mačka, zahrabne roztiahnutými pažami do sena, zaborí doň všetky prsty a...waw...vypnutá hruď a zaklonená hlava sú na nevydržanie nenormálna kompozícia. To by boli fotky...prúžkované, ako jeho EKG, keby mu ho teraz robia. Bzzzúúúm...čistá rovná čiara. Ona sa nadôvažok zas vykoptala spod kožušiny...

  Hľadal, kam odložiť sprostú rozmykanú šálku, ale tým sa len prezradil.

  - Dúfam, že je to biela káva...- pomykala lačno nozdrami a trochu sa snažila obliecť. Ozaj len trochu, lebo trafiť do rukávov jeho v noci prirýchlo vyzliekanej košele, nebolo zas tak jednoduché. Dobre, môže byť aj vyvrátená.

  - Biela si tu iba ty a vonku deň. A na cukor som tiež nemyslel, môžem poslúžiť iba sám sebou...- žmurkol, pohol sa k nej, podal jej šálku, ale drzo si natočil k sebe tvár obrúbenú strapatými, kde-tu aj zachumlenými vlasmi s ozdôbkami kadejakej trávy, aby jej stihol dať bozk, než si ústa zanemrósi odpornou horkou žbrndou, ktorú naivne nazvala káva.

  Naozaj, keď si odpila, tvár sa jej začala miesiť všetkými možnými smermi a radšej k nemu rovno našpúlila pery, pre ďalšiu dávku sladšieho dopingu.

  - Na to zabudni! Zuby neumyté, teraz už aj jazyk horký. A nehnevaj sa, páchneš dosť podozrivo, srdiečko...-  prevalil sa, zaprel o lakeť a čakal útok. Nežný útok. Okamžitý. Prudký...Nech seno dostane zas zabrať, sníval s otvorenými očami.

  - Už ani v Taliansku sa dvakrát neponúka! – odvrkla mu, vstala a v dvoch prstoch nesúc šálku, krútiac náročky holým zadkom, vytackávala sa z kopy sena smerom k východu.

  - To by som neriskoval... – ledva vyjachtal, vidiac dve oblé polky, teraz skoro za svetla, nielen po hmate, ako v noci. – Neal síce protestovať nebude, ale tvoja priateľka ťa...- nedopovedal a zvážnel.

  Aj jej sa šálka rozkývala v ruke, až ju musela zachytiť aj druhou a radšej položiť na zem. EKG zas bez odozvy...Pohľad pre Bohov! Nie je vhodná chvíľa. Akááá škoda...

  Rýchlo vyskočil a podišiel k nej, uzavrúc jej vydesenie v náručí.

  - Zabudla som... – zašepkala mu kdesi do kľúčnej kosti.

  - To...je v poriadku. To je dobre. Tak je to dobre...- mrmlal si len sám pre seba a jej do vlasov, nevediac zrazu, čo viac povedať. A potom zrazu vedel...

  - Veď som ti vravel, že priveľa sexu zhoršuje pamäť... ale ty si to zrejme nepamätáš. – skúsil položartom, odtiahnuc jej tvár z hrude a oprúc si čelo o to jej, zatriasol sa na ňom, až ich skryli jeho vlasy.

  Pacla ho po pleciach, čo najsilnejšie vládala a odstrčila od seba.

  - ...si jeden nemožný, arogantný chlap, bez štipky galantnosti v sebe! – vyprskla, ale nemyslela to celkom vážne, vidiac, ako sa aj sám usmieva.

  - ...a ešte bez morálky. Lolita...Skromnosť sa mi vyhla, dobrota a láskavosť ma netrápia. A ani pekný teda nie som, tobôž nie múdry... – proklamoval, robiac úklony raz na jednu, raz na druhú stranu.

  Pritakávala.

 -  Aj tak ťa...asi...ľúbim. – odpovedala mu vážne.

  Zvážnel i sám. Trochu dosť zranený. Aspoň jeho ego celkom určite. „Asi...“

  Vrátil sa k zóne epicentra nočného výbuchu a dal sa zbierať ich veci. Niektoré doslova vyhrabávať. Priniesol ich k nej,  zamestnávajúc sa radšej oberaním sena z nich, než by sa jej mal pozrieť do očí.

  - To „asi“...si si mohla aj odpustiť. – podal jej ich sklamaný a dal sa na ústup.

  - ...ako aj ty... tú „Lolitu“...- vrátila mu rovnakým tónom.

 

  Ako môže mať niekto toľko šťastia a niekto... mŕtvu kávu, ktorú si musí navyše sám kúpiť, aj zaplatiť, aj... sám vypiť! Vrazila päsť pod bradu a zapozerala sa von oknom kaviarničky, v ktorej sedela. A čakala. Tvár sa jej začala odliepať od ruky, ústa viac otvárať. Zhrozením!

  „Nie, tohto tu ... nie! To je omyl... chyba v matrixe! Nie... ten, čo tu robí...?! Ten sem nemal prísť... rýchlo, čo teraz?!"

  - Hej, hej, zaplatím... rýchlo, hej, kde ste kto?! – spanikárila a skúsila sa stratiť aspoň za závesom na toalete.

   Dvere na kaviarničke cinkli. Záves sa ešte triasol, ale inak tu bolo úplne mĺkvo. To má rád. Procesy akejkoľvek socializácie obmedzoval odjakživa. Preto sem aj kedysi chodieval. Ale dnes tu chcel niekoho predsa len prekvapiť. Alebo chcela ona prekvapiť jeho? A on prekvapí ju... To bude prekvapení! Ocení to, Belle miluje prekvapenia... Miluje jeho. Síce v posledných dňoch vyhľadávala aj samotu, ale akceptoval jej to. Každý potrebuje byť raz za čas aj sám. Ale dnes nie. Dnes chcel byť s ňou... Hneď a zaraz.

  Kaviarnička však bola prázdna...

   Postával nerozhodný pred preskleným vysvieteným pultom, nakláňal hlavu raz na jednu, raz na druhú stranu a čakal, kým na neho niektorý zo zákuskov žmurkne. Ktovie, ktorý z nich by mu dnes z prechádzky priniesla. Žmurkol však len odniekiaľ zrazu vykvitnutý čašník. Očividne obdivne. A ani trochu sa nepoošíval.

  - Vítam vás, dlho sme sa nevideli, pán G. Kedysi ste tu boli pečený-varený a teraz. Čím sme si to zaslúžili, že sme prišli o takého výnimočného zákazníka?  Viete, že som prestal objednávať tie vaše koláčiky? Neviete. Tak a teraz viete. – pleskol si zloženou utierkou čašník po dlani a zarazil ruky vbok, aby aj celotelovo dal najavo, že sa hnevá na stáleho kunčafta, čo bol v posledných mesiacoch taký nestály...

  - Držal som diétu. To viete, ženy sú dnes veľmi náročné na vonkajší vzhľad nás pravých mužov... – zahlásil mäkko, ale aby bolo jasné, kto za koho kope.

  - Pch! Ženy! Áááále, čo to nepočujú moje uši...Vy a množné číslo?! Tsc, tsc, tsc... Nejako sme sa rozkokošili, pán G.! Ale, áno, áno, pamätám si, ako sa tu skoro o vás pobili také dve samičky. Nechápem, čo ste na nich videli. Vy, taký distingvovaný postarší pán a také bláznivé ťapše. Ani si vtedy nič poriadne nedali, ani tringelt nenechali...a ...a ani teraz nezaplatila! – zhrozil sa čašník a vykráčal spoza pultu k stolíku, pri ktorom ešte pred chvíľkou sedela jediná dnešná zákazníčka.

  Stála tam len nedopitá káva s hladinou roztrasenou o svoj biedny život, čo o chvíľu aj tak skončí vo výlevke.

  - Tak, aha! Máme to my ale zákazníčky! No, povedzte, pán G. Objednajú len kávu, sedia hodinu, študujú tu dačo... smoklia nad tým, plačú, smrkajú... musel som normálne odísť radšej do kuchyne! Nedalo sa počúvať, ako tu plakala a plakala... – nadvihol zo stolíka ledabolo zviazané papiere a s očividným znechutením nimi mával. – Určite ušla, keď ste vy vošli. Vy ste ju videli?! Vy ste ju vypustili! Vy, vy, vy, pán G... Ale vám to odpúšťam, – plieskal vo vzduchu utierkou a hľadal, kam odhodiť zviazané papiere.

  Zaujalo ho to. Nie, nikoho nevidel odchádzať. Nikto nevyšiel... Ale vedel, kto sem mal namierené a koho tu chcel nachytať aj sám.

  - Dovolíte, smiem sa pozrieť, čo si tu zabudla... tá tajomná, uplakaná... žena, predpokladám, keď ste taký namosúrený, že to bola... žena... – skúsil profi úsmev a načiahol sa za zviazaným exemplárom „čohosi“.

  Prečítal si jedinú vetu na prebale. Na skrvanom a znovu narovnanom papieri stálo, ako nadpis celej dajakej  ságy, napísané: „Ľúbim ťa, Adam Gold...“

  Napísané na písacom stroji.

  Z tváre mu zmizla farba.

  Položil na pult bankovku. 

  Zruloval papiere a vytrielil bez pozdravu von z kaviarne.

  - Prečo ste mu dali moju knižku? Ako ste si to mohli dovoliť?! Práve jemu?! Bola... bola som len na wecku, kým príde moja ... priateľka... Belle... mali sme sa tu stretnúť... – habkala a dívala sa na odchádzajúcu siluetu muža.

  - Zaplatil za vás... všetko je v poriadku, – fľochol po nej čašník.

  - On nemal platiť! On nie! -