nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy, Podsádzanie trávy, Zlodej trávy, Poštovné úverované, Iba každá druhá I., II, Prievan v tráve, Rozmrvené I...
ROZMRVENÉ II
1. kapitola
Vypol mobil, ale ešte hodnú chvíľu sa díval na stíchnutý aparát. Keď zhasol aj šetrič displeja, sledoval ho z neho len stmavnutý odraz vlastnej tváre, ktorá svojím zatrpknutým prísnym výrazom dopĺňala to, čo práve počul. A čomu zatiaľ veľmi nerozumel. A to si myslel, že čo sa týka starého Frencha, pochopil už po tých rokoch všetko. Jeho prehnanú starostlivosť, úzkostlivú ochranu aj priveľké zaťaženie na svoje jediné dieťa. Ktoré sa mu aj tak vymklo z rúk, aj z cesty, ktorú si pre ňu vysnil.
Už si zvykol aj na to, že mu voláva pričasto. V poslednom čase určite. Stratil zvyšky hrdosti, ktorými mu pred pár rokmi ručne-stručne vysvetľoval, kto je tu otec a kto len niktoš, čo sa votrel do života jeho dcéry, aj do toho jeho. Tak, ako hrdo vtedy odchádzal z jeho vily, plný uspokojenia a boľavých pästí, vedomý si prehry, ale hlavne, že nebola kontumačná sa nedá tak ľahko zabudnúť. Bol na seba hrdý. „Vysvetlil“, čo potreboval a aspoň sa pokúsil zvrátiť tok udalostí. Márne.
Každý nový kontakt s ním v tebe spustí Pavlovov reflex cúvnuť. A predsa necúvaš...
A dnes? A včera? Pred týždňom? Pred mesiacom? Vždy, keď zazvoní telefón, vieš, čo bude nasledovať. Tušíš, že by si mal cúvať a...?!
- Pán profesor, pán profesor. Ja viem, ja viem, že na vás sa môžem spoľahnúť, že vy...
Najradšej by sa bol rozbehol a riešil všetko zoči-voči, ale predsavzal si, že túto chybu už nikdy neurobí. Už nikdy sa nebude miešať do cudzích životov a osudov. Cudzích? Si si tým celkom istý?
- ...čo jej mám povedať? Ako? Ak... sa ma raz opýta, dievčatko moje... Ja som len starý obyčajný chlap. Ja si svoje zastanem. Celý život som všetko robil len pre ňu, len kvôli nej...ale nestačilo to. Ani teraz nestačí. Ona o ničom nevie. Nevie, že vám zas volám...Pán profesor, vy môžete, vy na to máte...pravda vy to pre ňu urobíte. Pre ňu. Tu nejde o niekoho cudzieho, všakže, pán profesor... -
Veď práve... Márne starcovi vysvetľoval, že ak sa to ona dozvie a ona sa to iste dozvie, budú mať po chlebe obaja. Nikdy to neprijme. Nikdy by nič z posledných interakcií nebola bývala prijala, keby... keby to zas raz osud nezariadil inak.
Keď starý French prvýkrát zavolal s prosbou o finančnú pomoc, ani nebol veľmi prekvapený. Bola pre ňu. Aby mohla naďalej zostať v sanatóriu. Súhlasil a netušil, čo sa udialo, predpokladal len, že do pôrodu nechce riskovať. Vedel, že tam je v dobrých rukách. Sám ho pre ňu vybral. Zariadil hospitalizáciu. Aj zaplatil. Neprišlo mu to ani nejako zvlášť čudné. Záležalo mu vždy na tom, aby ona... Aj keď práve jemu by na tom nemuselo už záležať.
Druhýkrát sa prosba o pár týždňov opakovala. Červík akejsi nutkavej zvedavosti sa mu zahryzol zvnútra do brucha. Ignoroval ho. Ale nech v duchu počítal ako chcel, vychádzalo mu, že dieťa už muselo uzrieť svetlo tohto neprajného sveta, tak prečo ďalšie prostriedky na...sanatórium?! Nepýtal sa. Možno popôrodné komplikácie. Možno iný zdravotný problém. Čo si si predsavzal?! Už nikdy sa nebudeš miešať do cudzích životov a osudov. Vypálil červíka. Potom sa pár dní dával dohromady...
Tak Belle má dieťa. Nie. Nie, nebude si nič predstavovať. Nebude si nikoho predstavovať! Ani to ako kojí? Ako sa naň usmieva? Ako zmäkla, je oblá a je polepená lesknúcim sa potom? S vlasmi za uchom v tom veľkom bielom nemocničnom kresle? Nemocničnom! Iste, iste problém. Komplikácie. Nie, nie, ty si bezmocný! Ty si si predsavzal, že už sa nebudeš miešať do cudzích osudov.
Iný zdravotný problém. Dozvedel sa o ňom mimo rečou.
- Pán profesor, pán profesor, oni mi ju chcú odpojiť! Robte niečo! Zasiahnite! Vy...vy máte prostriedky, máte známosti...majte Boha pri sebe! Neodmietajte prosbu starého bezmocného muža...- bla-bla-bla.
- Prepáčte, pán French, - začal radšej zhovievavo, s mobilom už dobrých desať centimetrov od ucha, - ale to je normálne a bežné, že ženy odchádzajú z pôrodnice a vracajú sa späť do bežného života...- tieklo mu pomedzi pery a kdesi dovnútra tiež a pálilo to a žralo za živa. Tieto červíky sa nedajú vypáliť. – Pán French, pomohol som, ako som vedel. Poslal na účet sanatória prevodný príkaz, ale ak tam odborníci uznali, že je čas...tak je čas. Pochopte aj vy, je to nemocnica! Pochybujem, že sa tam Belle tak veľmi páči, že si chce neustále predlžovať svoj pobyt. Iste...iste chce niečo iné... – zahryzol si radšej do jazyka a zakázal mozgu prinášať obrázky tej ich sprepadenej šťastnej sluje uprostred lesa.
Vtedy sa French odmlčal a položil.
Netušil, že sa položil úplne.
Nedalo mu, o pár hodín už volal priamo primárovi. Po roztržke, s ktorou počítal, lebo vedel, že mu nijaké bližšie informácie neposkytnú, pretože nie je ani minimálne nijaký príbuzný, sa vyhrozil stopnutím prívodu financií a dozvedel sa, čo chcel. Čo vlastne nechcel.
- ...už sme aj tak pripravení a rozhodnutí postupne prebrať pacientku z umelého spánku. Je najvyšší čas, inak by to už nemuselo pre ňu dopadnúť dobre. Je nám to ľúto, – vysvetľoval lekár v množnom čísle, odbremeniac tak seba o časť viny, že to u nich dopadlo tak, ako to dopadlo. - Čakali sme na prirodzený progres, ale situácia sa nevyvíja dobre... Udržiavanie v jednotnom stave nevedomia, kedy aj mozog potrebuje menej kyslíka, môže dlhodobo spôsobiť nezvratné stavy. Toho sa obávame. Našou úlohou je skôr eliminovať vedľajšie účinky umelého spánku. Navyše, ak náhodou bola poškodená pravá hemisféra, čo je na jednej strane vždy menšie zlo, ako ľavá, ale...môžu nastať zmeny, povahové aj...viete, celkové emočné správanie sa... V podstate by pacientka mala byť schopná normálne fungovať, ale...to sa dozvieme, až keď ju preberieme z umelého spánku... – bla-bla-bla.
Vypol mobil, ale ešte hodnú chvíľu sa díval na stíchnutý aparát.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára