OUAT - PRVÁ - 8. kapitola FF

OUAT

8. kapitola

Prvá

Neobsahuje konzervačné látky...

    Nazrela do izby druhýkrát. Ticho ju iritovalo. Nie, že by býval inokedy hlučný, vždy rešpektoval, že byt je plný polospiacich, na jedno oko si diemkajúcich, materskú vychutnávajúch  ľudí a pokiaľ nestúpil na skladačku, pohyboval sa nanajvýš tak šuchotavo. To ešte do malého nevštepila, aby na oplátku stíšil decibely, keď je ujo Robo po nočnej. V noci síce zaparkoval, ale bola to ešte len mladá noc, nie, ako z roboty...

  Opatrne otvárala dvere na jeho izbe zas. Ale do tretice predsa len poslala radšej čerstvo prebaleného, lebo nočníkový pokus zas raz nevyšiel, vždy úspešného kontrarozviedkára smerom k polárnej stanici pod obrovskou horou perín. Väčšia pravdepodobnosť, že jeho neprizabije, aj keď mu hrkne obľúbenou kockou so šteniatkom po čele. 

  Ale ten, namiesto trmácania a zdolávania paplónového everestu opatrne vyšiel len po prvý stanový tábor a zaryl sa do snehu teplého peria. Pritajený, pritúlený a elegantne prilepený o telo pôvodného kempujúceho zatvoril oči, aby mama dala pokoj. Lobkovia spia.

  Veď to je ten problém. Nie, že by si robila, alebo nejak extra pamätala rozpisy jeho služieb, ale v poslednom čase sa jej zdalo, respektíve sa jej niečo nezdalo...

   - Robko poď, nezdržiavaj ho, zmešká do roboty, už je moc hodín. - vypotila vetu, ktorá vyžadovala jasnú odpoveď, prinajlepšom vystrelenie medzikontinentálnej rakety, čo sa bude olepovať zvrškami za jazdy, opáli sa na rannej káve, omrmle špinavé topánky, pristúpi si rukáv na bunde... ale malý len tuhšie privrel oči. A ten starší povytiahol ruku spod paplóna a pritiahol si telíčko k sebe, pritajac sa nosom na okamih kdesi za jeho krkom. Tam to vždy voňalo. Dnes po rozmáganej, do tých pár vyrašených chlpov  utrenej maslovej vianočke.

  - Prosím si dvakrát to isté a medovkový čaj. - pošimoril ho ostrým nosom na krku. 

  To už buditeľ nezvládol a rozkopal sa. Ledva stíhal chrániť brucho a slabiny. Hodil na neho paplón, mal pár sekúnd na intímny rozhovor so sestrou.

   - Dobré ránko aj tebe, Ronia. Prosím si raňajky. Prosím. - zdôraznil, žmurkol na ňu a zmizol v bunkri devastovaného paplónového iglu.

  Počula dobre?! Pozdrav, čarovné slovíčka, úsmev natapetovaný na ksichte...vyhral včera v lotérii, stretol dobrú vílu alebo na niečom fičí? Preboha, len to nie! Striaslo ju dvojnásobne, lebo aj "dobrú vílu" si predstavila dosť neortodoxne. Preboha, len to nie... 

  - Ty si ...nekúpiš cestou ...do roboty ...bagetu? - prikročila k činu v snahe vyslobodiť dieťa od šteklenia a privoňať si k jeho dychu. 

   - Môžeš mi spraviť... aj bagetu. - vytrčili sa dve strapaté hlavy, ale len tá väčšia súhlasne zakývala.

  - Blé babeta! - okomentoval malý utierajúc si spakruky ústa a bránil sa vojsť do matkinho záchranného člna.

   - Počula si. Žiadna bageta. Tak pekne priprav to, čo mal aj Lobko. - ponoril sa mu zas za krky a šimoril, až sa malý zadúšal smiechom a skracoval o krk. 

   Tentokrát prikyvovali svorne, ale protestovala zas Ronia.

  - Ešte raz mu povieš Lobko, nedostaneš ani sprostú piškótu! - vypovedané slová a vystrelený šíp. Neskoro.

  Ponuka ho zamrzela. Ich zamrzela.  Na okamih ustrnul a úsmev sa pomaly strácal. Ronia pochopila. Emilie. Nikdy nevymažú z pamäte to ráno s dlážkou v cudzom byte plnou piškót. 

...pred časom

    Potichu odtiahla stoličku od kuchynského stola, ale nesadla si. Našmátrala pod dresom lampičku, ale nezažala. Stála uprostred stále spiacej kuchyne a váhala, či ju budiť. Nemôže za to, že ona nemôže spať. Nemôže spať, lebo mu nemôže povedať pravdu. Nemôže mu povedať pravdu, lebo... Cíti, ako sa potí. Vie prečo. Nestačilo porozopínať ešte zopár gombíkov, ani si spraviť drdol z vlasov. Potriasla hlavou a rozhádzala ich. Opatrne dosadla na stoličku, vytiahla nohy, čo takto po ráne ešte boleli prirýchlym nasadením do práce a vyložila ich na vedľajšiu.

  Včera tam sedel on a rozptyľoval ju trepaním nezmyslov a masážou chodidiel, kým sa ona pokúšala neporezať sa pri škrabaní posledných zošúverených starých zemiakov, čo našli v špajzi. V miske s vodou sú stále na dne dresu. A to plánov, ako z toho mála sa dá spraviť fantastická večera, mali obaja aj na kuchársku knihu. Reči sa hovoria, chlieb sa je. Reči sa hovorili a nejedlo sa nič...

  Bol prítulný. Netušila, že sa krotil zámerne, predpokladajúc, že ju prvýkrát vyplašil. Predstavila si psíka, ako "varí" ale nemala v povahe byť mačkou. Nedriapala, neškriabala, nelíškala sa a netúlila, ani nepriadla. Iba sa čudovala, ako...bol prítulný.

                  

 

    Strhol sa. Rozospatý pohľad vľavo, pohľad vpravo, pád do vankúša. Asi si bude musieť zvyknúť, že vstáva sám. Ostatne v poslednom čase ani inak nebolo. Asi teda ani nebude. Aj sa bál vyliezť z rozohriateho pelechu, aby objavil zas prázdny byt. Natiahol sa a kdesi medzi prstami objavil vlas. Jej vlas. Dlhý, hnedý. Nechal ho triasť sa vo svojom dychu.

  Triasla sa. Všimol si to. Aj vážnu tvár a smútok, čo nedokázala skryť. Nevedel byť viac nežný, priveľmi po nej túžil a čím menej mu vracala, tým viac chcel. Chcel, aby mu verila. Ale zostávala vo svojom vlastnom vnútri a nech sa snažil klopať bozkami a dýchať na zasrienené obliny, kresliť do nich bruškami prstov prosby s pozvánkami, zostávala zatvorená, akoby iba spoza skla mávajúca mu prirýchlo odťahovanou rukou, aby nestačil skopírovať jej obrys. Unikala mu. Prchavejšia ako minule. Niečo sa muselo stať...

   Žalúdok sa rozvibroval, stiahol a zabrnkal na hladovú nôtu. Pošúchala ho cez jeho košeľu a donútila nohy, aby vzdali boľavé protesty, zliezli z vyvýšeniny a doviedli ju k nejakému jedlu. Privoňala k škatuli mlieka. Nijaký nepríjemný puch, to by šlo. Prisunula stoličku ku skrini. Pod stropom má Ronia sladkosti pre malého. Ak bude mať šťastieee...ešte kúsok, ešte...

   - Ranní ptáče dál doskáče? - zachytil ju práve včas, keď ju podrazila zákerná, neprajná stolička, nechápajúca jej baletný postoj aj bez piškót.

  - Ale mám piškóty! - víťazoslávne natrčila balíček pred jeho ostrý nos a hrabala sa dolu z náručia.

  Nemienil ju však prepustiť tak ľahko, zvlášť za sprosté piškóty. Spomenul si na tie nemocničné, ešte stále kempujúce vo vrecku bundy a tvárou sa mu preliala vlna nevôle.

  - Netvár sa tak sklamane, pokazíš mi chuť na raňajky. - mykla sa ráznejšie a dopadla tvrdšie, než mohla, keby sa nechala vysadiť. Kdesi v nohách ju zas zabolelo.

  Nechal ju s nádejou roztrhnúť balíček, aj napchať si rovno za hrsť do úst.

  - Pôjdeš dnes so mnou za malým do nemocnice. Donesieme mu z týchto normálnych piškót. Uvidíš, ako sa poteší. - hrmotal s rýchlovarnou kanvicou, kým si ona priťahovala horko-ťažko vysliedený balíček k sebe, rozhodnutá nenechať v ňom ani jednu. Jemu vydelila štyri, zmenšila počet na tri a basta!

  S úsmevom k nim pohliadol, ale nemal chuť.

  - Musíme sa pozhovárať. - natiahol sa radšej za jej dlaňami, keď pedantne pomiešal kávu, nezabrániac jej, aby mu do nej nenaliala zvyšok mlieka. Už doraňajkoval. 

  - Tak ty si si fakt naordinoval, že mi dnes pokazíš nielen raňajky, ale aj celý deň?! - zaprotestovala, šmarila prázdnu škatuľa oblúkom do koša za jeho chrbtom, neriešiac, či trafila a vrátila tri darované kolieska späť do vrecka. Prekrížila paže na hrudi a ofučala sa. 

  - Em, prosím. Správať sa ako malé decko ...to nikam nevedie. Potrebujem vedieť pravdu. Mám pár otázok a myslím si... - 

  - Ja si myslím, že to s tým policajtom už trochu preháňaš! Ja nie som tvoj prípad, aby si ma stále riešil! Prišla som sama, dobrovoľne, chcem byť s tebou, ale neprajem si, aby si ma vyšetroval! Ja som ja. Buď ma budeš brať takú, aká som, alebo...povedz rovno a ja vypadnem a už nikdy nebudeš o mne počuť. A nemusíš...ma riešiť!  - mračila sa kdesi do kúta.

  Mrzelo ho to. Ale predpokladal túto tsunami, ako prvé kolo sumitu. Nechal ju vykričať sa a skúsil zas.

  - Chcem ti  pomôcť. - 

  Skúsil zle.

  - Nestojím o tvoju pomoc! Čo si myslíš? ...že som fakt malé nesvojprávne decko, čo sa nevie postaviť na vlastné nohy? Ok, nevedela som sa, tam som ti bola vďačná za každú pomoc, ale myslela som si...naivne som dúfala, že to medzi nami už je ...teraz...o niečom inom! Ale ty...ty ako vidím ma stále len ľutuješ a ofukuješ a staráš sa o mňa a do mňa... len z tej ľútosti! Z povinnosti! Kripľovi treba pomôcť! Feťáčke treba pomôcť! Asociálovi treba...! Za koho ma vlastne máš? Ja...nie...som...tvoj prípad! A ani nikdy nebudem! - rozprskla dlane a začarovala nimi celý priestor.

  Aj toto kolo čakal. Nenechal sa už vyprovokovať, ani nenaskočil na jej vlnu protestov. Iba sa usmial.

  - Presne to som chcel počuť. Konečne si prehodnotila svoj vzťah ku mne a mňa teší, že tu nie si preto, že ti to vyhovuje, ale preto, že ma ľúbiš. - usmial sa ešte viac.

   - Neľúbim ťa! Chrápem s tebou iba kvôli výhodám! Keď si to takto myslíš, tak si tomu aj ver! Nech sa páči. Je to tvoja vec! - zas sa zaplietla rukami aj frázami.

  Pekné. Nevie, čo chce, vie čo nechce, alebo aj naopak. Ale vie byť krásne výbušná, ešte to tak prebudiť v nej aj v posteli a je víťazom na celej čiare. Fajn výzva. Nehanbíš sa? Máš záujem o ňu alebo fakt iba o tie posteľné hrátky?!

    - Ako myslíš! - zadupľovala, lebo mlčal a drzo sa usmieval. 

   - ...ja si myslím, že ma ľúbiš. - natiahol sa zas k nej, aby vydoloval ruky spod pazúch. 

  Bránila sa. Záporne kývala hlavou. S hrmotom sa odsunula, aby na ňu nedočiahol.

  Obišiel stôl. Vstala a chcela ujsť, vidiac, ako sa blíži. Zachytil ju a drsne pritiahol k sebe. Nadýchla sa so strachom. To ho trochu zamrzelo. Ale nestoplo.

   - Ľúbiš ma...- zašepkal jej do čela, do spánkov, do líc,  tesne pred perami.

   - Neľúbim. - odmrnčala tichšie.

   Načiahla sa dozadu za balíčkom piškót a ovalila ho nimi, aby ju pustil.

   - Ľúbiš. - nevšímal si podlahu, kde práve rozkvitla lúka z piškót. Siahla z druhej strany po jeho káve a natrčila šálku medzi ich tváre ako štít.

  - Ak ma nepustíš... - 

  Viac nestihla.

  - To si vypiješ...- zašepkal, nechajúc tekutinu rozliať sa medzi ich telami, nezachytávajúc ani šálku, ani vlastnú túžbu do nijakých mantinelov.

  S hrôzou, aká je dooblievaná a kam všade to tečie, oprela sa o hranu nábytku, vstala na špičky, akoby sa kalamite dalo zabrániť, ale tým len uľahčila jeho plán usadiť si ju pekne na čistom stole, ktorý práve dobrovoľne upratala a naliať  čistého vína...

   Horúceho, dráždivého, výbušného, kde-tu  s maličkými bublinkami nehy...

Voňala po káve. Chutila po piškótach.

      Smrdel od kávy. A chutil... Jej.

   Idiotský mobil! Driapal sa svojím otravným zvukom kdesi z vrecka, kdesi z chodby, kdesi..., aj by si bol zahrešil, neľutujúc zadnú čas nejakého psíka, ktorú mienil zmetaforizovať, ale radšej si znovu k nej privoňal. 

  Zaujímavé, aké hnusné je mlieko, zvlášť mlieko v káve, ale ako pekne sa zráža so ženským telom. Jasné, veď telové mlieka sú už raz také. To dnešné síce neštandardné, ale v konečnom dôsledku urobilo tú istú službu. Voňala. Neodolateľne.

  S hrôzou si začala všímať schnúcu tekutinu, čo cez košeľu presiakla na telo, o ktoré sa stále kúsok po kúsku perami lepil a odliepal a zas lepil... v rámci dohry, lebo predohru akosi vynechal.

   - Priveľa cukru. - zhodnotila jeho bývalé raňajky a odstrkávala ho razantne preč od seba, aby sa mohla povlaku čím skôr zbaviť.

  Skúsil jej ihneď promptne a ochotne s tým pomôcť, začnúc s dôkladnou očistou kdesi v medzierke medzi prsiami, vnútornou stranou spodnej pery, ale nerozhodnosť, ktorou zo strán sa ďalej vydať, a jej zhrozenie, že ju bude nebodaj fakt oblizovať, hoci nič iné dosiaľ nerobil, ho stála pas. Vyhostený z krajiny! S okamžitou platnosťou.

  To ten blbý mobil. Už zas začal vyzváňať.

  - Mal by si to zodvihnúť. - stierala pozorne, beztak zničenou košeľou, zvyšky najskôr zo seba a následne z dlážky.

  Fajn. V káve rozmočené piškóty sú iste výborný prostriedok na lesk podlahy.

  Mobil stále zvonil. Prekrútil očami a prekrútil sa na päte..

  - Stoj! Natrč spodok nohy! - prebudila sa v nej žena.

  Dlážku vytrie, ale tepovať dnes koberec v predsieni, to teda nie.

  - Zavolá tretíkrát. - držala ho za členok a oprašovala, čo sa dalo. - Druhú nohu. - zavelila. - Tretiu!...- zažartovala.

  A cúvla. Zmerčiac, ako sa spomalene zas otáča. Asi by mu nemusela prikazovať dvakrát. Ani sa mu nemôže otočiť zadkom. Je holá z každej strany! Spod stola naznačila, že má si dať odpich.

  - Telefón! Zvoní! Štvrtýkrát! - zahovárala, ale červeň už akosi neskryla.

  Páčilo sa mu, ako sa sama dostala do rozpakov.

  - Desiatykrát. - opravil ju a mal nie desať, sto chutí kašlať na všetky mobily sveta. - Prinajlepšom. - znervóznel však, že to môže byť naozaj niečo dôležité, keď si telefonujúci nedá pokoj.

  - Môžeš... ísť! - povolila odlet, vidiac, ako váha.

  Nie, nie, nie! Ešte si stále necíti lopatky. A na zadku má iste prilepený košík s ovocím z námetu plastového obrusu. Alebo aj dva. Na každej polke po dve kilá. Na stole už nikdy viac. 

  - Už nezvoní. - vytiahol si ju z podpalubia, zaškratanú ako malé decko s mŕtvou košeľou v ruke, ktorá fakt vyzerala, že mu jednu strelí za ňu, ak sa pokúsi čokoľvek zrána zopakovať.

    Dívala sa bezmocne, rozmazaná a zbozkávaná, s dosť ráznymi stopami nielen od kávy.

    Nechala ho dívať sa. Za nahotu sa už nehanbila dosť dlho a za to, čo po nej práve popísal už vôbec nie.

  - ...a ten obrus treba tiež vymeniť. Dlážku umyť. -

  - Teba tiež... - žmurkol pripravený podeliť sa s prácou fifty-fifty.

  Predbehla ho.

  - Výborne! Ja umyjem túto krásnu ženu a ty tamtú škaredú kuchyňu! - odtiahla mu ruku z pása, vrapila do nej zapatlanú košeľu a hrdo odkráčala do kúpeľne.

  Zamkla. 

  Zas telefón. Ešte raz skontroloval spodky nôh a potom sa predsa len k nemu vybral.

   - Čo zas robíš, Robo, že mi nedvíhaš?! Zas si si iste nenastavil budíka a chrápeš si tam spokojne ako... Buď rád, že ma máš, inak zmeškáš do roboty! Pozri, koľko už je hodín! Keby ťa nezobudím...-

  - Ronia?! ...ďakujem, ale ja už som vyše hodiny hore. Áno, úplne hore. Hore! Hovorím ti, že som hore! Stihol som sa naraňajkovať, dokonca som umyl dlážku v kuchyni. Hej, aj riad po sebe. Samozrejme, mlieko je v chladničke a cukor do kávy som nenarosýpal...- komentoval, dvíhajúc zo zeme škatuľu od mlieka, čo netrafila sama do koša, aj zopár piškót, ktorým sa našťastie ranná oblievačka neušla. - Ďakujem, že na mňa myslíš, sestrička. - odkopol ďalšiu pod stôl. - ...už som aj oblečený, hej, čistá košeľa... - poprevracal v ruke tú, z ktorej už bola len handra na dlážku a premeral svoje nahé telo od palca, kde ešte trčala nezmietnutá omrvinka piškótky až...kam dovidel. - Jasné, Ronia. Cestou z roboty si nakúpim a uvarím niečo poriadne. - poškrabkal si holé, hladné brucho.

  Dočerta, kde sa mu tam vzala prilepená piškóta? Mal by si oholiť brucho. Pritlačil mobil k plecu a olupoval votrelca prischnutého pri pupku.

  - Včera som si napríklad... robil... pečené zemiaky. Aj s blanšírovanou zeleninkou. - prehodil mobil na druhé ucho a potom zas späť, mračiac sa na z kože odraté žlté buľvy  utopené v drese. 

  Chňapol po sáčku rozmokvanej farebnej zmesi, ktorý zabudli dať včera do mrazáku a šmaril ho do koša.

  - Hej, hej, zdravo jem. Musím schudnúť. Strácam kondičku...- premeral si tentokrát inú časť tela, ale vzal ju blahosklonne na milosť. - Nie, neboj sa, nenechal som kvapkať vodu v kuchyni, ani v kúpeľke...- započúval sa, ale bolo tam ticho. - Prepáč, už musím ísť. Ujde mi autobus. Pá, Ronia. Daj Lobkovi pusu za mňa. Dobre, nebudem ho volať Lobko...čože? Teraz? To nevieš povedať hneď, že mám po vás prísť?! Musím si do práce po priepustku... - ťukol a ukončil hovor mrmlúc si popod nos kadejaké zaklínadlá.

  Vyliezla z kúpeľky taká mokrá a taká voňavá a taká bezmocne nahá, že...

  - No, tak, prestaň! Správaš sa ako malé decko! Mám pár otázok... Musíme sa pozhovárať. - odtisla ho od seba.

  Smrdel od kávy.

  Stále chutila po piškótach.

  Zahla do jeho izby a pátrala po čistých veciach. Tričko našla, vlastné rifle boli fajn. Nohavičky narvala do vrecka. Smutne ju pozoroval, ako mu mizne vo veciach.

  - Obleč sa! Nie, osprchuj sa! Nie, nestíhaš. Utekaj do práce a potom...po Roniu s malým. A nekrič toľko, keď telefonuješ. Celý vchod vie, čo sa tu dnes ráno ...dialo. - stisla pery a pátrala v pamäti, či aj sama bola taká hlučná. No, trochu hej... nasypala popola na hlavu a spravila si vrkoč.

  - Ja zatiaľ upracem a... - vstala, zatlačila spodné prádlo ešte trochu hlbšie, aby sa trochu zamestnala, kým sa spýta. - Ronia...asi nevie, že som späť. Však? - pozrela na neho vážne.

    Prikývol.

  - Vie, ale... poznáš ju, ona... - ťažko sa mu hľadali slová.

  - Radšej by som tu asi ani nemala byť. - skonštatovala a teraz už fakt vyzerala, ako malé, nesvojprávne decko.

  Bol by ju objal a upokojil, ale mala na sebe posledné jeho čisté biele tričko.

  - O tom už nechcem nikdy počuť. Sme dvaja dospelí ľudia a či sa jej to páči, alebo nie, ja chcem, aby si zostala, Em.  -

  Aspoň natiahol k nej prsty a dotkol sa líca.

  - Hladko vyholená... - skúsil zažartovať. 

  Capla mu po ruke takú, až to pleslo. Navyše ho prudko otočila a sácala do kúpeľky s komentárom, ktorý bol viac ako odvážny.

  - A nemiň všetku teplú vodu! Potrebujem ju na tú dlážku v kuchyni! - pobúchala mu na dvere.

  Zodvihla zopár piškót a vyhodila ich von oknom. Vtáčiky popapajú.

   - To ktoré hovädo neokrôchané, nevychované, šľaktrafené zas nemá čo robiť?! To kto to kedy videl vyhadzovať odpadky z okna...?! Teraz, len čo som si hlavu zmývala...- ozvali sa vtáčiky hlasom starej susedy z prízemia.

  - Hups...- opatrne a čo najtichšie privrela okno. Pri cúvaní rozšliapla ďalšiu piškótu. Nevadí. Vymyslí iný spôsob ich znesenia zo sveta. A z tejto kuchyne.

  Takto pekne ohnutá a on musí do tej sprostej roboty. Vytiahol z vrecka bundy nemocničnú piškótu a hodil ju smerom k nej.

  Natočila sa cez pravé plece s pohľadom šelmy.

  - Nemáš chuť na kávu?! - hodila po ňom hrsť, čo práve vyzbierala. Aj s tou nemocničnou.

     Má. A keby len tušila akú...

    Aj by rovno vyhrnula rukávy, ale  na tričku s krátkymi, to veľmi nešlo. Čím menej bude vymýšľať, tým skôr to bude mať. Nabrala vzduch do pľúc, kiežby to šlo s chuťou, ale tá sa nasať veľmi nedala. Nebolo z čoho. Z koho. Zahryzla si zvnútra do pery a prižmúrila oči. Konečne dala všetkému voľný priebeh a začala sa cítiť sama sebou. Tak, nie celkom sama sebou. Ten zvláštny pocit v žalúdku nebol celkom od hladu. To celé telo protestovalo z absťáku. Dá to. Musí to dať. Chce. Aj kvôli takýmto ilegálnym ránam...

  - Zvonček? - pristavil ju zvuk na ceste k miestu činu.

  Odložila náklad z kúpeľky, vyhodnotila, či trhnúť dverami, či dvihnúť slúchadlo, či otvoriť vchodové dvere drnčiakom. Tak postupne odzadu.

   - Áno, prosím...?! - ozvala sa do slúchadla.

   - Ja len, či si neodišla...- smial sa zdola, ale ani netušil, ako príjemne jej znel ten hlas.

  A ako jej už teraz chýba, hoci vypadol z bytu pred dvoma minútami. Jeho hlas, jeho dotyky, bozky aj ten sarkastický smiech, ako ju zas nachytal.

  - Ty si cvok, Robert. Úplný blázon. - vyznala slúchadlu lásku a hrdo položila.

  - Blázon do teba...- zamrmlal si pod nos, počujúc, že nič nepočuje a ľutujúc, že to nepočuje, vlastne ani veľmi neľutujúc, lebo to z neho vyšlo ani nevedel prečo a netušil prečo a nejaký si mimo, Robert. Ako pekne z jej úst znelo to cez sieť rozchrapčané "Robert". Ješita, ješitný.

  Vyhadzoval si kľúče a tanečným krokom odchádzal. 

  - Už ste si rozmysleli to rozmnoženie? - kričala za ním žena z prízemia. 

  Tam musia zásadne v každom vchode ubytovávať práve takéto nepríjemné ksichty. Ale jemu dnes nič nevadí. To si predsavzal.

  Otočil sa a zazvonil kľúčmi.

  - Už sa na tom pracuje. - žmurkol na babu a tá si poklepkala na čelo.

  - Blázon je to. Zas ju tam vymkol, chuderu samú. Čo je toto za vtáka?! - napravila záclonku, umelú orchidejku, mačku, natáčky a cúvla o meter do kresla, vystlaného štyrmi vankúšmi pod zadkom, aby z neho videla na chodník. 

  Privoňala k handre, ale nič. Ronia iste perie aj tie. Handry na dlážku majú raziť prinajlepšom potuchlinou. Asi nie v každej domácnosti. S uspokojením ju namočila do studenej vody, lebo teplú ráno minuli.

   - Zvonček? -

  Ale už sa usmiala. Nastavila líškavý hlas.

   - Ešte stále som neodišla a nikdy ani neodídem! Mám tu dosť piškót, aj kávy, nič mi tu nechýba. Leda ak ty... - zašemotila do slúchadla polcolovo trubkovsky a čakala niečo milé z druhej strany na oplátku. 

  Iba ticho. A znova cŕŕŕn.

  - No, dofrasa! Asi som sa práve "zdôverila" poštárovi, alebo roznášačke letákov...-  zhrozila sa a stlačila tlačítko na otvorenie vchodu. Radšej odstúpila odo dvier, akoby ju niekto mohol vymáknuť. Nie, ona s tou debilnou maznavou vetou nemá nič spoločné...

  Ktosi klope? Preletela chodbu. Jasné, vzal si kľúče. Skúša ju. Stlačila kľučku. Zamkol ju? Zamkol. Dnes jej to ani tak veľmi nevadilo. Ale prečo klope?

   Nenápadne mrkla do kukátka. Tma. Jasné. Hrá sa s ňou. Nevydržal to bez nej ani pár minút. Je späť. Ale ak začne: "Kozliatka, kozliatka otvorte, ja som vaša mamička...", tak ho prizabije! Mrkla pod tričko. Nie, ešte nemusí nosiť podprsenku. Vypla hruď. Nič moc, ale... Ani tak si nijaké "kozliatka" dovoľovať nebude!

  Oprela sa o dvere a čakala, čo vymyslí. Klop. Klop. Klop. Nič moc originálne. Odklopkala mu späť. No, to je už len úchvatný nápad. Nebol úchvatný, len spontánny.

  V zámke zašramotilo. Prekvapenie? Chce ju prekvapiť. Tak potom obojstranne. Po špičkách prekĺzla do kuchyne, zozbierala cestou pár piškót zo zeme a zatajila sa za kuchynskými dverami.

  Vchodové dvere sa pomaly otvárali. A zase opatrne pribuchli. Takmer nečujne. Veď len počkaj, ako ťa ja prekvapím. Preložila piškótovú muníciu z ruky do ruky.

   Zaťala pery od vzrušenia. Lopatky zabudli na otlačenie, na zadku nič nezostalo a aj ten stôl by vzala na milosť.

  Už počuje kroky. Už vidí tieň.

  S piškótami nad hlavou, ktorými ho mienila zas počastovať, zamrzla v znehybnení.

  Pocítila náraz o stenu.

   - Tak tebe tu nič nechýba! Fľandra jedna nevďačná! A čo ja?! Ani ja ti nechýbam?! - pritlačilo sa jej spotené predlaktie muža pod bradu a takmer jej vyrazilo dych. Z dlane jej povypadali piškóty. Jedna po druhej.

  Uvoľnil tlak, aby ju následne opätovne vrazil do steny. Márne vyšvihla dlane, aby sa pokúsila zbaviť sa jeho mučiacej ruky. Bezmocne škrabkala po koži. Tvár, ktorej patrila, sa škerila do jej vystrašených očí a užívala si nadvládu. Mala pocit, že zamdlie.

  Zdrapil ju za tričko a odlepil od steny. Nemal problém kopancom odsunúť stoličku a vrapiť ju na ňu. Bola ako bábka. Bez vlastnej vôle, paralyzovaná strachom. Odsunul druhú, otočil ju chrbtom, dosadol na ňu a pritiahol sa k nej, aby sa jej zaryl skoro do kože pod kolenami.

  - Takže mladej tu nič nechýba. - zopakoval. - Ani naša dohoda, bublinka?! - siahol do vrecka a vytiahol odtiaľ bublifuk. 

  Vidiac, že sa nebráni, odšrófoval ho a fúkol jej do tváre pár dúhových pripomienok. Pozorne zatvoril a usadil uprostred stola. Poobzeral sa okolo seba. Rozhádzané piškóty, škvrny od kávy...

   - Ale, ale! Nevyzerá to veľmi na romantický večer vo dvojici, ale ako ťa poznám, vieš byť pekná dračica. Tento bordel by sa na teba aj podobal. - chmatol ju za sánku a pritiahol k tvári.

   - Si prachobyčajná šľapka! Nič viac, než malá kurvička. A budeš trpko ľutovať, že si ma niekedy stretla, bublinka. - oblizol si oba kútiky úst.

  Priťahoval prsty ako zverák. Necítila bolesť. Cítila len strach. Ako sa sem dostal?! Jasné. Šperhák. V tom je doma. Obrazy desnej minulosti a ešte hroznejšej prítomnosti sa jej spájali v hnusnej tvári tohto típka.

  - Dodržím našu...dohodu... - vykoktala.

  Rozosmial sa. 

  - To si teda píš! Dohráš si svoje divadielko pekne do konca. -  

  Zašmátral v druhom vrecku.

  - Nie, prosím... prosím, toto už nie. Sľubujem,... že urobím všetko... - zhrozila sa z vecí, čo vytiahol.

   Pridobre to poznala. Jej vnútro sa roztrepotalo a chcelo sa vrhnúť k ďalšej dávke, rozum však kdesi z úzadia kričal o pomoc.

  Nemala šancu. Zdrapol jej ruku.

  Omdlela.

  - Nezabudni, čo si mi sľúbila, Ronia. Prosím. - zaškemral predtým, než otvoril dvere od bytu.

  Neodpovedala mu. Podhodila malého, prispávajúceho jej na boku a tvárila sa vážne. Do poslednej chvíle verila, že tá ženská tu nebude. Ok, nech sa zliezajú kde chcú, ale v ich byte nie! To by pre ňu mohol urobiť. A pre malého. Jeho zdravie je prvoradé. Potrebuje čisté, pokojné prostredie. 

  Myslela si svoje, ale mlčala.

  Vtiahla dnu, nechajúc ho mocovať sa s taškami. Tentokrát aspoň igelitky, namiesto odpadkových vriec.

  - Bublííí...- spozoroval na stole v kuchyni malý bublifuk.

  - Prečo mu stále kupuješ tie bublifuky?! Už minule, keď si ho nechal pred dverami, to bolo riadne nezodpovedné! Čo keby ho malý nájde ako prvý, otvorí, vypije... hrôza pomyslieť...- konečne sa Ronia rozrečnila, vyzliekajúc malého z nemocnicou páchnúcich vecí a hádzala ich ku kúpeľňovým dverám.

  Nevenoval jej pozornosť. Tie sprosté tašky nechceli stáť, vysýpalo sa z nich všetko, nestíhal vracať, čo zvraciavali.

  - Mamka spraví čajík. Dobrý, sladký, nie ako tie patoky v kakanej nemocnici...- hladkala malého spotenú hlávku a striasala veci aj zo seba. Konečne doma.

  Malý nespúšťal očká z bublifuku.

  Zobral ho na ruky. Kde je Em?! Zašitá v izbe? Nemá odvahu sa Ronii ukázať? Ale milé, že malému pripravila darček. Počkať...

  Pohol sa za sestrou. Stála na prahu, vo dverách kuchyne. Spoza jej pleca videl...

   - Tak, prosím...toto si chcel?! - zasyčala nevrelo a uhla, aby videl lepšie.

  Za kuchynským stolom s hlavou na ňom a pažami spustenými pod, ležalo bezvládne telo.    Vedľa spotených vlasov akási drogová výbava.

  Pod nohou mu zachrupčala piškóta.

  - Em, Em...prečo?! - prižmúril oči, aby radšej nič nevidel.         

  Len Lobko sa uchechtával aj bez podnetov a predstavoval si, ako ho ujo šteklí, aj keď už dávno nešteklil. Svätá prostota. 

   - Vianočka s maslom. A lekvárom. Makovická mi dala višňový, že je...domáci. - skúsila zahovárať.

  Malý urobil kyslý ksicht a rozkýval hlavu do bokov.

  - Lobko vraví, že lekvál je kakaný, neplosíme si! - preložil do človečej rétoriky jeho gesto, sparodujúc malého mimiku aj reč. To ju vždy vytočí a hádam im dá už pokoj s otázkami a donesie niečo pod zub.

    Aj keď sa prezieravo po bojovnom výkriku snažil seba i krpca skryť za podušku, čo nastavil ako štít, obaja schytali paplónom, ktorý sa pokúšala nastaviť do polohy vetrania. Ostentatívne vypochodovala.

  Posadil sa, vyhrabal krsňa a usadil si ho na kolene. Mentorsky dvihol prst, neriešil, že by si mal vyčistiť nechty, ale obzrel si ho, aj otrel o tričko pre prípad, že by ho malý chcel použiť ako improvizovanú zubnú kefku.

   - Neopováž sa ma viac budiť! - zakýval s ním do strán, až malý skoro zaškúlil.

  -  Mama! - nažaloval a namieril prst na pribuchnuté dvere, aby bolo jasné, kto tu velí.

  - Žiadne výhovorky. Odteraz bude ujo Robo celé doobedie spať a potom sa s tebou hrať. Jasné, šéfe? Ruku na to. - natrčil dlaň a čakal, kým ju malý na tretí pokus riadnym plesknutím trafí. Chvíľu sa zvíjal sprevádzaný nadšením bitkára a potom spolu prileteli do kuchyne, aby zas odleteli, lebo Ronia práve smoklila nad škatuľou fotiek, čo pritiahol z pivnice.

  Slzy nie sú na raňajky vôbec dobré. To už rovno tá otrava od Makovickej. Vrátili sa nízkym preletom nad kuchynským stolom, uchytili plát vianočky a zmizli radšej v útrobách bytu.

  Ranné kuchyne bývajú v poslednom čase akési divné...